Giselle v Semperoper balete

David Dawson je sledovaný tvorca súčastnosti. Jeho novodobá verzia Giselle vznikla práve v Drážďanoch (2008). Dawson podčiarknuté vytvoril silné divadelné dielo, nemožno hovoriť dnes už len o balete pre balet. Samozrejme, ako pri každom takomto pokuse sa to neobišlo bez zakopnutia či otáznikov a nedotiahnutých nápadov. Celkovo však to rozhodne nie je prázdne gesto, je to pozoruhodná metafora aj potvrdenie sily romantického baletu, aj možná cesta pre prieberčivých divákov, ktorí bažia po nových a nových zážitkoch. Najväčším problémom pre niekoho kto je vnímavý, je závažný rozpor choreografa, ktorý necíti (alebo nectí?) hudbu. Môže sa zdať, že taký choreograf nemôže mať v CV plnú stranu ocenení z najprestížnejších baletných komisií a porôt. Lenže tu je to problém výchovy diváka a jeho umeleckej znalosti. Ak Dawson robí balet na Bachovu sonátu či jeho milovanú, večne plynúcu hudbu Maxa Richtera, tam je akýkoľvek kontrapunkt voči hudobnej partitúre možný. Keď však ide o dielo s hudbou Charlesa Adama, kde je každý tanec hudobne vypointovaný od väčších plôch až po najkratšie variácie a my sme boli vychovaní klasickými choreografmi, ktorí ctili interakciu pohybu s hudbou, môžeme tento problém mať. Samozrejme je to aj tým, že niežeby bol choreograf hluchý, ale títo tvorcovia pracujú so svojimi pohybovými väzbami, ktoré robia bez hudby. Až potom ich ako bielizeň naskladajú na šnúru, ktorou je partitúra a preto sa niekedy prádlo prekrýva a niekedy ostáva medzera medzi štipcami, ktorú treba vyplniť pár krokmi, kým začne trebárs fráza. Je to iritujúci prežitok v nás, či chyba?

Iná vec, a to je trocha príliš veľká škoda, že druhá polovica baletu stráca dych. Choreograf, ktorý sa stal slávny svojimi jedinečnými kombináciami v allegre s pôsobivými skokmi, krvi žíznivé zločinné mŕtve zombie nenechá skočiť nič. Furt rotujú ako mozgomorovia z Harry Pottera. Celkovo je toto uchopenie druhej polovice horšie ako prvé dejstvo. To sa darí Dawsonovi skvelo. Dôsledne a nápadito vykresľuje vzťahy. Tragickú lásku Hilariona ku Giselle, ktorá ho má ako rodinu, brášku, kamaráta, ale rozhodne nie ako muža do manželstva. Giselle netrpí žiadnou dušnosťou srdca, keď sa roztancuje (nie je ani slávna dedinská balerína), je fit. Arytmiu spôsobuje Giselle neznámy muž, prezlečený Albrecht, ktorý je taký iný ako jej priatelia. Tu je zaujímavé ako Marquet pôsobivo v jednom dejstve kreslí Albrechta. Na počiatku to vyzerá ako špás, tak sa aj chová, ale v priebehu konania podlieha kúzlu tejto nevinnej Giselle a na konci spôsobí jej smrť doslova. Giselle sa nechtiac napichne na jeho dýku. Albrecht trpí pod tyraniou dominantnej zmije svojej snúbenky Bathildy, ktorá nehanebne laškuje so svojimi dvoranmi. Dawson škrtá zbytočné postavy matky, otca Bathildy, zbor zmenšuje. Naopak rozširuje Svadobné pas de deux, robí z neho virtuózne Pas de cinque. A urobí aj malý režijný detail. Keď dievčinka, ktorá v ňom tancuje nevestu hodí svoju kyticu družičkám, chytí ju Giselle. Aká mrazivá metafora.

Výborná je aj celá konštelácia záverečnej gradácie. To Hilarion omámený túžbou získať Giselle privolá z domčeka Giselle družinu, on vysvetľuje, má dôkazy. Bije sa s Albrechtom ako muž. Fyzické konanie v synchronizácii s pantomímou tu slávi mimoriadnu divadelnú účinnosť. Aj Giselle sa pobije s Bathildou a potom úmyselne vezme Albrechtovi dýku. To bude jej svadobná noc, prenikne ju dýka. Keď už ale nechce, osud si kruto zahrá. A tak za padania kvetov čerešní v krásnom letnom dni jej čierna krv zabije všetkých aktérov príbehu. Hiliaron je poškvrnený intrigou, Albrecht hnaný až k prízrakom a šialenstvu, Bathilda už pohŕda zbabelým snúbencom a jedna nešťastnica je mŕtva. To je romantická dráma! Skutočne. Fyzicky mŕtva je Giselle, tá najnevinnejšia, ako sa patrí v tragédii. Ostatní sú mŕtvi v svojom človečenstve. Záverečný efekt, keď sa Giselle rozplynie vo vzduch či éterickú omamnú vôňu, z Albrechtových dlaní už neprýšti krv, ale biele lupene čerešní. Scénografický obraz mimoriadne silný.

Giselle Duosi Zhu nezaujala úplne, ak mám byť spravodlivý. Balerína v titulnej postave musí mať aj anatomické predpoklady. Musí mať pečať baleríny. Krásne linky, dlhé končatiny, výrazové bohatstvo. Toto všetko mala Myrtha – Sangeun Lee. Úchvatná víla! Taká víla by mohla navštevovať diváka aj doma, isto by nebol proti. Tu treba zmieniť ešte výrazný výtvarný posun v inscenačnej tradícii, ktorý je pozitívny, účinný a výtvarne aj pohybovo silný. Víly majú biele body a cez tvár dlhý závoj, ktorý je rozrezaný a uchytený medzi prstami, kde je šifón nazberkaný takže každá víla vyzerá, že na chrbte dlaní nesie kvetinu. Raphaël Comes-Marquet podal výkon hodný prvého sólistu. Navyše rola Albrechta bola postavená od choreografa pre neho. Tento tanečník má nádherné francúzske línie pohybu, vláčnosť, dlhý skok a dnes už často nevídanú mužnú dynamiku interpreta. Navyše má veľký zmysel pre výrazové budovanie roly.  Neopája sa len extravagantným, na kondíciu náročným Dawsonovým tancovaním, ale hľadá príbeh muža, ktorý zlyhá. Pečať hriešnika si nesie so sebou. Dramaticky vyhrotené scény sú vrcholom jeho interpretácie. Zdieľnosť jeho emocionálneho sveta smerom k divákovi je pôsobivá. Nie nadarmo je tanečníkova obľúbená rola Ludwig v Neumeierovej verzii Labutieho jazera. Podobne zapálených interpretov, ochotných zdieľať svoje vnútorné muky a odhaliť sa divákovi, je dnes čím ďalej menej a o to nepríjemnejšie je, že taký mimoriadny umelec sa na prahu štyridsiatky lúči s javiskom. Úlohu tej šťastnej nevesty veľmi dobre zvládla talentovaná Alice Mariani. Výborne boli v tejto komornej tragédii obsadení predstavitelia vedľajších postáv. Trojica vysokých, potetovaných sexi machov, ktorí sprevádzajú Bathildu, či naopak pastorálna, ale fyzicky mužne sýta vidiecka idylka: opäť Julian Amir Lacey, tentokrát celkom iný než predošlý večer, očarujúco prirodzený a hypnotický, či mladícky spontánny Johannes Schmidt. István Simon ako ženích predviedol úchvatne brilantnú rýchlu variáciu, ktorá by sa dala v jeho podaní vidieť ešte dvakrát. Celkovo je zaujímavé, že pánska časť súboru sa na javisku dokáže profilovať oveľa výraznejšie. Typovo, umelecky, herecky, prezentáciou, skutočným prežívaním aj drobných rolí – rolí bez zjavného významu pre drámu. V dobe znudených a demotivovaných pracovníkov (úmyselne používam toto slovo) v tuzemských súboroch je to ako lúč svetla.

Čo je dôležité, je hudobná stránka inscenácie. Saská Staatskapelle Dresden hrá dokonale. To nie je znudená grupa fidlikantov, ktorí trpia hraním baletu. Hudbu Adama cítia ako majstrovské dielo éry romantizmu. Prvé dejstvo má hutný, sýty, pastorálny, optimistický charakter. Nádherné hrajú pochod, dychy znejú ako z loveckého zámočku z Anglicka. Druhé dejstvo, to je úplne iná kvalita hudby. Subtílna, sólová drobnokresba. Prekrásne husľové a violové sólo, to sa nepočuje často. U nás nikdy. Spôsob, akým hrajú už len predohru k II. dejstvu; ako záhrobné requiem, hudbu z iného sveta s netušenými zvukovými farbami. Vzorová interpretácia pod taktovkou Benjamina Pope. Hudobné naštudovanie starostlivo k premiére pripravil veľký baletný dirigent David Coleman, ktorý bádal dokonca v archíve Parížskej opery, aby našiel pôvodnú partitúru a odbúral z nej úpravy neskoršej dobovej interpretačnej praxe. Skutočne poučená interpretácia, hudobný klenot nevídanej krásy.

 

V textu sú použité citácie z článku autora pre web www.operaplus.cz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *