Iste poznáte ten pocit, keď začnete čítať knihu a postupne sa prepadáte do sveta obrazov, oživujú sa vám v predstavách postavy, súhlasíte s ich konaním a rečou, otvárate ústa akoby ich slová boli vaše slová, ich gestá choreografiou vášho tela, ktoré iba drží knihu, sympatizujete s hrdinom, s obavami sledujete počínanie zlosyna. Cítite až hmatateľné napätie, nechcete byť rušený, zabudnete piť čaj, stratíte prehľad o čase. Dnes už aj najlepšiu knihu musíme odložiť, pretože sme zodpovední a vieme, že skoro ráno musíme vstávať. Musíme vypraviť deti do školy, urobiť desiatu, raňajky, musíme zvládnuť to i to. Dávno preč sú intelektuálne doby vysokoškolského štúdia, kedy sa radostne diskutovalo so spolužiakmi aj náhodnými neznámymi, ktorí zachytili naše názory na to či ono dielo a chceli sa pohádať so svojimi názormi a obhajobami pri súde literatúry. Doba štúdia rýchlo pominula a realita života, vzťahov, rodín, zamestnania, hypoték, nám dala červenú nielen v nakupovaní kníh, ale aj času, ktorý im môžeme venovať. V mladosti ten omamný pocit nezlomnej energie a túžby uzavrieť sa v noci a od večera knihu do rána prečítať a neodložiť ju bez toho, aby sme sa dozvedeli ako skončí, neskôr nahradila dospelosť, bolesť krčnej chrbtice, slziace suché oči a zodpovednosť, že ak budeme dlho čítať a málo spať, ráno budeme nepoužiteľní.
S nostalgiou spomíname na hlas rodičov, ktorí nám ako deťom čítali a boli prví sprievodcovia mágie slova a obrazov. Listovanie obrázkov, pozorovanie riadkov písmeniek, ktoré sa ťahali stranami, šušťanie listov, lákajúci obal, ktorý bol prísľubom najväčších dobrodružstiev. Myslím, že dnešná kritika povinnej literatúry na školách, ich koncepcia a výber titulov, je smiešnou snahou zavďačiť sa dobe. Spätne musíme usúdiť, že výber a dramaturgia bola vycizelovanou freskou autorov, tém, štýlov, jazyka, podobenstva. Herbár, v ktorom sme sa učili a hrabali a ktorý v nás zasieval semeno budúcich stromov našich knižníc. Vytvorili ho múdrejší než my, ktorí prečítali snáď všetko, čo sa prečítať dalo a s ohľadom na obsah a formu, vek a schopnosti empatie žiaka či študenta nám ukázali poklad, ktorý biblickými slovami – nehrdzavie.
Toto všetko a ďalšie myšlienky ma podvedome prenasledovali v rozžeravenom kotle slov a obrazov, keď som čítal Sarra. Najzasunutejšie spomienky na môj literárny život, rast, svet. Od čias Umberta Eca nám s pravidelnosťou dekády chýbala kniha, ktorá nie je len oslavou dramatického deja, ale oslavou literatúry a jazyka. Nejzasutější vzpomínka na lidi, ktorú vydalo ako sa dá čakať Argo, prezentuje prístup mladého autora k našej literárnej milenke. V dobe korektnej blasfémie snáď nie je možné ani napísať, že k autorom z východu som chladný. Podozrievam ich, že majú svoje témy, ktoré vychádzajú z iných skúseností než naše európske. Historicky, geograficky, sú niekde inde. Hlavne ich politická a národná túžba sebaurčenia silne definuje ich knihy a keď vidím koľko kníh zlatých klasikov som nestačil prečítať, som rozpoltený či míňať čas, ktorý uteká, čítaním o Afrike, krajinách perzského zálivu, ich vojnách a utrpení, kolízii pravidiel islamu voči túžbe slobody. Mohamed Mbougar Sarr však nedáva do popredia aspekt politického spravodajstva ani demografické drámy. Zdôveruje sa nám v silnom diele o svojej láske k literatúre. Prvok otázky, čo znamená byť africkým teda čiernym spisovateľom ostáva, nie je však v popredí a sám dej rodinnej ságy dáva odpoveď, že máme hodnotiť dielo, nie hľadať realitu autora. A dovolím si súhlasiť, že tak by to malo byť. Podsúvať nám, že máme čítať dielo toto a toho, a to preto, že dotyčná bola znásilnená, ďalšia bola pedofilne zneužívaná, ten zažil vojnu, ten prežil hladomor, toho týrali, šikanovali a je to vďaka osobnej skúsenosti, je do istej miery kravina. Tu sa dostávame k rozporu dnešnej doby, ktorá na jednej strane hovorí, akí máme byť krásni, schudnúť, mať módny účes, bradu, nechty, depiláciu, zväčšiť si penis, prsia, opraviť si nos, chodiť do solária, prifúknuť sa silikónom a na druhej strane máme byť ale autentickí, aj plnoštíhle modelky sú krásne, aj tuční ľudia môžu robiť balet, aj speváci bez hlasu majú právo spievať, aj výtvarní umelci, ktorí kydnú fľak na stenu, hovoria dôležité veci. Stroj na exotické predstavy sa rozbehol plnou parou. Milujeme hercov pretože sú fešáci, či preto ako hrajú? Speváčky pre ich sexepíl či pre ich hlas? Politikov pre ich názory, či kvôli ich vylomeninám a škandálom? Čo bude teda náš maják v oceáne životných sračiek? Čo je uholným kameňom našej knižnice? A nielen tej fyzickej. Čo podopiera našu stavbu? Možno práve v súčasnej slepej uličke má literatúra šancu na zrodenie. Hovorí sa o literatúre a jej estetických hodnotách? Jestlipak se mluví o psaní, nebo o identitě, o stylu, nebo o mediálních obrazovkách, které zbavují povinnosti nějaký styl mít?
