Popoluška Wiener Staatsballettu

Vo Viedenskom štátnom balete k adventu a Vianociam pripravili novú premiéru baletu Popoluška vo verzii šéfa súboru baletu v Biarritzi, jedného z rešpektovaných choreografov súčasnosti Thierryho Malandaina.

Bývalý tanečník ukončil v roku 1986 tanečnú kariéru a dal sa na cestu choreografie. Jedným z vrcholov tejto jeho cesty je rok 1998, kedy s podporou francúzskej vlády založil baletný súbor Centre chorégraphique national – Malandain Ballet Biarritz. Ďalším vrcholom je napríklad nominácia na baletného Oscara Prix Benois de la Danse či rôzne regionálne aj medzinárodné baletné ocenenia. Zaujímavosťou je, že sa Malandain stal držiteľom ocenenia Taglioni – European Ballet Award 2014 práve za balet Popoluška, ktorý v týchto dňoch a v januári obohacuje repertoár viedenského baletného života. Zaujímavé je to z niekoľkých hľadísk, pretože tohtoročné vyznenie Popolušky je viac než rozporuplné.

Dramaturgicky Malandain píše sprievodné slovo plné jazykového bohatstva, citácií od Nietzscheho až k svojmu pohľadu na baletné umenie, článok plný filozofického pozadia hľadania javiskového tvaru. Dej na scéne však tomuto príhovoru nie úplne zodpovedá. Malandain je tvorcom mnohých titulov s očakávaním naratívneho rozprávania príbehu, čo je však len prelud. A oveľa lepšie sa cíti v rovine voľnej transformácie. Ani počtom diel, ani ich kvalitou sa nezaradil k baletným rozprávačom, zostal skôr básnikom, ktorý sa snaží ornamentmi pohybov kresliť dej aj psychologické pohnútky postáv. Popoluška má jasný dej, rozprávka bratov Grimmovcov či Perraulta patrí k najobľúbenejším rozprávkam vôbec. V česko-slovenskom prostredí, vďaka legendárnemu filmu, ešte viac.

Choreograf ako libretista aj režisér pracuje s náznakom. Snaží sa do príbehu dostať typické rozprávkové prvky ako „nadprirodzené sily, „záhrobný svet“, „použitie čarovných či personifikovaných zvierat“ a ďalšie. K tomuto konaniu mu veľmi dobre slúži baletný ansámbel. V rovnošate kúzelných bytostí sa tak môže corps de ballet transformovať do postavy, ktorú divák očakáva či si ju vo svojej fantázii predstavuje. A tak sa súbor mení na holubice, elfov, ročné doby, plesových hostí. Nepotrebuje k tomu nutne zmenu kostýmu, ale Malandain využíva zmenu pohybového aparátu a pohybovú štylizáciu. Táto trochu francúzska snaha po dizajnovej inscenácii v rozprávke nie vždy dobre funguje. Plesoví hostia tancujú s figurínami dám, ktorým chýbajú hlavy, definujú ich len čierne slávnostné róby, zmysel to však v príbehu nedáva. Vstup Popolušky na ples v dizajnovom kruhu, ktorý tlačí jej mŕtva matka, je ornamentom pre seba samého. Oveľa lepšie Malandainovi vychádzajú zbory v rovine nadprirodzenej.

Už v úvode divák vidí na zemi kruh tanečníkov, ktorí trepotajú nohami a ktorých dotyk lýtok o baletnú podlahu pripomína šumenie krídel kúzelných holubov, ktoré majú Popolušku zachrániť pred triedením semiačok a popola. Toto neskôr v deji u francúzskeho tvorcu úplne chýba. Celkovo sa vyhýba mnohokrát prehnaným stretom a terorizovaniu dievčiny od macochy a sestier. Ak som začal tému symbolov, základným symbolom tejto inscenácie je dámska črievička či topánka všeobecne. Dominuje scénografii a aj javiskovému konaniu. Popoluška v úvode čistí oteckovi topánky, od maminky dostane črievičky na ples, tie však na plese nikdy nenosí. Zaujímavé. Podobných nejasností a skôr snahy o modernosť i snahy o „dizajnovú modernosť“ je viac, napr. aj fakt, že macocha tancuje s francúzskymi barlami. To už v balete poznáme aj v lepších spracovaniach, virtuóznych a až futuristických. Ale prečo macocha doma má francúzske palice a na plese je zrazu bez nich a pohybuje sa normálne? To je jedna z ďalších nejasností tejto koncepcie, ktorá prináša zaujímavé nápady, ale nepracuje s nimi dramaturgicky a ani v zmysle logiky. Sú to osamotené obrazy pre obrazy. Nápad pre nápad, a čo horšie, pre efekt.

