Stáva sa vám tiež, že sa tešíte na nový film či divadelné predstavenie a potom ste často sklamaní? – Je to normálne. Každý si sám buduje obrazovú predstavivosť, sníva ako by daná téma mohla byť spracovaná. Či čaká svojho obľúbeného interpreta, ako si s danou úlohou poradí. Čím sú očakávanie väčšie, tým väčšie sú potom sklamania. Dnes navyše toto očakávanie podporuje silná mediálna kampaň. Krátke spoty, ktoré sú samy o sebe brilantnou psychologickou pascou na potencionálnych divákov. Interview s hviezdami, fotografie starostlivo vypilované k dokonalosti a samozrejme určitej miere záhadnosti. Tento trend už naplno ovláda aj operné a divadelné domy. Making Off v premyslenom časovom slede nabáda diváka ku kúpe vstupeniek. Je to podobné, ako v politike. Aj tam nám redaktori rafinovane podsúvajú, ktorej strane máme veriť a fandiť. Ten je dobrý, ten je zlý. Je to skreslené ako v nejakom naivnom leporele. Však sa stačí pozrieť dnes: Trump, Putin to je zlo, ostatní sú ok. Podobne ako médiá a rôzne spamové emaily s informáciami vytrhnutými z kontextu, aj umelecký svet má túto propagandu a akosi podprahove vnucuje divákovi: toto je výborné, toto je prepadák. Demokracia a sloboda názoru sa tak často zamieňajú na informatívne správy, ktoré majú diváka zdeptať. Tebe sa toto páčilo? – To teda nemáš vkus. Stačí sa pozrieť na rozdielne názory divákov na weboch, kde sa bohato diskutuje a ihneď máme pocit, že nielen tomu všetci úžasne rozumejú, ale že keď sa mi film páči a pritom má hodnotenie len šesťdesiat percent, asi bude so mnou niečo v neporiadku. Tento tlak na rozlišovanie a vnucovanie názoru bude nepochybne s ďalším rozvojom internetového sveta ešte rásť. Dôležité je však, aby si divák budoval svoj názor sám a nenechal sa ovplyvniť mediálnym spamom, ktorým je zasypaný. Zdravé budovanie názorov je dôležitým aspektom výchovy poučeného diváka, ktorý nie je prvoplánovo nadšený zo všetkého, ale citlivo si buduje svoju vlastnú kritickú percepciu. Bohatosť šírky dnešného umeleckého života, aj keď ten je stále v tieni športu a life stylových miléniových hodnôt, je pestrá. Či ale dostatočne? To je ťažké posúdiť.
Negatívna kampaň, ktorú mnohé umelecké produkcie na seba nabalia, často slúži k výborným tržbám na vstupenkách. Stačí si spomenúť na slávny Prsteň Nibelungov v Bayreuthe Patrice Chéreaua a Pierra Bouleza, ktorý bol prvý rok odsúdený, ďalší rok bol hitom a dnes sa radí ku klenotom. A aká mela sa vtedy spustila, navyše inscenácia na posvätnej pôde Wagnerovho Bayreuthu. Dnes je skoro každá inscenácia Calixta Bieita škandálom svojou drzou nahotou. Vlani si stačí spomenúť na Castellucciho Janu z Arku na hranici, po ktorej Francúzi jačali a žiadali predstavenie stiahnuť. Ruský film Matylda Alexeja Učiteľa ešte nebol ani dokončený a v Rusku sa strhla vlna kritiky. Reálne postavy posledných Romanovcov, zobrazené vo filme čerpajúcom z kvázi historických právd, rozrušili nacionálne krídlo. Bývalá prokurátorka Krymu, dnes poslankyňa dumy Natália Poklonská žiadala prokuratúru, aby preskúmala falzifikáciu ruských dejín. Na obranu svätých Romanovcov, mučeníkov revolúcie, povstala pravoslávna cirkev. Ateliéry, kde sa film natáčal, údajne niekto zapálil. V Jekaterinburgu horelo kino, kde film premietali, auto právnika režiséra niekto podpálil. A tak tieto správy v minulom roku sa opakovali, citovali, komentovali bez toho, aby niekto priznal zdroje. Google zhodne nájde sériu článkov, ktoré opakujú stále to isté. Nie je to však kampaň či diskusia k filmu ako umeleckému dielu, ale jasná politická noticka, ktorá má opäť diskriminovať Rusko ako zem bez dodržovania slobody a ľudských práv. Výborne tomu poslúžila Matylda, dnes zase film o Stalinovi.
