Pre skutočných milovníkov opery či vážnej hudby, je nedokončená opera Arnolda Schőnberga Mojžiš a Áron jedným z povinných diel. Vidieť ju na scéne, však nie je také časté, pretože vyžaduje mimoriadne potreby. Dvoch mimoriadnych sólistov do ústredných partov, pričom Mojžiš je skoro hovorená rola v rytmickom Sprechgesangu. Jeho protipól, brat Áron je spevnejší lyrický tenor. K nim sa radí ďalších tridsať sólových partií, tri gigantické zbory a rozsiahly orchester, kde je navyše klavír, celesta, mandolína či posilnená skupina bicích nástrojov. K tomu samozrejme treba pripočítať neľahkú interpretáciu týchto vokálnych partov na scéne v rámci režisérskej vízie. V parížskej opere mali veľké šťastie, že prehovorili k réžii divadelného mága Romea Castellucciho, ktorý si prísne vyberá svoje divadelné projekty. V opere je čo do počtu titulov skoro nováčikom, ale každá jeho inscenácia sa stala kultúrnou udalosťou a presiahla hranice opery k divadelným a humanitným vedám.
Opera začína v úplnej tme. Zhasne aj orchester a nastane ticho. V lúči svetla sa zjaví kotúčový magnetofón, z ktorého s tichými tónmi hudby klesá dolu zvukový pás. Mojžiš ho prijíma do rúk ako hlas boží z horiaceho kríka, ktorým začína opera. Tajomný zbor za scénou akoby polemizoval s jeho slovami a adjektívami, ktorými ospevuje všemohúceho Boha. Druhý Castellucciho obraz sa ponára do oslňujúcej bielej farby. Mojžiš, ktorý tríma v rukách božie posolstvo – magnetofónový pás, dišputuje s bratom, ktorého si vyvolil ako prostredníka, pretože sa necíti byť schopným židovskému národu vysvetliť posolstvo záhadného Boha, na ktorého dávno v zajatí zabudli. Castellucciho mimo textové obrazy sú tu už také zložité a rafinované, že divák sa pri sledovaní a počúvaní Schőnbergovej dvanásťtónovej hudby buď zblázni, alebo zažije tranz a osvietenie. Na ľahké a presné citácie zo Starého zákona tu Castellucci totiž rozohráva hypertextové metafory a doslova halucinácie. Zbor neustále dudre a bzučí: ako vyzerá Boh, akú má podobu? Tento nepokoj, drmolenie, vyrušovanie, neustále napínanie znesiteľnosti tohto zvukového uragánu, ktorý sa vrýva do mäsa, je znepokojivý. Mojžiš nakreslí do vzduchu biely kruh ako symbol nekonečna (?) a odvetí: „Zavrite oči, zapchajte si uši, len tak uvidíte a budete počuť Boha.“ Miesto jednoduchých efektov ako premenenie Mojžišovej palice na hada, uzdravenie malomocných, či premenenie nílskej vody na krv, tu Castellucci rozohráva sci-fi halucinácie. Z neba príde akýsi novodobý ohnivý stĺp, záhadný elektrický motor či turbína, z ktorého tečie krv. Áron ako kúzelník, v sklenenej skúmavke pred zrakmi udiveného diváka, premení číru tekutinu na krv. A keď už sa zdá, že národ je presvedčený, že Boh existuje a že títo dvaja sú jeho hlasom, sa biela prázdnota scény horizontálne rozlomí a hmýria sa v nej nahé telá. Vo vzduchu sa stále zjavujú znepokojúce slová, menia sa, pretekajú sa a dodávajú ďalšiu rovinu už tak veľkému chaosu a mumraju.