Zaužívalo sa macochu a zlé sestry interpretovať pánskymi tanečníkmi aj pre fyzický efekt ne-lyrickosti, anti-krásy a určitej strašidelnosti. Malandain postupuje v týchto intenciách. Aby to však nebolo málo, necháva macochu aj s dcérkami mať na hlave plešinu. Ak to má byť vtipné, nie je to tak, ak to má byť charakterotvorné, tiež to tak nie je. Z tradície inscenovania Prokofievovej hudby necháva divertissement ročných období, ktorý zveruje zboru a robí tak dobre. Tento imaginárny svet rozličných postáv je v jeho balete najzaujímavejší. Postavy macochy a sestier alebo otecka či zjavenie maminky a učiteľ tanca sú len skratkovite načrtnuté a pohybovo nijak zaujímavé. Princ sa objavuje až na plese, ktorý v konečnom celku pôsobí najrozporuplnejším dojmom. Po päťdesiatich minútach vďaka stretnutiu Princa a Popolušky konečne divák dostane adagio a hlavne partnerský tanec. Tam, kde Prokofiev hudobne čaruje a je plný výbuchov radosti a zvukového jasu, však choreograf zostáva stále zahrabaný v popole nudy. A keď na gradáciu hudby si Princ a Popoluška ľahnú a urobia akýsi gymnastický mostík, je to už aj moc.

Úžasne hudobne vykreslené mystérium polnoci, kedy kúzlo krásnej dievčiny má pominúť, necháva Malandain vyšumieť tak ako iné vrcholy práce s libretom. Popoluška zmizne, a žiadna črievica po nej nezostane. Všeobecne sa choreografovi priečia efekty, ktoré divák od rozprávky očakáva a na ktorých inscenovanie sa niekedy aj teší. Chce hovoriť jazykom lyrickým, záhadne čarovným, v univerzálnom scénickom priestore. Otázka po závere ostáva: Komu tým robí službu? Divákovi? Svojmu štýlu? Dramaturgicky zaujímavý je záver, ktorý bez pauzy pôsobí ako urputné čakanie na koniec. Jedna zlá sestra sa snaží črievicu (ktorú si Princ len tak prinesie v krabici, ale odkiaľ ju má, nevieme) skúšať ako španielska kráska s patričným sprievodom rovnakých Španielok a druhá ako Arabka. Ani tento zámer však neprináša nápad v pohybovej rovine a zostáva len kostýmovým ornamentom. Nakoniec Popoluška sama príde s jednou črievičkou, a tak hľadajúci Princ nájde pár. Záver v podobe happy endu tu však nie je. Ústredný pár sa nenápadne prezlečie do telovo-zlatkavých kostýmov, ktoré má zbor, a splynie s nimi. Akoby choreograf rozprával, že láska a šťastie v tomto svete nemôžu zvíťaziť a ich domovom je svet fantázie či večnosti. Toto je najväčšia a s ohľadom na snovú Prokofievovu hudbu najzaujímavejšia premisa celej tejto inscenácie. Po skoro sto minútach baletu sa však javí ako prchavá a dosť neuspokojivá.

Plusom inscenácie je živý orchester Volksoper Wien, ktorý hrá až na malé nedostatky u dychových nástrojov, ktoré sú v tejto partitúre exponované a s ohľadom na to, že orchester hrá bez prestávky najťažšie čísla z obsiahlej partitúry, nie sú neočakávané ani obzvlášť markantné. Dirigent Guillermo Garcia Calvo zvukovo bohato diferencuje jednotlivé čísla partitúry a mnohokrát má jeho ansámbel s nástrojmi aj prevahu nad javiskovou nudou. Šéf Viedenského štátneho baletu Manuel Legris veľmi dobre rozhodol, že predstavenie bude za súbor tancovať časť tanečníkov, ktorá pôsobí vo Volksopere. Tanečníci z rôznych krajín sveta dostali šancu stretnúť sa v celovečernom titule s choreografom, ktorý si desaťročia pestuje svoj pohybový slovník. Najlepšie z toho vyšiel mladý princ Andrés Garcia-Torres. Popoluška Mila Schmidt nevytvorila (možno to po nej v tejto koncepcii nikto ani nechcel) oblúk svojej postavy. Zostala nudná a nevýrazná. Trio travesty matky a jej dcér s chuťou stvárnili László Benedek, Samuel Colombet a Keisuke Nejime. Neprehrávali, niektoré milé gagy od inscenátorov zvládli s prehľadom. Ale celkovo, tak ako ostatní, by potrebovali viac nápaditého tancovania. Je ťažké túto Malandainovu choreografiu zaradiť. V kontexte jeho tvorby, kde sa búrlivo a eklekticky tancuje ako napríklad v Magnifique, tu zostáva dlžný hodne nielen svojmu menu, ale aj tomu, čo súčasná baletná tvorba dnes hľadá.

V textu sú použité citácie z článku autora pre web www.operaplus.cz

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *