Nemáme dnes obzvlášť pocit, že nám niečo mimoriadne hodnotné uniká? Nielen nám, ale aj našim deťom, priateľom, rodine? Niečo ako spontánnosť, hravosť. Rodičia sú bombardovaní tipmi, ako obrniť seba samých a deti voči tlakom na výkon. Všetci, čo máme niečo spoločné s deťmi ako rodičia či pedagógovia, pozerajúc niekedy do pedagogickej literatúry narážame na krutú realitu. Vnútorná motivácia sa u detí v posledných desaťročiach systematicky dusila. Dospelí zaplnili detský čas domácimi úlohami, telocvikom, hudobnou a dramatickou výchovou, kurzmi, skúškami, športovými krúžkami, celým nekonečným zoznamom aktivít. Sloboda detí sa obmedzuje nielen od neustálych oficiálnych aktivít, od ciest do škôl, párt kamarátov v štvrti, strachu o bezpečnosť. V roku 1971 chodilo v Británii osemdesiat percent sedem a osemročných detí pešo do školy. Dnes je to sotva desať percent. Nezostáva im čas na jednu banálnu aktivitu – hru.
Slobodne sa vydať tam, kam ich zavádza zvedavosť. Hľadať, objavovať, tvoriť, experimentovať. Nie ako sme nalinkovali my, ale jednoducho len tak. Pre zábavu. Byť kreatívny, byť na vzduchu. Čas, ktorý strávia deti nad domácimi úlohami narástol k sto päťdesiatim percentám. Sociológovia a psychológovia varujú. U detí narastá takzvaný termín internal locus of control, presvedčenie, že ich životy určujú a ovládajú druhí. Biológovia sa zhodujú, že inštinkt hrať sa je zakorenený hlboko v našej prirodzenosti. Batoľatá nepotrebujú písomky a známky, aby sa naučili rozprávať a chodiť. Naučia sa to prirodzene, pretože chcú objavovať svet. Holandský historik Johan Huizing napísal, že hra dáva životu zmysel a že všetko, čo nazývame kultúrou má pôvod v hre. Prostredníctvom hry sa deti učili aj spolupracovať. Malé sa učili od starších. Vzdelanie sa stáva niečím čo treba strpieť.
Nové generácie si zvnútorňujú pravidlá našej spoločnosti založené na výkone. Je to generácia, ktorá sa dostáva do bludiska, nekreslí mimo čiary, menej sníva, menej objavuje, je menej trúfalá. Otázka neznie: zvládnu naše decká slobodu? Ale – Máme odvahu slobodu im dať? Opakom hry nie je práca, hovoril psychológ Brian Sutton-Smith – opakom je depresia.
A sme opäť tu. Precitlivení, depresívni mladí ľudia, tráviaci čas na sociálnych sieťach, kde sa cítia bezpeční, chcení, či milovaní. Mládež, ktorá nechodí von, neobjavuje, nehrá sa, je vedená svojim strachom do svojej ulity. Plnia úlohy, ktoré im určujú druhí, neochotne a vzpurne, zážitky im prinášajú počítačové hry, seriály, instagram, videá, sociálne siete, seba poškodzovanie, energetické drinky a predlhý zoznam.
Tento úvod mi skrsol v mysli po prečítaní novinky od vydavateľstva Host, Kluci z Glasgow. Literárny debut Margaret McDonaldovej z vlaňajšieho roku je už dostupný v češtine. Škótski autori sú mimoriadna skupina literatúry, ktorá vyrastá z hlbokých spoločenských a sociálnych pôd. Podobne ako kinematografia a televízia, a ešte viac surovejšie zobrazujú tragický kolorit nehostinných miest, dediniek či samôt, kde imaginárne postavy majú dramatický základ vyhnancov z raja, bojujúcich o svoje miesto. Nie som priaznivcom jednoduchých škatuliek a označení, a rozhodne by som nestrkal novinku McDonaldovej do boxíku young adult. Je to strhujúcu román ešte viac pre dospelých než pre mládež. Neviem, prečo editori vydavateľstva vybrali na titulku hodnotenie spisovateľa Jamese Greena „bolestivě syrové zkoumání mužského přátelství, sexuality a toho, co znamená milovat.“ Niežeby Green nemal pravdu, ale veta vytrhnutá z kontextu pôsobí ako lacný marketingový ťah módnej vlny príbehov s dráždivou zmienkou o sexe a queer línii plus ešte s výrazným slovom ´kluci´ v názve. Jadro McDonaldovej drámy je obraz našej súčasnosti, vykoreneného sveta mladých, ktorí štartujú do života s prázdnymi rukami, bez ničoho. Ale áno, niečo majú, nesú si svoje stigmy, strachy, pocit viny a zlyhania.
