Vo výhodnom výpredaji som kúpil užasnú knihu „MÍSTA, která musíte NAVŠTÍVIT, než navždy ZMIZÍ.“ Keď som ju otvoril a začal listovať, známe fakty v nádherných fotografiách na mňa zaútočili. Ľadovcový fjord, Benátky, pyramídy v Gíze, tropické dažďové pralesy na Madagaskare, v Indonézii a Amazónii, Tádž Mahal, Veľký čínsky múr, Veľký bariérový útes, ale aj miesta menej známe. Staroveké pamiatky Famagusty v Severo-cyperskej tureckej republike, staroveké mesto Ani v Turecku, Mŕtve more, Maledivy, zemetrasením zničené pamiatky v údolí Káthmándú v Nepále, sedemdesiatdva metrov vysoká socha Budhu v provincii S´-čchuan, Potosy v Bolívii, Mesa Verde v Colorade.
Zmena klimatických podmienok, erózia, zvyšovanie hladiny morí, nadmerná ťažobná činnosť, nezákonné odlesňovanie, stavba priehrad, pytliactvo, ropný priemysel, rybolov bez povolenia, zavlečenie exotických druhov, znečistenie životného prostredia, prírodné katastrofy, devastujúci lov zvierat, nekontrolovateľný rozvoj miest, masová turistika a cestovný ruch, sucho. Obzvlášť smutné sú pamiatky v miestach ozbrojeného konfliktu. Gadameš a Leptis Magna v Líbyi, Timbukt v Mali, Aleppo, Bosra v Sýrii, staroveká Samarra v Iraku, staré mestá kadidlovej cesty San´á a Šibán v Jemene, Bamjánske údolie s obrími sochami Budhu v Afganistane.
Chálid Asad zasvätil polstoročie svojho života výskumu a vykopávkam v Palmýre. Mesto označované ako „nevesta púšte“, mesto spomínané už v babylonských kronikách, mesto spomínané v kronikách o vojne medzi Peržanmi a Alexandrom Veľkým. Mesto vzmáhajúce sa vďaka svojej polohe medzi Rímskou a Perzskou ríšou. Mesto obchodníkov. Civitas liberas – slobodné mesto, ako ho označil cisár Hadrián ešte pred našim letopočtom. Mesto, kde sa stretával východ so západom. Obyvatelia vzali za svoju grécko-rímsku architektúru, ale obliekli do nej svoj osobný príbeh. To všetko zachraňoval Chálid Asad. Slávnu kolonádu, víťazný oblúk cisára Septimiusa Severa, Bálov chrám, agoru, divadlo, hradby, nekropolu. Osemdesiat dva ročný archeológ zostal svojej neveste verný vo funkcii správcu pamiatok. Na konci augusta 2015 obletela svet fotografia od chalifátu takzvaného IS jeho bezhlavého tela obeseného na palmýrsky stĺp medzi tonami sutín. Tam kde stál Bálov chrám ostalo len monumentálne ostenie hlavého vchodu, víťazný oblúk zničený výbušninami prakticky zmizol v tejto mesačnej krajine. Jedinečné mesto kráľovnej Zenobie, ktorá z neho učinila za svojej vlády klenot púšte, prestalo existovať. So svojím mestom zahynul aj mučený Chálid Asad, popravený, pretože odmietol prezradiť barbarom, kde ukryli najcennejšie sochy. „Trest za modloslužbu“- znel ortieľ nad starcom. Mesto sa premenilo na obraz súčasnosti, skaza a smútok pod besnením džihádistov.
Toto leto je vojna ešte bližšie, než sme si mohli myslieť. Šokujúce správy o utrpení a vojenských zločinoch, genocíde obyvateľstva prichádzajú každý deň. Samá skaza. Nikto v manažérskom tíme prestížneho francúzskeho festivalu Aix – en – Provence 2022 nemohol tušiť, čo sa na jar stane. Netušil to ani režisér Romeo Castellucci, ktorý pripravil na leto veľkolepé predstavenie Mahlerovej II. symfónie – Vzkriesenie. Režisér sa dostal do veku a hlavne do bodu svojej kariéry, kedy mu ťažko niečo odmietnuť. Navyše s festivalom v Provence je spojený radu rokov ešte pred svetovým úspechom. Pripraviť podobnú produkciu scénického uvedenia Mahlerovej vokálne inštrumentálnej symfónie pre režiséra, ktorý je už legendárny svojimi náročnými scénografiami, technologickými prvkami v nich zakomponovanými, samozrejme aj svojou hrou symbolov a obrazov, je finančne a organizačne gigantická úloha.
Tentokrát by sa dalo povedať, že režisér bol skromný. Stačil mu opustený a schátralý štadión vo Vitrolles, tony zeminy, niekoľko aut, bager, komparzistov a biely kôň. Bez toho, aby režisér tušil, čo sa zomelie v Európe pripravil koncepciu, ktorá bola desivo prorocká. Šesťdesiat minút prvých troch viet symfónie sledujeme ako v apokalyptickom filme, či dnes skôr v televíznom spravodajstve, ako súdni lekári v bielych jednorazových overaloch vyhrabávajú a nachádzajú ďalšie a ďalšie nepochované, len zahrabané mŕtvoly v tejto pustej krajine. Mnoho z obetí vyzerá ako deti. Tento strašlivý obraz na diváka útočí za zvukov symfónie, ktorú nie pateticky a majestátne, skôr veľmi komorne diriguje vynikajúci Esa-Pekka Salonen. Režisér zostáva vzácne konzistentný prvotnej idei. Nepridáva labyrint rébusov ako inokedy. Ešte nikdy som túto osobne obľúbenú symfóniu od altového sóla Urlicht nepočul tak pomaly. Tak ticho. Tak žalostne. Ono slávne vzkriesenie s gigantickým zborom, organom, zvonmi a sólistkami v závere o to viac prináša pocit katarzie, pretože dirigent dopredu nenaznačuje ako tento pekelný obraz skončí. Od „prvotného svetla“ sa dianie upokojí, po celej ploche gigantickej arény štadiónu zasypaného zeminou ležia prikryté desiatky tiel a personál v nemom úžase pozoruje toto pole tiel. UNHCR – the UN Refugee Agency postupne všetky telá odvezie, zatiaľ čo jedna doktorka šialene prehrabuje vlhkú zeminu akoby niekoho zabudnutého hľadala za zvukov scherza. Dirigentova koncepcia hudobného napätia, zvukovej bohatosti, rytmických zlomov je úchvatná. Dáva akýsi nepatrný dotyk ľudskosti v pohľade na tento zmar. Orchester de Paris v diere na štadióne, kde je umiestnený ako pomyselná hranica Styx, je dirigentovi skvelým partnerom. Mezzo-sopranistka Marianne Crebassa s dlhým legátom a nekonečnou kantilénou prednesie requiem za tieto obete v altovom sóle. V takejto interpretácii sa naplno ukazuje Mahlerov génius. V apoteóze sa k nej pripojí rodáčka z Kapského mesta Golda Schultz a so zborom a orchestrom prednesú najpomalšie Auferstehung v dejinách uvádzania symfónie. Keď Dies Irae siedmych apokalyptických trubiek nahradí tichý zbor, po pustej krajine, kde zostal ležať zašpinený overal onej poslednej doktorky, sa pomaly pohybuje iba svetelný paprsok – lúč. Nádherným tónom sonórneho hlasu v dialógu, ktorým začína alt „O, Glaube“, ho odprevádzajú obidve sólistky, husle a neskôr zbor. Ani v nadväzujúcom „O Schmerz!“, dirigent nezačína príliš zrýchľovať. V tú chvíľu prichádza posledný režijný zásah Castellucciho. Na prázdnu scénu začne pršať. Choreografia dažďa v tejto pohrebnej krajine, kvapky, ktoré sa spájajú ako hlasy spevákov a vytvárajú mláky, potôčiky a zúrodňujú pole nasiaknuté krvou bezbranných. A keď na Aufersteh´n zaznie liturgický tón organu už leje poriadne. „Pán úrody ide a zbiera snopy, nás, ktorí sme zomreli.“ Ťažko opísať toto finále. To je skutočne doménou živého divadla. Ale bez studu môžem priznať, že iste nie som sám, koho záver rozplakal.
Možno niekto namietne: „miesto toho cirkusu, že deväťdesiat minút vyhrabávajú papundeklové torzá tiel, keď niekde ľudia skutočne umierajú a do toho im muzicíruje a bliaka dvesto ľudí, ste mali tie stovky tisíc eur poslať na Ukrajinu“. Ale toto je skutočné divadlo, v ktoré my veríme. Samozrejme je nesmierne náročné, nákladné, nemožno ho reprízovať v bežnej budove každý týždeň. Je to tiež také miesto, ktoré zmizne. Ale ten pocit oslobodzujúceho dažďa zostane v pamäti. Je to liturgia. I keď džihádisti by nás obvinili z modloslužby.
Photo: © Monika Rittershaus
