Keď som pred dvomi rokmi od návštevy v lete dostal knihu s názvom Ľudskosť otvoril som ju, študoval obsah a mierne som sa vydesil. Navyše bolo krásne leto, kvety na záhrade sa predvádzali vo valčíku farieb, drozdy zábavne poskakovali a v čerstvo posekanej tráve zobali ostrihané zelené vlasy a na terase sa predvádzali durmany, oleandre a voňavé klasy farebných kvetov o najlepší parfum. A do toho tento obsah, akýsi homo puppy, plukovník Marshall, kliatba civilizácie, suterén Stanfordskej univerzity, Stanley Milgram a stroj na elektro šoky, homo ludens, pomýlené osvietenstvo, čaj s teroristami, to bude teda dielo mumral som si. Presvišťal som skoro päťsto strán a skončil na prebale pri fotke sympatického autora Rutgera Bregmana i jeho CVéčka a gúľal som očami zas naopak. Taký mladý autor narodený iba roku 1988, historik, spisovateľ, autor piatich kníh o dejinách, filozofii, ekonómii, profesor na univerzite. Knihy preložené do viac než štyridsiatich jazykov, to nebude žiadny nímand. Kde sa doteraz v našich zemepisných šírkach schovával?
Ešte väčší šok som dostal, keď som sa konečne premohol sadnúť si s jeho „buchlou“. Nemohol som prestať čítať, čo sa mi dnes už stáva málokedy. Čo kapitola, to zaujímavé interdisciplinárne súvislosti, výklad, paralely, príbehy z histórie interpretované v novom svetle. Goldingov Pán múch a úplne nový pohľad, čo by robili deti bez dospelých na opustenom ostrove vydané sami sebe a prírode napospas. Ešte viac sugestívnejšia kapitola o pokuse Philipa Zimbarda so študentmi zavretými v pivnici univerzity, rozdelenými na väzňov a ich bacharov. Konal sa vôbec jeho Luciferov efekt premeny dobrých na zlých, či to bol obyčajný akademický podvod? A čo manipulácia Muzafera Sherifa?
Bregman má sugestívny rozprávačský štýl. Nie je to zložitá kniha, ktorá by dusivo dopadala na čitateľa, ktorý si už svoje diplomy a maturitu, či základné dejiny filozofie ani nepamätá. Zároveň je to magický svet, kedy sa po jednej, dvoch kapitolách začnete prepadať do presvedčenia, že so svetom to nie je také zlé, ako to hlásia v televízii, ako hovoria susedia, ako informujú nezávislé médiá, čo vyskúmali investigatívni novinári. Pritom Bregman nie je žiadny rojko. Citáciami, štúdiami, poznámkovým aparátom sa to len tak hemží, ako v poriadnom software a intelektuálnom mozgu. Kapitola o záhade ikonického Veľkonočného ostrova je ukážkou, ako možno nakladať s faktami, ako ich interpretovať a dobádať sa úplne odlišného vyznenia. Myslím, že smelo môžem povedať, že každý čitateľ, ktorý vie čítať si nájde z osemnástich kapitol minimálne štyri i viac, ktoré mu nedajú spať.
Dnes sa často zdôrazňuje a varuje, aké chorobné dopady má technokratická doba, ktorá nám v každej chvíli prináša správy; vybuchnutý panelák kvôli plynu, železničné nešťastie, zrážka auta mladej rodiny s kamiónom, šikanované dieťa, zbitá matka, inflácia, zdraženie, problémy s bývaním, vystresované sliepky vo veľkochove, nebezpeční migranti, šialení moslimovia, teroristické štáty, nebezpečná ryba v mori, jedovatá rastlina na záhrade, indický sršeň, zlé kuracie mäso, nebezpečná hračka a mohli by sme pokračovať. A to som nehovoril o Ukrajine, Rusku, vojne, post-covidovej dobe, atómových mocnostiach, strete Izraela s Arabským svetom. Čo táto invokácia negativity spôsobuje s našim dňom? Je otázka, prečo na to vôbec klikáme keď vieme, že na cudzie emaily, ktoré začínajú podivnými zvolaniami, či predmetom správ nemáme ani klikať. Je to zvedavosť? Flirt s absurdnom? Prečo nikto nehlási nič pozitívne? Príklady, úspechy, vzory pre deti, rodiny, nádej pre našich starých rodičov. Nádej pre nás? Keď existuje toľko zlých správ a ich poslov, musí predsa v dokonalom vesmíre, rovnováhe sveta, v zákonoch fyziky existovať aj kvantum dobrých správ.
