Labutie jazero Alexandra Ekmana je designérskym počinom. Ekman, ktorého hviezda strmo stúpa na choreografickej pyramíde sveta pripravil strhujúcu inscenáciu, ktorá prekračuje hranice, nielen klasického baletu, o tom už nemôže byť ani reči, ale aj tanca. Ekmanovo kumulované divadelné videnie je strhujúce a poburujúce. A tak sa v novom storočí možno znovu pýtať, po Labuťom jazere Matthewa Bourneho s mužskou verziou Odetty, „čo nového ešte môže byť“? Aké Labutie jazero môže byť pre 21. storočie?
Ekman hľadá túto odpoveď. A začína poctivo. Angažuje mladého skladateľa Mikaela Karlssona, aby napísal osobitú partitúru pre jeho libreto. Karlsson pôsobivo, rafinovane a zvukovo bohato cituje niektoré motívy a charaktery Čajkovského, ale dáva im celkom nový šat. Jazzové variácie, vokálny part primadony, rytmicky pregnantné pasáže a dramatické zvukové kulminácie sú oslnivé. Silné duo – Ekman a jeho skladateľ, je tak na správnej ceste k plnohodnotnému zážitku. Grandiózne symfonické pasáže v druhom dejstve sú vynikajúce. Nechýba autentická Ekmanova snaha po brutálnom zvuku od tanečníkov. Tanečníci rytmicky kričia, tlieskajú, vytvárajú rytmus zatváraním dvier, sú tu aj tri čisto herecké úlohy, tanečníci „hrajú na vodu“. Znie to divne, ale voda je základným fenoménom. Ekman dlhé mesiace na sále s malým rybníčkom skúšal, aké zvuky tanec a hranie sa s vodou vydáva. Prenášal ich do väčšieho formátu, až napokon obrovské javisko modernej budovy nórskej opery zatopil vodou! A tak je voda sólistom orchestru. Sám Ekman choreografiou vytvára rôzne zvuky z tohto jazera. Od kĺzania na hladine, člapotanie, čvachtanie, kvapkanie, zurčanie, burácanie, záplavu, i vlnu tsunami, k tichej studničke. Druhé dejstvo týmto jednoduchým efektom a o to náročnejším technologickým riešením vyráža dych. Ekman stavia libreto v troch bodoch. Dejstvo prvé 1877, dejstvo druhé 137 rokov neskôr, keď si urobíte aritmetický súčet – naša prítomnosť a dejstvo tretie o 427 rokov neskôr. Divák podľa svojho niveau môže hľadať skryté inotaje, či sa môže baviť na tomto cirkusovom show predstavení. Odľahčenie témy osudovej lásky Siegfrieda a Odetty je tu odsunuté ako rozprávkový anachronizmus a slúži ako libreto muzikálu, ktorý sa snaží vymyslieť režisér pre hlúpeho producenta. „Labutie jazero“ je jeho názov po tom, ako režisér presadí zo všetkých možných zvierat labuť ako ideálnu hlavnú postavu pre nové dielo. Časti, kedy ornitologička sleduje vtáky a popisuje život labutí, sú zábavnou provokáciou a scudzením pre nič netušiacich divákov, rovnako ako lietajúce podesty kancelárií, ktoré sa vznášajú nad scénou, či roztomilo podivná postava prostitútky. Operná diva, ktorá behá po scéne a spieva, je bonusom invencie a aj talentu skladateľa. Ekman ju geniálne zapojí, keď sa k labutiemu jazeru prichádza kúpať a nechtiac jej pri sušení vlasov vypadne do jazera fén. Čo nasleduje si vie každý predstaviť. Takýchto divadelných efektov a atrakcií je inscenácia plná. Stačí, keď sa pridá k pokojnému jazeru dážď.
Tak ako je inscenácia plná vizuálnych efektov, možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale v utajení je plná obťažnej a pôsobivej choreografie, ktorá je Ekmanovi stále vlastná. Sugestívnym centrom je dueto bielej a čiernej labute v excentrických kostýmoch uznávaného severského designéra Henrika Vibskova. Toto jazero rozhodne nie je žiadna repertoárová inscenácia a je dobre, že bolo zaznamenané. I keď nastoľuje viac otázok než poskytuje odpovedí, je veľkým darom k Vianociam pre milovníkov tanca z celého sveta, ktorí by sa ťažko boli vypravili na sériu predstavení do opernej budovy v Osle, kde si zatopené javisko vyžiadalo osobitý systém hrania. Je tu najmä vidieť, že moderný balet sa nezaobíde bez silného choreografického slovníka, filozofického zámeru, ktorý však nie je prehnane rozkošatený a „blábolivý“ a nezaobíde sa tiež bez sugestívneho tanečného nasadenia. To sú tri fenomény, ktoré dvom tretinám súčasných choreografov chýbajú a z tých, ktorí ich majú sa tvorí svetová špička.
Ekmanova vrodená muzikalita s akou choreografuje ho vedie k ďalším a ďalším fórom a gagom s hudbou a hudobníkmi, ktorých vyťahuje v galošiach do vody. Rozhodne to nie je inscenácia, na ktorej sa bude niekto nudiť. Maximálne tí, ktorí si budú myslieť, že to je „klasické“ Labutie jazero, o ktorom majú všetci svoje jasné predstavy. Tanečníci stoja pred náročnými úlohami a zhostia sa ich výborne. Ich choreografický súboj s vodným živlom je ukážkou moderného tanca tohto storočia, ale aj návratom k jednoduchosti pohybu, ktorý je vlastný každej ľudskej bytosti, či dieťaťu. Ekman sa zbytočne neopája virtuóznymi pohybmi, ale sleduje tok svojich variácií na tému Labutieho jazera a rozohráva predstavenie ako divadelné dielo. Všetky suroviny do tohto varenia patria, pasujú a aj tam musia byť. Jedna stavebná tehlička, sa musí spojiť správne s ďalšou, aby vznikol tento divadelný moderný zázrak. A tak ako vždy v svojich baletoch, zostáva zábavný, ironický a glosuje. Ale to už si každý divák musí sám zažiť.