A sme späť pri očakávaniach. Čakal som film Zmenšovanie a po štvrtine sa pre mňa film rozsypal. Zo zaujímavého výtvarného a aj sociologického náhľadu na budúcnosť nezostalo nič. Najtemnejšia hodina je na tom brilantne výkonmi a vizuálnou stránkou, ale možno by sa žiadalo pritvrdiť v zasadení scenára do širšieho kontextu dramatickej situácie vojny. Slovenský film o únose syna prezidenta trpí tiež podobnou neukotvenosťou. Chýba silná prítomnosť tlaku a hrôzy, v ktorej vtedajšia spoločnosť žila. Iný film Čiara podobne čiernobielo zobrazuje svojich hrdinov. Pašeráci, skorumpovaní policajti, mafiáni, nikto nie je viac vrstevnatý. Silou svojho mimo slovného hrania klietku scenára a dialógov prekonáva len Emília Vášáryová ako temná sila matriarchálnej rodiny. Matylda by sa mohla zdať tiež čiernobiela, ale od tohto sugestívneho filmu nepredstaviteľnej vizuálnej nádhery, zachycujúcej krátke obdobie v živote budúceho cára Mikuláša II. ťažko čakať, že nasaje všetko. Je to svojský žáner, ktorý tak napĺňa logické parametre a po konci opulentnej hostiny nemôže byť divák nenasýtený. Už len obraz korunovácie Mikuláša, scény natáčané v autentickom Mariinskom divadle, petrohradské paláce, či havária cárskeho vlaku, zostanú nepochybne v pamäti. A rozhodne diváka nerozrušia tak, ako nový Poirot, ktorý na železničnom moste ako šialenec naháňa potencionálneho vraha. Naopak, Mikulášovo milenecké dobrodružstvo so slávnou primabalerínou jasne ukazuje korene budúceho tragického konca dynastie. Po silnom panovníkovi, sa v najťažšej dobe stane cárom nepripravený, nediplomatický politik, ktorého reťaz politických rozhodnutí vovedie Rusko do tragického náručia boľševikov. Scény baleríny Kšesinskej v podaní Michaliny Olszańskej sú brilantne nasnímané a milovníkom baletu ukazujú bohatý svet imperátorského baletu zlatej éry. (Náš divák ju dobre pozná z filmu Já, Olga Hepnarová) Jej dravá drzosť, záhadnosť, sa sem výborne hodia, vedľa vecného a nerozhodného Mikuláša v podaní nemeckého herca Larsa Eidingera. ( V tlači ho titulovali ako “ nemeckého gay porno herca“. Budúca cárovná dostane part rafinovanej intrigánky, ktorá bojuje o svojho budúceho manžela. Silná je postava Mikulášovej matky v hereckom stvárnení Ingeborg Dapkunaite.
Ako to s filmom Matylda dopadne, je na každom divákovi. Názor si musí utvoriť každý sám. Hrou osudu mala šťastie. Je otázka, či by si cár mohol presadiť za cárovnú primabalerínu a či by ich milenecký vzťah mohol nadobudnúť formu oficiálneho manželského zväzku. Kšesinská sa stala jednou z legiend cárskeho baletu svojou technikou, ktorú posúvala vpred. Keď bola tehotná do Bajadéry miesto seba obsadila neznámu Annu Pavlovovú. Z balkónu jej luxusného príbytku, ktorý jej zaplatil cár, rečnil po návratu z exilu Lenin. Pred revolúciou utiekla ako manželka cárovho bratranca veľkokniežaťa Andreja do Paríža, kde sa dožila požehnaných deväťdesiat deväť rokov. Na jej baletnej škole študoval aj Maurice Béjart. Navyše nám zanechala jedinečný spis, svoje pamäti, v ktorých ako autentický svedok popisuje éru Mariusa Petipu, ktorý tento rok slávi dvojité jubileá a s ktorým údajne prežila dôležitý románik pre svoju kariéru. Petipa mal vtedy sedemdesiat dva rokov. Otec dnešného klasického baletu.
Poľský choreograf Krzysztof Pastor podobné životné peripetie využil pre svoju verziu Labutieho jazera. Biela labuť je snové stelesnenie Mikulášovej dobrotivej nemeckej snúbenky Alix Hessenskej, ktorá kvôli láske zmení meno i vieru. Čierna labuť je Kšesinská, ktorá chce následníka dostať pred oltár. Vtipne zareagovali niektorí poľskí kritici. „Prečo by mala byť balerína, ktorá je rodáčkou z Poľska, čiernou labuťou, teda symbolom zla?“ Každý teda hľadá svoje analýzy.