Rutger Bregman prináša odpovede na mnohé tieto znepokojujúce otázky. Je nečakané, že v takej vyspelej spoločnosti ako Česko vychádza jeho prelomové dielo až po štyroch rokoch od slovenského vydania, ktoré som spomenul v úvode. Vďaka vydavateľstvu Argo je kniha konečne na pultoch tunajších knižných obchodov. Hneď som si bežal dve kúpiť, pretože takéto knihy jednoducho chcete mať doma, chcete ich darovať priateľom, až fyzicky z nich cítite ich hodnotu, univerzálnosť, nadčasovosť, to sú slová, ktoré má zmysel tlačiť na papier, nielen na ne hľadieť, ale dotýkať sa ich prstom. Zaujímavé, že české vydanie si dalo názov mierne komisionálny Lidstvo, kdežto slovenské veľmi ľubozvučné a poeticky mäkunké; ľudskosť. Slovenský podtitul Optimistická história človeka je pre Čechy skrátený na univerzálne Dějiny nadeje. Dôležité je, že oba vydania majú záverečnú kapitolu Desatoro pre život. Vydanie v Argu má na obálke možno onú olivovú ratolesť, ktorú Noemovi priniesla holubica, keď začali opadávať vody potopy. Za tú dobu autor rozšíril svoje tvorivé portfólio, počet kníh stúpol na osem, register prekladov do cudzích jazykov na štyridsaťšesť. V uplynulom roku bol spoluzakladateľom neziskovej organizácie Škola morálnych ambícií, ktorá sa inšpirovala jeho poslednou knihou.
Ak myslíte, že nádej je nejaký sentimentálny pozostatok, ktorý nás nijako nezachráni a zatvrdilý pesimista je viac odolný ako naivný sangvinik, skúste si práve vy túto knihu pozrieť. Dnes mimoriadne rastie obľuba kníh o koučingu, sebazdokonaľovaní, sebapoznaní, dosahovaní cieľov, od toho schudnúť, až po úspešnú kariéru, cez perfektný sex až po idylickú family. Ich autori sú často amatéri, ktorí dostali spisovateľskú slinu a niečo frkli na papier. Mali šťastie, že sa práve trafili do vkusu agenta, vydavateľstva, dopytu. Rozhodne však nemožno tvrdiť, že je to zázračná medicína, ktorá vytrhne a spasí. Opakujú rovnaký refrén a mantru, tak ako sa okolo nás opakuje presvedčenie, či tichý predpoklad, že ľudia sú zlí.
Každý niečo ukradol, klamal, v práci podvádzal, bol neverný, zraňujúci, až po horšie delikty. Ľudia sú vo svojej prirodzenosti sebeckí a poháňa ich v prvom rade ich vlastný záujem. No nie? Nečítame to v rozprávkach, neskôr v bájach, biblii, potom Machiavelli, Hobbes, Freud, Pinker? V čom sa mýlia apokalyptické filmy, správy? Ak uveríme, že v ľuďoch sú prívetivosť a altruizmus zakorenené, nezmení to aj naše okolie, spoločnosť a možno aj politiku s ekonomikou?
Bregman ponúka nový pohľad na uplynulých dvesto tisíc rokov ľudských dejín. Snaží sa dokázať, že aj keď sme sem tam niečo nekalého vykonali, nič to nemení na fakte, že sme od prírody prívetiví, zameraní viac na spoluprácu ako na konkurenčný boj a že sme vlastne náchylní viac si navzájom dôverovať než neveriť. Že sme prinajmenšom tajne empatickí, aby sme nevyzerali slabo, schopní nastaviť druhé líce a dobro či pomoc nie je nereálnym sentimentom. Dejiny nádeje sa na nič nehrajú, nie je to politický manifest, ani terapia a self promo autora, a už tobôž nie the best of ako byť šťastný, úspešný, milovaný. Je to niečo viac, je to šlabikár ako možno lepšie poznať sám seba. Gnōthi seauton čítali nápis pútnici v chráme v Delfách. Poznaj sám seba.
Photo: reprint
