Pôvodne som nechcel na tomto mieste článok ukončiť a spraviť druhý diel, ale tým by sa rozpojila akási vnútorná štruktúra. Obsahové prepojenie a porovnanie. Dnes ale nemá nikto čas a ku káve na raňajky je taký článok dlhý. Efektné krátke veci miluje dnešné publikum, lenže potom príde starý muž, ktorý žiada ticho, čas. Neberie ohľad na módne zvyklosti. Hans van Manen. Jeho vnímanie pohybu je diametrálne odlišné. Manen hľadá význam krokmi. Pritom jeho zdanlivo homogénna tvorba je rôznorodá.
A tak vidíme Manena ako mladého, dobou a stuttgartským mýtom ovplyvneného muža v jeho balete Corps (1985). Na vtedy obľúbené symfonické diela ako je Bergov husľový koncert (Pamiatke anjela) spriada síce dobovo poplatnú, ale v mnohých miestach nadčasovú choreografiu, ktorá sa opiera o hlbokú muzikalitu choreografa a vnútorné bohatstvo. Muž, ktorý sa zmnožuje v rôznych aspektoch svojho žiaľu a spomína na svoju lásku, na svojho anjela. Hlavne v duetách troch mužov s ich tromi anjelmi, rozdelenými podľa farieb kostýmu a v záverečnej apoteóze, kedy celý pánsky zbor dodáva dielu gradáciu a vertikálu, v nežnom vlnení snov a spomienok sa ukazuje choreografovo majstrovstvo. Ako svetlo, ktoré je od Einsteina novo definované, tak Manenove prúdy svetla pohybu sú novátorské. Jeho nekonečný adagiový pohyb, ktorý postráda vonkajšie efekty, ale má efekty vyvierajúce zvnútra. Nemusí byť každá gradácia vynútená rýchlosťou pohybu, či besnením. Môže byť aj celkom opačná.
Ešte staršia miniatúra Trois Gnossiennes na Satieho hudbu (1982) pôsobí v dnešnej zrelej generácii choreografov, ktorí sa stále ženú za efektmi, ako zjavenie. Pár tanečníkov predvedie tri štúdie adagia, tri štúdie vzťahu, tri štúdie milovania. Manen už v roku 1982 vyhral boj s časom. Dokázal vnútiť času a priestoru svoje pravidlá a svojim krokom obsah. Preto toto dielo nezostarlo, pretože v ňom veľký tvorca našiel rovnicu harmónie.
Metaforen z roku 1965 je okázalá až neoklasická etuda plná dynamického tancovania.Dominujú dvaja mužovia a ich akademický technika pretavená choreografovou intuíciou.
Adagio Hammerklavier (1973), to je jedna z najznámejších vecí, nielen vďaka podivným symbolom na kostýmoch ako pánske náhrdelníky, či ustrihnuté gamaše. Tri dvojice. Tri príbehy. A jeden depresívny Beethoven.
Krátka, len sedemminútová miniatúra Solo (1997) pre troch technicky disponovaných pánov na Bachovo presto, je úchvatným mikropríbehom troch mladíkov, ktorí sa ženú každý po svojom, nevieme však za čím. Voyeristická pachuť tajomna, nápadité kroky, ktoré vedľa efektných pánskych figúr a netradičného port de bras pri pirouetés a skokoch hlavne diktujú chodidlám rýchle bourée, aby tentokrát podporili presto sláčikov.
Variations for two couples (2012) je už zrelá práca zrelého muža, ktorý o živote i umení mnohé vie. Dve dvojice tanečníkov sa striedajú i prelínajú v svojich príbehoch a napínajú hranicu voľného adagia. Ako stavebnica sa jednotlivé výjavy spájajú do obrazu, ktorý spojuje obrovský výsek kruhu na scéne. Tento kruh spája ako zemeguľa tieto dve ženy a dvoch mužov. Jedna dvojica je skôr šťastnejšia, zato druhá dvojica je dvojicou skôr bergmanovskou. Vidieť také osobité spájanie figúr, toľké nápady, priehrštie pohybových nuáns je čistý zázrak. Technická vyspelosť tanečníkov je už na takej úrovni, že dámy točia pirouetées ako krasokorčuliari a nemajú žiadne limity.
Frank Bridge Variations, či kreácia pre desiatich tanečníkov z roku 2005 je úchvatná, viacvrstevná partitúra opäť pre dve ústredné dvojice a zbor. Aj keď plynie ako zbor, aj tu Manen nachádza priestor pre adagio i vyznanie.
Posledná práca choreografa práve pre Dance Open je miniatúra Dance with Harp. Za zvukov harfy, v zovretej dramaturgii diel, ktoré sú pre harfu vhodné, sa akoby z hudby rodia tri dvojice, ktoré v čistej choreografii bez akýchkoľvek schválností, nezmyslov či zbytočných ornamentov tancujú Manenove tri adagia s dvoma pauzičkami pre tance mužov. Každá dáma má inú farbu, každé adagio má iný charakter, iný použitý stavebný materiál a predsa všetko k sebe ladí, vytvára harmonický celok, je samo osebe poctou veľkému tvorcovi, ktorý nachádza stále fascinujúce prechody zo známych figúr, tisíckrát videné partnerské figúry ako mávnutím kúzelného prútika pretvára. Motorika zvuku harfy s bohatou škálou chvenia sa prenáša do motoriky pohybov tiel tanečníkov a vytvárajú spoločne neopakovateľné kúzlo plynúceho snenia.
Osobné stretávanie s Manenom behom niekoľkých dní festivalu bolo milé. Pripomínal biblického starca, ktorý je zároveň vo svojom časopriestore, ale zároveň je bystrým a humorným pozorovateľom. Niekedy sa zdalo, že drieme únavou nad svojím úradom a slávou, ale aj tak zostával akosi napojený na okolité dianie. A keď bol unavený, jednoducho vyšiel z divadla zadným vchodom a sadol si na ulici na pätník. A určite ste pochopili, že na úvodnej fotke sleduje mňa, čo mu nedám pokoj.
