Krzysztof Warlikowski je režisér, ktorého inscenácie sú pozoruhodne nevyrovnané. Od výborných nápadov až k hlúpym postmoderným šaškárňam, ktoré nemajú zmysel a sú skôr provokáciou a snahou šokovať. Warlikovského inscenácia Bartókovho Hradu kniežaťa Modrofúza v parížskej národnej opere spojená s Poulancovým -Cocteauovým Ľudským hlasom je však mimoriadna. Od zotmenia sály je to fascinujúci operný zážitok. Bartókova opera aj keď je krátka, osobito hudobne koncipovaná, melodická, vzbudzuje u mnohého diváka hrôzu. Na vine sú aj mnohí inscenátori, totiž tí, ktorí bezútešný hodinový duet Modrofúza a Judity inscenujú v ponurých katakombách nie gotického hradu, ale ako prehnane freudovský, jungovský, či akýkoľvek psychologicko-filozofický mega ponor do podvedomia. Bartók napísal geniálnu operu. Jej štruktúra máta vedcov a hudobníkov, skúmajú každý jej akord, vplyv ľudovej hudby, zložité harmonické myslenie, chromatiku, pentatoniku, všetko možné. Ale Warlikovski (hurá!), vidí túto operu tak, ako ju možno videl aj Bartók. Totiž Bartók si vybral libreto plné divadelnosti. Predsa inscenovať na scéne tajomné komnaty, ktoré poskytujú úžasné výtvarné a režijné možnosti, je skvelá úloha. Preto je tu aj divadlo. Aby sa divák mal na čo dívať. Záhadné komnaty plné desivých predmetov, predmetov na ktorých uľpela krv, záhadné manželky, otvorený koniec, korunovácia Judity, to sú úchvatné javiskové zastavenia. Lenže dnes mnohí režiséri radšej budú kaziť oči diváka čierno čiernou tmou a tváriť sa filozoficky a moderne, než by si lámali hlavu, čím diváka prekvapiť. Čím prepojiť sugestívny ponor do jedného vzťahu s obrazom, herectvom. Warlikovskému patrí obrovské bravo. Pred oponu prichádza oslnivá žena vo večernej róbe a nejaký, podľa kostýmu, kúzelník. A zrazu sa táto oslnivá žena so zložitým účesom, vyzývavým líčením a šatami pošitými flitrami začne vznášať. Levituje nad scénou. Len tak. Jednoducho nádhera. Akoby trikov nebolo málo, kúzelník vykúzli bieleho vtáčika. Zo šatiek a vtáčika dokonca urobí bieleho zajačika. To je úvod. Konečne umelé nadstavovania času opery, ktoré má zmysel. Ešte väčší je šok, keď kúzelník začne recitovať priduseným hlasom prológ Bartókovej opery. Operný spevák ako kúzelník. Modrofúz sám ako kúzelník. Kúzelníkovmu hypnotickému
predstaveniu podľahla elegantná dáma z prvého radu. V premyslenej projekcii sa za kúzelníkom zjaví zrkadlový obraz sály Palais Garnier, ale všetci diváci sú vygumovaný, okrem krásnej dámy v prvom rade. Magické oči kúzelníka ju fascinujú. Vstáva a prichádza na scénu. Volá sa Judita. Scéna sa mení v domov. V luxusný salón s dominantným gaučom. Lenže táto scéna, tak ako vzťah Modrofúza a Judity, sa bude meniť. Z pevných stien budú plávať po scéne komnaty, vizuálne skvele dizajnované a plné otáznikov. Ešte podivnejší bude obraz chlapca, ktorý sa bude zjavovať na scéne, až oživne. A znepokojivo sa začne v televízore a na ploche scény objavovať strašidelná maska Cocteauovho Zvieraťa z jeho slávnej rozprávky. Ale čo je ešte viac magické, je výkon obidvoch interpretov a koncepcia režiséra. Judita nie je žiadna utiahnutá chudinka, ale žena v štýle vampa, ktorá si s mužom pohráva. Dokáže byť lascívna, vulgárna, krehká, bojazlivá ako dievčatko, a dokáže byť (hurá!) plnohodnotná spievajúca herečka. Fyzicky animálne vedené herecké akcie, neustále preplietanie, pôsobivé aranžmány dvoch sólistov sú znelkou vytríbeného režiséra, ktorý vie hercov viesť. Zrazu
