Labutie jazero, to je milovaný balet, symbol baletu vôbec. Ale posledné roky je aj dokonalou ukážkou úpadku baletu dnešných dňoch a tých, ktorí sa nazývajú choreografi. Po dekáde deväťdesiatych rokov, kedy vznikli škandálne verzie, ktoré zmenili pohľad na tituly devätnásteho storočia, nastalo s prelomom storočí obdobie prázdnoty a nudných inscenácií, bez osobitého vkladu a invencie. Kopírovanie, či vytváranie hlúpostí musel znášať nejeden divák aj slávnych divadelných domov. Choreografi sebavedomo zamlčiavali zdroje pôvodných choreografií, sami seba prezentovali na úkor Petipu a ďalších mien ruskej baletnej histórie, ktorí vniesli do labutieho príbehu dôležité prvky a nápadité tance v tradícii cárskeho baletu a klasického tanca. Riaditeľ Dánskeho kráľovského baletu Nikolaj Hübbe medzi týmito príživníkmi šokuje. Ako choreograf Labutieho jazera pre svoj kráľovský súbor priznáva svoj široký team spolupracovníkov, choreografov; spoluautorka Silja Schandorff, Gregory Dean (uhorský a neapolský tanec), Oliver Marcus Starpov (ruský a španielsky tanec) či slávneho Erika Bruhna (variácia princa). A velikánov Petipu a Ivanova. Táto skupina tvorcov sa tak môže vo vzájomnej symbióze venovať rozsiahlemu choreografickému tableaux bez toho, aby jednému tvorcovi dochádzali sily, či nápady. Je to nádhera, každá nota geniálnej Čajkovského hudby je nápadito prevedená do pohybu. Milované časti, ktoré divák pozná od detstva zostávajú, zároveň sú však virtuóznejšie, novšie, a úctou k tradícii. Už úvodná Scène: Allegro giusto, je nádherne rozpohybovaná, ako v plavných jeté vstupujú dvorania a priatelia princa na scénu, že beh predstavenia dostáva výborný dynamický štart. Valčík je očarujúci. Pridané deti v nápaditej choreografii, ktorá sa prepojuje s dospelými. Nádherné pohybové vzorce a obrazy. Úchvatné. Finále prvého dejstva s dvoranmi korunuje magický obraz. Záverečná scéna s motívom labutieho jazera je ešte strhujúcejšia. Nielen princ tancuje nádhernú variáciu, ale aj Rothbart, ktorý triumfuje, pretože jeho plán sa výborne vyvíja.
Celá koncepcia úzko súvisí s geniálnou výpravou. Scénograf Mikki Kunttu je génius. Vytvoril strašidelný a zároveň magický priestor. V baletnom predstavení sme ešte nikdy nevideli také účinné spojenie architektonickej kulisy a projekcie. Kunttu postavil na scéne gotickú katedrálu, s množstvom rebier, a podporných pilierov, či ozdobných stĺpov, ktoré sú dokonale kinetické. Ako vo filme sa premieňajú a neustále vytvárajú nové variácie na motív krídel. Pôsobia neskutočne 3D, dynamicky a výtvarne ornamentálne. Kulisa tak môže dostávať rôzne významy a formácie geniálne členia scénu a sú v kombinácii s palácom svetla neskutočne krásne. Extravagantné svietenie, s priznanými zdrojmi svetla, tenké lúče, ktoré svietia cez úzke priezory, odrážajú rastre a vytvárajú jemné kajky na podlahe a desivé tieňohry. Táto novodobá gotika inšpirovaná sci-fi, komiksami, Gigerom, ale aj architektúrou Calatravu a ďalších vizionárov sa bravúrne hodí k nápaditej koncepcii Hübbeho. Mia Stensgaard k tomu snovému svetu nekonečného záhadného zámku ako labyrintu Piranesiho vytvára úchvatné kostýmy, ktoré ctia tancovanie a proporcie tiel tanečníkov pre klasický tanec a zároveň sú konštrukčne a farebne okázalé a extravagantné, dokonalá symbióza štýlu.