Už mená napovedajú, že Finley, Banjo, Akaš, Carlos, Džun, Derja nie sú žiadni potomkovia starobylých škótskych rodov. Multietnický Glasgow je javiskom, kde sú aktéri vyvrhnutí a musia zápasiť so svojou minulosťou. Synovia prisťahovalcov, opustené deti, ktorých rodičia nezvládli život v cudzej krajine, krach ich snov a deti šeredne odniesli ich naivitu a zbabelosť. Plody veľkej romantickej lásky v cudzine, ktoré však po pár problémoch ich biologických rodičov, skončili ako siroty. Detské domovy, pestúnske rodiny, náhradné rodiny, ulica, špeciálne školy sú strašidelné kulisy, ktoré vrhajú dlhé tiene na týchto skoro dospelých, ktorí chcú dokončiť strednú školu, či začínajú vysokú a snívajú, že sa im podarí zbaviť sa rán. Lenže tak, ako počúvame dnes a denne, aj tieto deti si dávajú za vinu svoj neúspech. Čo som urobil, že ma mama opustila? Prečo ma rodičia zavrhli, prečo sa mi nehlási kamarátka, čo som urobil zle? Prečo sa mi nič nevydarilo, prečo ma všetci opustia, som pokazený, som skazený, som vyvrheľ?
Autorke sa darí vytvoriť celú škálu postáv, ktoré sú hlboko autentické, traumatizované, robia stále tie isté chyby, pretože sa boja požiadať dospelých, ktorým nedôverujú o pomoc, boja sa pýtať a žiadať odpovede, boja sa pochopiť, že aj chybovať je prirodzené, ale dôležité je ísť ďalej.
Hlavná línia Banja a Finlaya siahajúca do puberty v detskom domove, ktorá vytvorí hlboké puto medzi touto dvojicou, sa v reminiscencii vracia vo chvíľach, keď stoja na štartovacej čiare a jeden prešľap môže zničiť všetko. Autorka zostáva koncentrovaná i na dynamiku drámy, i na citlivé monológy postáv, sebaspytovania a vnútorný dialóg. Preto ma rozladilo skratkovité hodnotenie Greena, pretože o sex, nejaké rozkošné homosexuálne love story ako u iných young adult titulov, u McDonaldovej vôbec nejde. Dojemným spôsobom vnútornej senzitivity sleduje vzťah Banja a Aleny, ktorá trpí ťažkou chorobou, aj Finlayho boj s vlastnou samotou, do ktorej sa sám uvrháva. Samozrejme nebudem klamať, Finlay sa priznáva k svojej sexuálnej orientácii, ale autorka nestavia do popredia jeho preferencie v tejto oblasti, ale sondou kritického pohľadu na jeho absenciu akýchkoľvek príbuzných, úplnú absenciu jeho základov – aké dedičstvo mu zanechala mama z Poľska, ktorá sa na neho vykašľala. Tento rozpor, nepatrím sem, nepatrím nikam, nepoznám ani reč matky, ktorá ma porodila, a ktorú som sklamal, keď ma odložila, je jeho žalárom. Nie jeho orientácia, nad ktorou sa dnes už nikto, ani v silne homofóbnych prostrediach, nepozastavuje.
Nemáme dnes obzvlášť pocit, že nám niečo mimoriadne hodnotné uniká? Postavy ho majú a bojujú s touto stratou o to viac, že sú vydedenci bez prostriedkov, bez domova, bez puta, ktoré by ich spájalo s vlastnou identitou. Oslnivé vnútorné motivácie, ktorých je autorka schopná, povyšujú tento príbeh na hlboké zamyslenie o krehkosti našich detí. O tom, akými činmi či gestami, keďže nemajú už slov, volajú o pomoc, ako signalizujú svoje SOS. Ako nepochopenie a neschopnosť komunikácie, chlad, pocit, že ich životy ovládajú druhí, systém, inštitúcia, stavajú neúmyselne ďalšie a ďalšie bariéry, s ktorými si nevedia poradiť. Ako nerozumejú slovám aj tým, ktoré sú láskavé, pretože nepoznajú skutočnú lásku – láskavosť a myslia si, že to je len póza či formalita. Títo dvaja chlapci nikdy nemali možnosť sa hrať. Boli bití, odstrkovaní, zavieraní, asimilovaní, vyčlenení. Ostala hlboká vnútorná depresia.
Moja rodina je ten, koho do nej vpustím, zisťujú títo dvaja nakoniec. Bez poučiek, bez rád, prirodzene objavujú svet. Záverečná vianočná pasáž prináša nádej. Aby sme otvorili náruč, potrebujeme zo všetkého najviac odvahu.
Photo: reprint obálky