Biely oblak mizne a neviditeľné hodiny odpočítajú štyridsať dní, ktoré Izraeliti čakajú na úpätí Sinaja na Mojžišov návrat z posvätnej hory kde pristal Boh. Ich malovernosť je tu opäť vystavená skúške, ktorá končí ohavným rúhaním novému bohu, ktorého si zostroja pod vedením Árona. Ak je obrazom tejto scény oné biblické zlaté teľa, ktoré sa stalo synonymom modloslužby aj v modernom veku, Castellucci po všetkých týchto obrazoch je tu vzácne doslovný. Na scéne parížskej opery skutočne stojí vypasené obrovské teľa. Nie je zlaté, ale vykračuje si tam a gigantický zbor odetý v bielom tomu pozorne prizerá. Znepokojivá prítomnosť tohto zvieraťa je tu ešte znásobená nahou ženou, okolo ktorej si to zviera vykračuje akoby ju malo zaľahnúť či milovať sa s ňou. Žertva pre nového boha? Akoby to nestačilo, Castellucci vynechá celé klišé tanca okolo teľaťa a hold vernosti novému bohu, ktorý je pre ľudí viditeľný a vytvorí na scéne technický zázrak. V úzkom ale dlhom pruhu podlahy sa zjaví akýsi Styx. Záhadná rieka, do ktorej ako kresťania na krst, či židia do mikve, vstupujú títo Izraeliti. Ich biely šat (biele stádo?) keď vystúpia von je celý čierny. Úchvatný efekt, ktorého symbolický význam je mnoho vrstevnatý. Čierna uhranie davom a tak z bandasiek lejú na seba ďalšiu čiernu farbu, aby zničili svoje biele rúcha. Opájajú sa ňou, milujú sa s ňou, lejú si ju ako balzam na vlasy, tečie im po tvári ako slzy. Keď je celý národ pokrstený v nové pokolenie, čierne fľusance a kaluže farby vytvoria na gigantickej scéne ohromné písmená a zmäť jazykov. Novou modlou nie je to teľa, ale akési monštrum s maskou zvieraťa, ktorého kožuch tvoria tisíce kilometrov magnetofónovej pásky. Keď zostúpi Mojžiš zo Sinaja, monštrum sa skláti k zemi a spod masky vykukne Áron. Hrôza. Apokalypsa je dokonaná. Predobraz ľudstva a vekov je očividný. Boh stelesnený tichom a silou myšlienky slova, ktoré bolo na počiatku, je tu už sprítomnený ohromnou horou v pozadí scény. Na dôkaz svojej modlitby s Jahvem na hore obraz padá, ale jeho matéria nepadne na zem, ale obalí skutočnú masu vrchov v pozadí. To, čo sa javilo ako ilúzia, sa zrazu stáva zhmotneným. Mojžiš nenesie popisné tabule prikázaní, ale dva rohy. Je to ďalšia z Castellucciho metafor. Z rohov vyteká zlatá krv, ktorá uľpie na špinavom Áronovi. To, čo žiada a neustále žiadajú, je jasný Boh. S obrazom, hmotou, fyzický boh. Preto si vyvolia čokoľvek, čoho sa môžu stať svedkami a čo môžu obdivovať. Rozhodne nechcú mať zavreté oči a zapchaté uši, ako ich učí Mojžiš. Chcú jasné fakty. Tak ako moderný človek, ktorý chce a žiada si dôkazy. Nechcú bezmenného Boha. Ako ho budú oslovovať? Hebrejské slovo יהוה, ktorým ho vzali na milosť a zostalo spoločné pre židov aj kresťanov, si ako vlastné meno božie dodnes zachováva auru tajomstva. Tetragram zložený zo štyroch hlások, ktorým chýbajú samohlásky je dodnes záhadným významom, z ktorého sa odvodil Jehova. Hospodin. Pán. Ani Schőnbergov Mojžiš nenachádza už slová na to, čo sa stalo. Opera ostala nedokončená a nedokončené ostáva aj Castellucciho javiskové podobenstvo. „Nepredstaviteľný Boh“, – volá Mojžiš navzdory tomu, že ho snáď zahliadol na hore. Technokratická a zároveň poetická sila režisérových obrazov je v tomto prípade taká zložitá, že vysvetlení môže byť nesmierne mnoho. Od hlúpych, ironických, rúhavých, provokatívnych až ku geniálnym. Na otázky Castellucci odpovedá len ďalšími otázkami.
Mnohý divák si šťastne pomyslí, že fragment opery má len sto minút. Philippe Jordan však s orchestrom a vokálnym telesom buduje nevšedný zvukový monument. Obzvlášť pestrofarebné druhé dejstvo sa stáva vrcholom produkcie. Všetky odtiene obsahuje gigantický zbor, ktorý dokáže vytvárať úžasné zvukové vlny, od brumenda cez piano k dráždivej hore zvuku. Mojžiš Thomasa Johannesa Mayera je monumentálny. Ako skala znelý úchvatný hlasový fond, dokonalá dikcia a precízne uchopenie režisérovej koncepcie, ako sprvu tápajúceho a strateného vodcu, ktorý až v závere po stretnutí s Bohom sa javí ako posilnený a posvätený vizionár. Akoby prekonal svoje vlastné pochybnosti na rozdiel od svojho brata, ktorý sprvu silný a radikálny sa pod tlakom davu stane zlosynom a neveriacim. John Graham – Hall spieva Árona v bohatých nuansách. Od recitatívov k romantickým frázam, cez šepot, falzet, akoby bol zároveň básnikom aj vojvodcom. Skrz svoju potupu od davu, ktorý tiež dokáže čarovať so zázračnou palicou, ľahko klesne na kolená pred jeho vôľou. Po niekoľkých inscenáciách, ktoré boli skôr statické, hypermoderné vo výraze a využívali projekcie, monitory, jasný politický a sociálny presah k súčasnosti, Paríž vyslal do sveta inscenáciu, ktorá je tajomná a štylisticky vyhranená. Je rovnako dráždivá a znepokojivá ako Schőnbergova hudba a aj jeho osobný príbeh hľadania pravej viery, či pravého Boha. A asi nielen jeho.