Frustrácie a nezdary, či mať nejaké zranenie ešte neznamená, že má človek písať. Už vôbec nie, či to dokáže. Čas zabíjí? Áno. Vraždí v nás iluzi, že naše zranění jsou jedinečná. Nejsou. Žádné zranění není jedinečné. Pravda. Sarr napísal dielo, ktoré stojí na nosnom nápade a strhujúcej rodinnej anamnéze, ktorá sa postupne rozkrýva. Nie je to schválna či násilná štruktúra, ktorú dnes s obľubou používa kde kto, kde sa v knihe kapitolami striedajú aj tri časové pásma a čitateľ je tak vo veľkom nekomforte a skoro by si mal robiť poznámky, či tabuľu páchateľov a obetí ako kriminalista. Autorovo odkrývanie labyrintu, slovo, ktoré sa pravidelne vracia nielen vďaka knihe v románu Labyrint nelidskosti, ale ako labyrintu nášho bytia, našich rodín i sociálnych väzieb, labyrint našich myšlienok, túžob, predstáv, skúseností. Vydavateľstvu Argo a čitateľovi slúži bohatý preklad Anežky Charvátovej. Literatúra písaná francúzsky už od dôb Prousta miluje dlhé vety. Čeština Charvátovej tieto rieky farieb s brilantnou slovnou zásobou maľuje ako impresionista aj ako sprejer. Poetické rytmické kaskády sa vedia náhle zlomiť, vybuchnúť, explodovať, stíšiť sa, byť poetické, byť vulgárne (ale nie príliš či prvoplánovo), jednoducho sú aj oslavou češtiny ako krásneho jazyka. Vnútorný labyrint dramaturgie autora a silné posolstvo oslavy jazyka a literatúry potvrdzuje, že autor má prísnu sebadisciplínu a kritiku. Dokonca v knihe cituje nášho Vladimíra Holana a jeho motto: Od skici k dílu jde se po kolenou. Rozhodne nie je spisovateľom, ktorý brak vydáva za román. Nuansy a odbočky, magické detektívne pátranie, literárny fantóm, história senegalskej rodiny zasiahnutá dvadsiatym storočím, uvažovanie a radikálne videnie literatúry ako bojiska súčasnosti sú dokonale prepracované a práve ich skladba spôsobuje chuť čítať.
Samozrejme nemôžem vychvaľovať knihu len preto, že ja som v nej našiel nejakú magickú studňu tajomstva, poklad vzťahov, labyrint nekonečna, múdrosť a názory, s ktorými sa stotožňujem. Nie je to manifest o súčasnosti, ale literatúra. Autor nie je môj kamarát, ani idol, ktorý v detstve možno trápil mačku a v súčasnosti je možno ateistický bisexuál, ale možno aj moslim, čierna huba a v budúcom roku možno transgender. Jeho kniha je silný príbeh, dokonalá partitúra v skvelom rytme, s bohatou inštrumentáciou, tóny nástrojov vedia hovoriť subtílne a krehko, ale aj kakofonicky.
Každý máme doma svoju knižnicu. Stačí obetovať lenivosť a mať chuť a môžeme sa stále milovať. Literatura se nedá zjednodušit ani vykrátit, literatura zůstává a zůstane vždy; výsledkem je literatura, provokativní literatura, která je zároveň odpovědí, problémem, vírou, hanbou, pýchou, životem. A ja mám veľkú radosť, že som opäť čítal jedným dychom, užil som si svet, ktorý kvalitná literatúra dáva. Stále tie isté slová, ale nové témy, nové príbehy. Aké fascinujúce zrodenie!
Kurzívou sú označené citácie z knihy