Pre Hübbeho je Labutie jazero ako pre Dána majstrovským dielom. Tým, čo je pre nich Hamlet. Však slávny Elsinor kde Hamlet býval skutočne existuje. Tento Siegfried, mladý a krásny princ, je ako kráľovič dánsky, Hamlet, z nešťastného rodu, zo zvláštnej rodiny. Prízraky akoby číhali za každým stĺpom, nepriatelia nosili masky priateľov a rodina bola obraz, ktorí zakrýva trón plný kostlivcov. Pritom všetko je len snové, žiadne konkrétne pokusy o jasné vyznanie tu chvalabohu nie sú. Napätie vytvárajú čierne odetí dvorania, podivní návštevníci a Rothbart, ktorý je princovým priateľom, tútorom, možno otčimom, možno prízrakom. Hübbe ako bývalý prvotriedny sólista podobne ako Nurejev cíti potrebu, že princ je ústredná postava. A tak tancuje viac a viac. Nádherná je nová variácia pre Siegfrieda v labuťom obraze. Ťaží z brilantnosti dánskej baletnej školy. Vidiac baletný tréning v Kráľovskom balete je jasné, že tradícia miluje skoky, ich všemožné variácie, mimoriadnu stabilitu na relevé a v passé, a čistotu a vytríbenosť formy. Toto všetko Hübbe v sebe geneticky nesie a vie to vložiť do svojej práce. Odetta je vlastne v menšine k dvom nádherným partiám princa a Rothbarta. Hübbe môže nechať v príbehu Šaša, ktorý však nie je komikom, ale tragickým hrdinom ako Shakespearov Yorik. V treťom dejstve vďaka vypracovanej koncepcii môže Hübbe a jeho team dôjsť ešte omnoho ďalej. Kostýmy sa stanú viac erotickými, dvojzmyselnými, čiernobiela kombinácia Odetty verzus Odílie, dňa a noci, života a smrti. Tance národov sú brilantne novátorské a vzrušujúce. Uhorský tanec tancujú len dámy. Nechýba mu ani historický apendix v podobe ruského tanca. Sedem mužov v maskách sprevádza záhadnú balerínu. Všetky tieto nápady sú možno šokujúce, ale zároveň akoby citovali bohatosť hamletovských obrazov s kočovnými hercami. Však už v pôvodnej variácii úzus tanca národov pôsobí košato a nepatrične, kým u Hübbeho dostáva karnevalový a plesový význam a zároveň je za ním cítiť v jeho spracovaní akási vnútorná záhada. Neapolský tanec je krásne pas de trois. Fascinujúci je vstup Odílie, ktorá nepotrebuje fanfáry, ale tajomne vykĺzne spod plášťa Rothbarta keď sa predstavujú nevesty. Mazurka je dramaturgicky výborne, a tým aj choreograficky iná, posunutá až za Grand pas de deux. Dramaticky sa zlomí do finále. Princ prisahá nesprávnej, a Odetta sa nezjavuje prostredníctvom dvojníčky ale vďaka klamu svetla. Princ nechápe svoj omyl, pretože v paprskoch svetla je Odília celá Odetta. Záver na brehu jazera výborne kopíruje drámu, ktorú si inscenátori napísali. Došli v nej k tak geniálnemu a pritom logickému záveru, aký nikto doposiaľ nevymyslel. Neodvažujem sa ho tu vyzradiť lebo tím, ktorí pôjdete do Kopenhagenu skazí odhalenie záverečnú pointu. Záver, za ktorý by mal Hübbe dostať Prix de Benois.
Prvé obsadenie je svetové. Alban Lendorf ako princ predvádza strhujúci ohňostroj klasického tanca. Štýlová precíznosť, port de bras, ľahkosť jeho kombinácií je v službách drámy a nie je samoúčelnou prezentáciou neobmedzeného registra tanečníka. Zároveň je aj princom hereckým. Odette/Odília J’аimе Сrаndаll je úžasná v svojej dvojakosti. Skutočne vytvára dve odlišné postavy. Fouetté a technické nástrahy sú u nej samozrejmosťou a tak sa môže naplno venovať výrazu, poetike rúk a drobným nuansám, ktoré charakterizujú dve odlišné postavy. Rothbart – Jon Axel Frаnsson je bravúrny. Celkové cítenie postavy od libretistov je výborne dramatické. Nie je to žiadny netvor so zobákom, ale úchvatný hráč, ktorý sa triumfálne smeje svojmu plánu. Výborný je Benno, ktorý tak ako Shakespearovi muži, je rozdvojený slaboch na pomedzí zradcu a priateľa ako Leartes. Jonathan Chmelensky ho bravúrne stvárňuje, zároveň je už aj spomenutým dvorným bláznom, či sólistom v pas de trois.
Vyzneniu predstavenie pomáha a korunuje ho skvelý orchester pod taktovkou baletného odborníka Vello Pähna. Novátorská je aj očarujúca harfová kadencia pred adagiom v druhom dejstve.
Tak ako Hamlat stráca vo vode Oféliu, tak Siegfried stráca Odettu. Ale dynastia a temné sily sú stále mocným súkolím, aby ich jedinec dokázal poraziť. Hübbe a jeho team však dokázali poraziť priemernosť a nudu a vytvoriť klasický balet, ktorý dojme aj moderného človeka technologického veku. Záver je tak brilantný, že princovi by patrili slová Horacia: „Šľachetné srdce puká. Dobrú noc! Nech uspávanku zbory anjelov ti zaspievajú…“
