Лебединое озеро v Petrozavodsku

Labutie jazero, ktorému v dobe vzniku nikto nedôveroval, patrí už dobrých päť desaťročí medzi symbol baletu. Dokonalá symbióza námetu, hudby, dochovaných choreografických nápadov Petipu a Ivanova je základ. Najväčším bonusom je však oná tajomná premena ženy- baleríny v labuť. Hypnotická mágia, ruky transformované do gesta, ktoré pripomína labutie krídla, ich mávanie, chvenie, vábenie. Celá figúra baleríny, s dlhou šijou, ladnými krivkami v oslnivo bielej tutu, nohy, ktoré nemajú nič spoločné s ľudskými – obuté v baletných špičkách. Vlasy stiahnuté do uzla, prikryté čelenkou z peria. Uhrančivé oči, choreografia, ktorá pripomína všetko, len nie skutočnosť, že labuť hrá človek. Dominantné sú však už zmieňované ruky, ktoré vykostené, svojim vlnením pripomínajú hladinu jazera, či už oné spomenuté labutie krídla. Už malé dievčatá snívajú o baletnej kariére a skúšajú si doma ono symbolické gesto rúk. Uvoľnené zápästia a vykĺbený lakeť, ramená, ktoré vydávajú vlniace impulzy, to je mágia, ktorá aj laikov fascinuje a pri názve Labutie jazero ich svojim spôsobom dokáže rozochvieť. A geniálny nápad, na dobre zapamätateľnú hudbu Čajkovského Tanec malých labutí – Pas de quatre, štvorica balerín opakujúcich rovnaké pohyby na brisknú hudbu, divákov dokáže rozpáliť viac než krehká Odetta. A fouettée Odílie, ako skúška kvalít baleríny, je očakávaným vrcholom interpretácie hlavnej predstaviteľky. Za tým sa však skrýva celá rada nuáns, záludností, nástrah a náročných prvkov i kombinácií.

Rozprávka o láske, ktorá má byť čistá, nevinná, plnohodnotná a verná, možno práve týmito prívlastkami, tak často nemožnými v reálnom živote,  hypnotizuje fyzicky i myšlienkovo fantazijného človeka. Letmý kontakt na brehu jazera o polnoci stačí princovi, aby preskočila iskra a bezhlavo vzýva prísahu vernosti a večnosti. Oslnivá nevinnosť Odetty v zmysle panenskej dievčiny, ktorá nepoznala lásku naplnenú, lásku sexuálnu a živočíšnu (či neskoršie materskú), je tu ako čistá a dokonalá harmónia ponúkaná dekadentnému svetu princa na odtrhnutie. Vzrušujúca predstava spojenia s nedotknutou ženskou bytosťou, princovej mužnosti ponúka koketériu a zvádzanie. Panenskú dievčinu si v predstavách spája s rituálom svadobnej noci a fyzickým spojením. Táto jeho tajná túžba sa mu splní, keď čierna labuť predstavuje všetky aspekty ženy femme fatale, ženy vampa, ženy sexuálnej a pudovej, ktorá okato a nebezpečne dráždi túžbu muža po fyzickom naplnení lásky. Provokatívny striptíz v zmysle gesta a choreografie Odílie nepredstavuje pre princa pocit nebezpečenstva a rady otázok; kde je krehká Odetta (?), ale naopak ho uisťuje v bezpečí, že jeho vyvolená dokáže prevziať dedičstvo zvodných žien, ktoré útočia svojim šarmom. Táto premena Odetty potvrdzuje princovi jeho voľbu, že Odetta je tá pravá budúca kráľovná, ktorá pod rúškom cudnosti a nevinnosti skrýva tú tvár vášne, ktorú muži zbožňujú. Čarodejník u princa, ktorý je zároveň chlap a muž, túto túžbu predpokladá a tak vedie svoje mocné čaro práve touto cestou. Petipa i celý tím už v devätnástom storočí predpovedali princovým chovaním neskoršie vybuchnuté vášne a sexualitu freudovského i ďalšieho skúmania, od frustrácie, choroby až k úchylke. V rozprávke o labutej kráľovnej je ukryté omnoho viac, než bežná konvencia inscenovania ukazuje.

