Lukáš Slavický ako šéf

Jedno príslovie hovorí: keď sa karavána otočí, chromý baran sa ocitne na čele. Viac vrstevnatý význam tohto prirovnania je jasný. Pri zmene šéfa baletu Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach riaditeľ inštitúcie Lukáš Průdek zariskoval, keď vynechal domáci rybník, a vyhľadal riaditeľa baletu v top lige českých tanečníkov. Priviedol Lukáša Slavického. Tým skončila nadvláda a choreografická tyrania bývalého šéfa, ktorý súbor viedol ako vlastnú baletnú company.  Častejšie striedanie šéfov by sa malo zaviesť všade. Zabránilo by sa stagnácii a situácii, keď tanečníci za tie biedne platy, ktoré majú, niekedy aj za celú kariéru nespoznajú viac než choreografie svojho šéfa, bohužiaľ poväčšine s jeho „pakrokmi“ a jeho tak jedného dvoch kamarátov, s ktorými si vymieňa prácu. Hrozný život tanečníkov žiť v tejto izolovanej bubline a okrem nonstop nových diel, ktoré šéfovia chrlia s víziou prilepšenia ega a platu za autorský honorár a tantiémy, ešte tancovať v operetách, či robiť štatistov v opere, lebo majú dobré postavy, na rozdiel od dobre živených „operákov“. Baletná superstar Lukáš Slavický, bohužiaľ v mediálnom tieni Klimentovej a Bubeníčkovcov, začal budovať svoj súbor (priviedol deväť nových tanečníkov) a prirodzene s obmedzenými prostriedkami tvoriť repertoár, keď v Budějoviciach nezostal kameň na kameni. Jedným z jeho prvých plodov je milý baletný večer s názvom Dekkadancers na jihu. Ondřej Vinklát, Štepán Pechar, Marek SvobodníkViktor Konvalinka vytvorili autorský večer, ktorý sa perfektne hodí pre rast súboru, ktorý Slavický stavia. A hneď je vidieť výsledky.

Je to už hodne rokov, keď sám Vinklát a Konvalinka tancovali svoju choreografiu Přesně včas. Vtedy som to nazval zjavením. Pre moju pravidelnú rubriku Baletní panorama som doslova napísal: „Zjavením večera je choreografia Štěpána Pechara s Ondřejem Vinklátom Přesně včas. Na veľké hudobné plochy Richtera a Schuberta dokážu vytvoriť skutočne prepracovanú choreografiu, ktorá nie je fragmentárna, ale má dramaturgický ťah. Exponované pánske dueto sa vracia ako leitmotív a strieda sa akoby s dvojníkmi – ďalšími dvomi tanečníkmi a tanečnicami a vytvára variácie na úvod. Silné fyzické tancovanie, hranica medzi contemporary a modernou je posunutá vyššie a prísny klasický základ tanečníkov v technike, dáva voľnosť a schopnosť vymýšľať a konať obťažné pohybové figúry. Vinklát a Konvalinka sú silná partnerská dvojica, ktorých fyzické možnosti berú dych. V prekvapivých väzbách dostáva na frak banalita a klišé v mužskom tanci. Energické, vnútorné, dramatickosťou prešpikované tancovanie je oslava pohybu a fantázie, pretože vždy príde pohyb, ktorý je nečakaný. Záverečná pohybová fúga, kedy sa hlasy: jednotliví tanečníci spájajú a rozchádzajú, speje k účinnému finále. Vzhľadom k veku Vinkláta je však dielo skutočným zjavením a veľkým prísľubom do budúcnosti.“ (Baletní panorama Pavla Juráše č.21, www.operaplus.cz)

Dve veci. Táto choreografia nezostarla, pretože je posadená na silnom pohybovom slovníku a z každej sekundy srší fyzická námaha, sieť svalov, sily, energia tu stúpa ako svetlo v gotickej majestátnej katedrále. Kde sú dnes projekty popredných českých choreografov off scény? Zabudnuté. Tento balet však dnes, v dobe desivej možnosti ďalších vojenských svetových konfliktov a krehkosti nášho života, nadobudol ešte aktuálnejší rozmer. Tí dvaja muži s čiernym šrámom cez chrbát, by veľmi dobre mohli byť dvaja vojaci kdesi v Sýrii. Druhá vec; úprimne, mal som obavy, lebo extravagantnú choreografiu v sýtej interpretácii jedinečného Vinkláta a Konvalinku, je ťažké predstihnúť. A ona si svojich nových, mladú generáciu tanečníkov našla. Sebastiano Mazzia vytvoril úžasnú figúru. Jeho tanečná technika, cítenie hudby, drobné nuansy výrazu medzi efektnými sklzmi a pádmi na podlahu, partnerská dvojhra s nemenej výkonným partnerom s menom Manuel Fernandez bola úchvatná. Tanečníci našli v krokoch podtext a slová, budovali napätie, pracovali s energiou a ťažiskom a stali sa hercami ako na filmovom plátne. Mazzia Vinklát nakazil svojim totálnym javiskovým odovzdaním. Navyše Mazzia svoju všestrannosť ukázal v Konvalinkovom balete Elixír, kde sa premenil na roztomilého podivínskeho botanika. Jeho úplne iná pohybová štylizácia, herectvo, gesto, traktovanie gagov a celkový ponor do soap komiksovej postavičky okúzlil. Vynikajúci tanečník, ktorého priviedol práve nový šéf Slavický.

Celkovo celý súbor v troch rozdielnych baletoch predviedol výborné výkony. Vinklát a Pechar tancovali, fyzicky dávali tanečníkom do tela, Marek Svobodník v svojom Faunovom popoludní kreslil telami impresionistické obrazy s drobnými pointami, ktoré nie každému môžu vyhovovať a jeho verzia slávneho baletu by mohla otvárať vytríbenou poetikou Designblok. Nymfy i faunov to očividne bavilo a Zdeněk Mládek a príťažlivá ženská, erotická Julia De Maulemeester si to spolu užili. Elexír – balet Viktora Konvalinku je už niekde pod limitom tanečného divadla, čo je otázka vkusu a preferencií. Je to balet pre rozprávača, v dokonalom stvárnení Jiřího Lábusa. Asi najviac ťaží z postmoderného odkazu Rychetského a prvých obyvateľov skupiny Dekkadancers. Faun –  Zdeněk Mládek sa tu premenil na výraznú hereckú figúru majiteľa baru, ktorý udáva tón celému baletu a už spomenutý botanik Mazzia, dvaja nie kóšer návštevníci a tri mníšky doplnili sujet Štepána Benyovszkého. Hneď je vidieť, ako dielo inak a lepšie funguje, keď má choreograf seriózneho dramaturga.

Nebudem rozoberať klady či zápory jednotlivých baletov. Toto nie je typ produkcie, u ktorej divák očakáva špičky, arabesky a monumentálne zbory ako krasohľad. Očarujúce bolo nasadenie celého súboru. Blahorečím šéfovi, ktorý podobne ako šéfka v Ostrave, sám nechoreografuje, ale buduje pre svojich „podriadených“ pestrý repertoár štýlov. V tejto sezóne čaká súbor Kráska a zviera  Bélu Kery Nagyho  a autorský projekt Petra Zusku. Však si to len predstavte, čo to môže byť za životné peklo, keď po náročnej škole vo veľkom meste získate angažmán, presťahujete sa za prácou, stratíte priateľov, kontakt s rodinou  a budete desať rokov tancovať tie isté kroky, len raz sa volajú tak a potom inak. Keby ste nemenili kostým a nemenili sa kulisy, ľahko by ste sa splietli. Choreografická a hlavne režijná fantázia u tvorcov je dosť limitovaná. Akoby aj nie, keď ráno úradujú, potom idú choreografovať, potom sa vrátia do kancelárie, sú predvolaní k riaditeľovi, na magistrát, medzitým ešte niekde učia a večer majú tvoriť duetá pre sólistov? Tí  prídu znovu do práce po prestávke, znovu sa musia rozcvičiť, sedia a čakajú, kým šéf vyplodí nejakú väzbu, alebo ich osloví: Tak skúste niečo, ponúknite. Ukážte. Toto je smutná realita všednosti a úplná kríza tvorby. Niet divu, že tanečníci potom vyhoria a po pár sezónach ich to už nebaví, do práce chodia ako na nočnú šichtu, aby splatili hypotéku. Niekto môže namietať, že v klasike je tiež všetko rovnaké. Lenže klasika je ako etuda. Má svoje metodické i logické kvality. Petipa nikoho nenúti z grand jeté padnúť na kolená, pretočiť sa ako hadimrška a potom vyskočiť ako  Baryshnikov cez nárty v Bielych nociach. Klasika je terapia, ako operní speváci nazývajú Mozarta. Nech táto pestrosť a odstup Lukášovi Slavickému vydrží. Nech sa mu darí a má požehnanie priviesť do južných Čiech svojich priateľov z Mníchova či Európy. Nech sa mu darí vychovávať a inšpirovať diváka, aby chápal veľkú a fascinujúcu šírku tanečného umenia. Tento večer ju ukazuje výborne. A nech pracuje pre svojich tanečníkov, ktorí sa mu dali k dispozícii. A nech inšpiruje ostatných šéfov aj k tomu, že sedieť na dvoch stoličkách sa nedá.

foto: Honza Sakař

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *