V biede baletných produkcií v Európe sa človek musí začať rozhliadať inam. Hrozným sklamaním sú už aj produkcie v Mekke baletu v Rusku. Napríklad taká inscenácia Jaroslavna (Yaroslavna – The Eclipse) v Marinskom divadle, to je čistá hrôza. Čo tým chcel choreograf Vladimir Varnava povedať je záhada. Kedysi avantgardný titul(premiéru režíroval legendárny činoherný režisér Yuri Lyubimov, choreograf bol Oleg Vinogradov) s excentrickou novátorskou hudbou Borisa Tishchenka chceli najskôr previesť do 21. storočia. Okrem podivných kostýmov k ruskej legende však choreografia zostala na prahu bezmocnosti a banality. Ani hviezdne obsadenie popredných tanečníkov nemôže naplniť dvojhodinový večer, ktorému chýba názor, dramaturgia, profilácia postáv a najmä choreografia.
Podobný šok mi pripravil aj Béjart Ballet Lausanne, ktorý hosťoval kdesi v Oriente a prizval na vylepšenie nízkych počtov členov zboru domácich tanečníkov, aby IX. Symfónia Beethovena bola ešte mohutnejšia a predsa len sa počet tanečníkov na scéne priblížil počtu hudobníkov a zboristov. Úprimne teda som nechápal, ako sa Béjart dostal a stále sa radí k velikánom a avantgardným choreografom, ktorí zmixovali balet s divadlom, filozofiou, východom i západom, psychológiou a kreativitou. V deviatej symfónii nič kreatívne nie je (kreácia z roku 1964). Skôr to pôsobí, že Béjart videl nejaký balet Grigoroviča a jeho veľké klasické formácie a skokové prvky ho inšpirovali, tak ich zmixoval s nejasnými krokmi, drepmi, neustálym dvíhaním rúk, vyvolávaním mágie. Nič prelomové, dnes dokonca už ohyzdné. Ešte k tomu aj nezáživne zatancované, keď tanečníci zápasia s technikou v obťažných figúrach a miesta zastavenia, kedy Béjart chce čosi povedať, akési verše či vnútorné poémy, nevedia naplniť hereckým výrazom.
No a potom už s patričnou obavou som sa zatúlal k nič nehovoriacemu názvu Lines Ballet Alonzo King. Lines bez „g“ mi znelo francúzsky, Alonzo mi pripomínalo nesmrteľnú čarodejnicu baletu z Kuby, no pripadal som si trápne, že neviem, ktorá bije. Keď sa však otvorila opona, nemohol som uveriť vlastným očiam. Tanečníci na scéne. Vkusne oblečení ako tanečníci, ktorí sa živia krásnym a talentovaným telom. Krásna hudba, nie nejaké škrabanie, mňaukanie a elektrické zvuky. Svetelný dizajn, v ktorom napodiv je tanečníkov vidieť, nemajú useknuté chodidlá a nevyzerajú v bočnom svetle prievanov ako zombíci. A títo tanečníci tancovali. Ale ako? – Nádherne. Nemohol som uveriť tomu, ako ma táto neoklasická, vzrušujúca, tečúca rieka pohybov absolútnej harmónie vťahuje do seba. Ako plávam na vlnách, v tichom potôčiku, či sa vzrušene ponáram do hlbín s magickým podvodným svetom. Absolútna nádhera. Od čias Balanchina som nevidel z Ameriky, pretože odtiaľ Lines Ballet Alonzo King je, niečo tak podarené. Tak vnútorne prosté, nezaťažené genderovými, politickými, psychologickými a neviem akými všetkými možnými otázkami. Jednoduchý, no neuveriteľne ornamentálny, partnerský, virtuózny, rafinovaný tanec.
Tento choreograf a šéf svojej skupiny Alonzo King veľmi málo pracoval s európskymi súbormi, rozhodne na ich škodu. S výnimkou Kráľovského švédskeho baletu, Baletu Monte Carlo, Frankfurt, jeho portfólio obsahuje hlavne americké súbory významných mien ako Joffrey Ballet, Alvin Ailey, North Carolina Dance Theatre. King jazdí na veľké európske turné najmä do Francie, kde ho možno vidieť pravidelne a jeho zväčša trojdielne programy sú skutočne nápadité a krásne. Nemá síce rád špičky, ale jeho dámy majú krásne nárty, majú oné úžasné športové americké allegro, sú z rôznych končín sveta a v ich tvárach sa zračia nuansy a fragmenty príbehov a osudov. Páni vyzerajú ako antické sochy z rôznych kontinentov, novodobí olympionici v disciplíne tanca. Výborní partneri pre okázalé a nápadité partnerské figúry a silní bojovníci v sólových variáciách. Mix národností, ideológií, kultúr sa tu spája v komornom ladení v službách tanca, ako umenia veľkej krásy. Krásy, ktorá práve nemá čo robiť so strašným vývojom sveta v oblasti politiky, ľudských práv, životného prostredia, klimatických zmien, jadrových hrozieb, teroristov, feministiek, transvestitov, psychopatov, ale vracia sa k podstate tanca, k rituálu krásy. Nádherný zážitok, zabudnúť na všetky tie hrôzy, čo sa na nás stále valia, nemusieť dešifrovať nočné mory choreografov, ale oddať sa lyrickému tancu.
Photo: Michael Montgomery / RJ Muna/Alonzo King LINES Ballet
