„Zázrak umění nejde vysvětlit“ – odišiel Petr Weigl

U nás sa veľké osobnosti prezentujú málo. Keď sa zo zabudnutia vynorila znovu osobnosť jedinečného Petra Weigla naposledy, dostal Cenu Tháliu (2016). Dnes sa vynorila znovu. Pretože majster umrel. Veľký režisér, oceňovaný viac v zahraničí než doma, mi vtedy po ocenení  povedal: (cena Thálie)„Je potvrzením, že přeci jen existuje jakási paměť a že ten čas nepostupuje tak rychle, aby všechno smetl.“  Tvárou v tvár neúprosnej smrti sa dnes môže zdať, že čas predsa len vykonal svoje dielo a zmietol všetko. Zostáva tu však mimoriadne majstrovo dielo, ktoré nám daroval a v mojom archíve náš spoločný rozhovor, o ktorý sa chcem podeliť. Z divadelnej tvorby je to hlavne Weiglova kultová vizionárska inscenácia Prokofievovho baletu Romeo a Júlie v pražskom Národnom divadle. V televízii sa často spomína činoherná[…]

Continue reading …

Le martyre de Saint Sébastien

Česká televízia na stanici Art sa úspešne rozvíja. Prečo? Okrem zaujímavých programov, ktoré sa kupujú na televíznych festivaloch z produkcie BBC, Arte a podobne, sa vďaka dramaturgii vracia aj k domácim osobnostiam. Filmový režisér Petr Weigl, dnes už starší pán žijúci v pokoji svojho pražského bytu, mal dvojitú smolu. Jeho tvorba pred rokom 1989 podliehala cenzúre, a okrem výlučne rozprávkových filmov, či opier, ktorých morálny presah námetu unikol cenzorom, sa divák nemohol zoznámiť s jeho bohatou filmografiou. Po roku 1989 zase už rýchlosť doby a života, ktorý sa stal oslavou slobody, nemal záujem vstupovať si do svedomia. V duchu moderného nihilizmu sa novou métou stal konzum. Každý chcel za kúsoček chvosta chytiť svoju šťastnú kométu a odletieť z bývalej štyridsaťročnej šede k žiarivej kapitalistickej budúcnosti. Kto[…]

Continue reading …

Romeo a Júlia v Zürich Ballett

Veľký scénograf a zároveň intelektuál Milan Čorba v svojej knihe esejí, kde hovoria spolu Optimista a Pesimista, napísal zaujímavú, radikálnu a krutú pravdu. „Myslíte, že umenie má mať nejaký ctihodný cieľ?“ – pýtal sa Optimista. Pesimista mu odvetil: „V stredoveku umenie slúžilo intelektuálnej a všeobecnej podpore cirkvi. V 19. a 20. storočí slúžilo mýtu pokroku. Dnes neslúži ani tomu, ani onomu, obávam sa, že je predmetom bez obsahu a chýba mu príťažlivosť dogmy či ideológie“. Toto ma napadlo hneď po zhliadnutí Romea a Júlie Christiana Spucka, dvorného choreografa a šéfa baletu v Zürichu. Mnohé súčasné inscenácie si zakladajú na tom, že sa stanú dogmou, jediným možným výkladom, pred ktorým divák s úžasom padne a jeho romantická predstava o diele sa v ére post-postmoderny rozsype na úlomky, či radikálna koncepcia bude[…]

Continue reading …