V minulom článku som chcel zanechať internetovú stopu k Ratmanského Popoluške, ktorú som si pripomenul. Tentokrát som si pripomenul inscenáciu „konkurenčného“ súboru Bolšoj baletu. Nechce sa mi ani veriť, že je to už päť rokov od svetovej premiéry baletu Hrdina našich čias, ktorú pripravili skladateľ Ilya Demutský, režisér Kirill Serebrennikov a choreograf Yuri Possokhov, ktorého tvorba ma veľmi zaujala na galavečere Ruského baletu v rámci festivalu Dance Open v Petrohrade.
V Rusku cenený a renomovaný tvorca Yuri Possokhov si vybral jedinečné dielo Mikhaila Lermontova – novelu Hrdina našich čias (1840) ako sujet pre nový balet. Hypnotický názov. Svetová premiéra sa konala 22. júla 2015. K spolupráci pozval divadelného režiséra a politicky aktívneho a škandálneho Kirilla Serebrennikova. Tvorcovia využili tri poviedky z piatich: Bela, Tamaň a Kontesa Maria, aby vytvorili – ako svorne hovoria, „nie portrét jedného človeka, ale dielo o všetkých nerestiach našej generácie“. Partitúru zadali skladateľovi Ilyovi Demutskému a nešli jednoduchšou cestou hudobnej koláže. Demutsky vytvoril sýtu partitúru, kde nechýbajú hovorené časti, spev (zbor, mezzosoprán, tenor), práca so sólovými nástrojmi, citácie folklóru. Každá časť začína ruským textom rozprávača a tanečným monológom na hudbu so sólovým nástrojom (muzikant hrá priznane na scéne – bas klarinet pre poviedku Bela, violončelo pre melanchóliu Undiny a slepého chlapca v Tamaň a klavír s anglickou hornou pre baletnú výučbu u Kontesy Marie). Hlavnú rolu Pečorina, ktorá literárne dielo zjednocuje prostredníctvom rozprávania, inscenátori v balete naopak rozrazili na troch interpretov. Pečorina tak stvárňujú v jednom večere striedavo tri mužské hviezdy súboru: Igor Tsvirko, Artem Ovcharenko a Ruslan Skvortsov. Stretnú sa až v závere, v epilógu, akejsi mimoriadne pôsobivej katarzii, kde aj hudba dômyselne graduje a videné sa spája, prepojuje a vytvára iný pohľad na putovanie Pečorina.
Possokhov a Serebrennikov zefektívnili román, dali mu jasný podtext. Príbeh Pečorina, príbeh muža, ktorý nectí hodnoty ani lásku, osud muža, ktorý nonšalantne zničí každú ženu na svojej ceste. Balet nám dáva aj tušenie, prečo, alebo čo, že dôsledky tu sú. Possokhov ako skôr neoklasický tvorca vytvoril výborné príležitosti pre hviezdy Veľkého baletu. Mužom vrátil veľké tancovanie, ktoré uctieval Grigorovich vo svojich monumentálnych baletoch a ženám dal priestor pre veľké variácie plné citu, okamihy technickej aj vnútornej súhry. Možno v úvodných monológoch Pečorina, ktoré sú akési predohry, je choreografia možno moc kostrbatá a príliš technicky našponovaná bez hlbšieho poetického nervu, ale nasledujúce duetá, či zborové scény sú úchvatné.
Po zranení sa v dokonalej forme vrátila v premiére nádej a mladá hviezda Olga Smirnova (dnes už veľká hviezda – plným právom) v role uštvanej Bely, unesenej, potupenej a dokazuje, že je síce na západe vedľa slávnych kolegýň neznámou, ale jednou z najväčších balerín súčasnosti. V Tamaň exceluje nezdolná, dlhonohá a dlhovlasá Yekaterina Shipulina ako Undine s charizmatickým a technicky dokonalým Artemom Ovcharenkom. V Kontese Marii inscenátori umne vložili do roly titulnej ženskej postavy Svetlanu Zakharovu. Už len obsadenie tejto gigantky do postavy staršej, zrelšej, dojemne evokuje psychologické pointy od Lermontova. Slávna, uctievaná hviezda hrajúca naivnú princeznú – kňažnú, ktorá v sanatóriu kúpeľov utešuje zranených vojakov, a aby sa nenudili a posilnili si telá, dáva im baletné lekcie. Nádherný výkon, esencia talentu a skúsenosti, umenia a ženskosti. Kristina Kretova, ktorú si možno pamätajú diváci z gala v Prahe či Bratislave ako Vera, ex post jasne jediná žena, ktorú Pečorin skutočne miloval, a ktorá v závere ako cudzinka sa s ním míňa, je najplastickejšia postava. Osudová žena, v čiernej róbe nádherne zakomponovaná v tretej časti, kde ako prízrak obchádza Pečorina v sanatóriu.
Je zaujímavé, ako mladá generácia tvorcov už inakšie pristupuje k literárnym príbehom pri ich adaptácii pre tanečné divadlo. Stále častejšie uplatňujú viac ne-literárny prístup. Nie logické vedenie deja libretom pre tanec, ale skôr idú po esencii drámy, jadre situácií. V prípade Hrdinu našich čias je to ku funkčnosti aj kráse drámy, keď inscenátori umne vyzliekli Lermontova zo zložitosti jeho literárneho sveta. Ruskí kritici nad inscenáciou však nijako nejasali. Choreograf Possokhov a režisér Serebrennikov, jeden z lídrov súčasného ruského divadla, ich neuspokojili. Svorne odsudzujú koncepciu titulnej postavy a staromódne baletno-dramaturgické videnie. Zato však svorne adorujú dámske interpretky.
Pre mňa je však predstavenie esenciou tanca a divadla. Spôsob rozprávania, veľké tanečné pasáže, citlivý prístup vo vzťahoch, naratívnych situáciách, ktoré posúvajú dej, veľké scény zborov rozsiahleho gesta bez patetického či nudného rytmu. Nádherné duetá, ktoré choreograf moderuje z klasického základu ale ozvláštňuje ich rýchlym tempom, zmenami rytmov, extravagantnými rukami, jeho obľúbenými lomenými líniami, gradujú v úžasných zdvíhaných figúrach a magických prepleteniach tiel. Baleríny sa vznášajú, milujú, trpia a hlavný hrdina, rozhodne nie nepodobný dnešným znudeným mužom vystihuje mužskú ješitnosť a zvláštnu skľúčenosť i melanchóliu. Strhujúce finále, keď sa traja interpreti Pečorina stretnú, je magickou bodkou. Zvukovo bohatá hudba, precízna scénografia, veľmi tanečne funkčné kostýmy s historickými siluetami, detaily ako účesy, svetelný design, to všetko sa spája s talentom interpretov v sugestívnu inscenáciu. Štýlové kostýmy Eleny Zaitsevy, výborne koncipovaná scénografia, vokálne party, či zapojenie vozičkárov ako ranených vojakov v tretej časti, to je pár „drobností“, ktoré sa spájajú do obsažného celku.
Neodpustím si poznámku na koniec. Keď Veľké divadlo v Moskve takto pripomína svoj literárne-kultúrny odkaz vhodnými námetmi pre tanečné umenie, inscenačnými tímami s vynikajúcimi tvorcami, prečo toto nevieme využiť aj v našich divadlách? Nie je naša literatúra rovnako bohatá na uhrančivé a univerzálne témy? Nie je úloha národných scén vytvárať nové diela, ktoré majú korene v umení našich predkov?
Photo: Damir Yusupov/Bolshoi Theatre