celé nekonečné arióza, rozhovory, dialógy pôsobia naturalisticky presne. Judita aj Modrofúz sú vzájomne silnými protihráčmi. Malý chlapec, ktorý tiež nesie stigmu krvi, ako i predmety v dome, sa stáva spomienkou
Modrofúza na detstvo. Mučiareň znázorňuje kúpeľňa s vaňou. Vidíte, a aj výkladov chtivý divák-intelektuál zrazu môže rozmýšľať, veru, koľko ľudí sa so svojimi myšlienkami zamyká v súkromí kúpeľne, kde sa mučí. Skladisko zbraní sa môže veľmi dobre nazvať kuchyňa, o čom by autori detektívok s vrahmi vedeli svoje. Komnata bohatstva ukrýva prepychové náhrdelníky na strašidelných bustách, ktorým horia oči. Záhrada vily plná belostných orchideí. Modrofúzova krajina to je televízor, na ktorom sa znovu ukazuje odpudzujúca maska Zvieraťa, lenže ako ukazuje tento inotaj, táto maska predsa v rozprávke Kráska a zviera ukrýva krásneho princa, ktorý potrebuje pravú lásku, tak ako najskôr o lásku prosil aj malý chlapec, ktorému tečie krv z nosa. Čas plynie neobyčajne rýchlo, keď interpretom veríte každý tón. A už sú tu Modrofúzove ženy. V róbach štýlu Y. Saint Laurent, blyštiace, smaragdové, diamantové, kráľovné nocí a dní, večerov aj úsvitov. Judita vymieňa svoje veselé, moderné vyzývavé šaty a prijíma od nich slávnostný rubáš. Nie od manžela, ale od týchto spomienok. Sama sa stáva ich súčasťou. A keď na scénu prichádza ďalšia nevesta, ktorá sa zdá byť novou Juditou, Bartók sa prirodzene preleje do Poulancovho Ľudského hlasu. Žena s rozmazanými líčidlami, krásna a vyzývavá, tak ako Judita, nie je žiadnou utláčanou chudinkou, ktorá hystericky telefonuje. Je to silná žena, ktorá iba žiada pravdu. Keď sa na scéne objaví neznámy muž, azda jej manžel, ktorý krváca a umiera, sama sa rozhodne silne a sebavedomo, že už nebude tiež žiť a s posledným vzdychom svetla pred temnotou, si ako provokatérka hrá v puse s revolverom. Bozkáva ho, olizuje, hra erotiky, temnoty a smrti tu dostáva symbolistický vrchol.
Kúzelník, mág a vlastne samotár Modrofúz – John Releya je so svojimi dlhými vlasmi, nádherným hlasom ideálnym mužným, perverzným, i citlivým manželom. Ekaterina Gubanova ako Judita predvádza sofistikovaný javiskový výkon. Jej nádherný hlas s bezchybnými výškami, znelými spodnými tónmi, dokonalou aklamačnou technikou, artikuláciou a ženskou erotickosťou slovanského charakteru je úchvatná. Jej výrazné oči, zmyselné líčenie, mimika, všetko sa tu snúbi do úchvatného až filmového zážitku. Ten ešte v lepšej miere dopraje divákovi Barbara Hannigan ako žena v druhej časti, pretože Warlikovski ju sníma na krásnej podlahe vily na projekčné plátno. Oslnivé mizanscény, hra s pohovkou, celé uchopenie a stotožnenie sa s Poulancovým vokálnym partom je dych berúce. A orchester pod taktovkou Essa-Pekka Salonena len čaruje. Bohatstvo Bartókovej harmónie, jeho akordy, motívy krvi, lásky, všetko omamne znie ako v rozprávke. Poulancova subtílna kompozícia na veľkej scéne s vynikajúcou speváčkou tiež dosahuje nových dramatických kvalít. Jedinečný večer, kedy režisér plní priania autorov. Neodpiera im ich talent a vízie, ale naopak, k ich geniálnym nápadom pridáva spolu s dirigentom svoj jedinečný talent. A to činí z tohto predstavenia, ktoré je aj výborným dramaturgickým spojením, opojný večer skutočne vysokej kultúry. A samozrejme, tak ako sa na divadlo 21. storočia patrí, aj mnohých otáznikov.