Kirill Simonov s menším súborom Hudobného divadla republiky Karélie, štátu, ktorý je súčasťou Ruskej federácie, dokázal vystavať adekvátne predstavenie pre súbor, i pre menšiu scénu povojnovej budovy divadla od slávneho architekta Brodského na Kirovovom námestí v Petrozavodsku. Vyhol sa násilným aktualizáciám, či naopak anachronizmom a jeho verzia vo výrazne definujúcej scénografii Emila Kapeluscha potvrdzuje súčasné divadelné tendencie. Scéna, tvorená vyhranenou poetikou dizajnéra, tmavými odtieňmi farieb, architektonickou modifikáciou priestoru a zároveň výtvarným gestom, ponúka príbehu abstraktnejšiu alegóriu, ktorú definujú bližšie historizujúce kostýmy. Simonov prirodzene vedie mizanscény a herecké situácie a na mnohých miestach veľmi pôsobivo transformuje kroky. Jeho znalosť tradície, keď sa ešte ako tanečník vyučil na Vaganovovej akadémii v Petrohrade, je očividná v užívaní baletného pohybového slovníka. To je veľmi cenné, že medzi napríklad už spomenutým Pas de quatre, či východom labutí – geniálnym nápadom od pôvodnej premiéry, či adagiami Odetty a princa, k novým tancom nevzniká štýlová priepasť. Potvrdením tohto choreografického talentu Simonova je hlavne brilantné Pas d´action neviest v druhom dejstve na svadbe v paláci. Štvorica dám sa predstavuje v entrée, každá má potom svoju variáciu a záver ich prezentácie princovi a jeho matke zakončuje efektná kóda. Každá z variácií je osobitou miniatúrou v dokonalom štýle vysokej klasiky a zároveň je charakterizáciou potenciálnej nevesty v zmysle jej osobitosti. Niečo podobné a harmonické ako prezentácie víl v prológu Spiacej krásavice. Vynikajúce predstavenie si drží dramaturgickú jednotu a logiku a tanečnými scénami postupuje. Veľká zásluha Simonova je aj na západe veľmi netradičná voľba temp. Dekoratívne a pestré tance národov sú v tejto verzii cítené v rýchlom tempe. Hlavne u tých dlhších ako mazúrka, čardáš a neapolský tanec je to úplne iné cítenie Čajkovského vycibrenej hudobnej partitúry. Aj celé toto balábile tak plynie dynamickejšie a efektnejšie k vrcholnému bodu dejstva,  k čiernemu Pas de deux. Štyri variácie neviest navyše poskytujú Simonovovi využiť efektnú Čajkovského hudbu, ktorej skladateľ na rôzne rozmarné požiadavky primabalerín napísal viac.

Takéto „poučené“ a homogénne predstavenie by sa dobre hodilo do menších divadiel napríklad v našej proveniencii. Vychádza totiž zo znalosti a talentu, nie je komponovaným mišmašom od tvorcov, ktorí viac než na talent vsádzajú na videonahrávky a záznamy, z ktorých potom „niečo“ zlepia. Petrozavodsk je jediným mestom rozmernej ruskej zeme, ktoré pripomína svojho zakladateľa, cára Petra Veľkého. Petrohrad totiž so svojim prídomkom svätý jasne odkazuje na svätého Petra. Petropavlovsk zase na dvojicu kresťanských apoštolov, ako prvých misionárov. A tak Petrozavodsk pripomína osvietenú ideu panovníka, ktorý priviedol anglických inžinierov na horný cíp Ruska k hraniciam s Fínskom, aby tu zo železnej rudy vzkriesil moderný priemysel. A tak je povinnosťou povedať, že aj v umeleckej oblasti Petrozavodsk zostáva verný vizionárskym ideám svojho zakladateľa a na vysokej umeleckej, hudobnej i interpretačnej úrovni šíri slávu ruského baletu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *