Keď som dočítal Becketta, musel som sa poriadne vydýchať. Nie je to čítanie na relax na letnú terasu. Samuel Beckett začal tvoriť na konci dvadsiatych rokov: tento Ír písal básne, eseje, poémy, poviedky, romány. Po druhej svetovej vojne z rodnej angličtiny začal písať francúzsky, „jednoducho som mal na to chuť… Bolo to pre mňa podnetné.“ Komentoval. Vydavateľstvo Argo vydalo románovú trilógiu Molloy, Malone umírá, Nepojmenovatelný. Malone, Molloy, Murphy, Moran, Mahood všemožné postavy mužského rodu na M, či jeho variácie. Prvé dva diely trilógie poskytujú čitateľovi aspoň akú takú orientáciu v nejakom deji. Molloy akýsi mrzák s barlami, ktorý jazdí aj na bicykli, na ktorý je fixovaný, navštevuje matku a vedie záhadný rozhovor so sebou samým, či s čitateľom o svojom starnutí, bezmocnosti, svoje vnútorné úvahy, slová a hlasy, ktoré mu popisujú jeho obyčajnú všednosť. Malone začína celkom spokojne, obraz Anglicka či Írska, muž, jeho syn, domáca a záhadná cesta, ktorá sa zmení v boj o život, či akýsi hmatateľný hmotný svet premenený na pustatinu. Záverečný diel podľa fantázie čitateľa poskytuje možné vysvetlenia o tom čo sme doteraz čítali, ale o to viac je to slobodné testovanie slov, jazyka, obrazov, dispozície čitateľov k čítaniu.
Autor virtuózne ako skladateľ vrství jednotlivé vety ako riadky partitúry. Tempo narastá. Opakovania slov, výrazná interpunkcia dlhých viet, opakovanie slovných spojení, vytvárajú akýsi magický ošiaľ v hlave čitateľa a nútia ho čítať a čítať, pretože čo ak sa dozvie nejaký zaručený návod, značku autora, aký je zmysel tejto ´antirománovej´ trilógie. Je to oslava experimentu? Návrat k duši a duchovnu, vnútornému monológu postavy, nejaká avantgarda, absurdita. Beckett ani v svojej dramatickej tvorbe pre divadlo neopúšťa prvok ´drám o konci sveta´. Podobne ako na divadle, aj v románe sa objavuje množstvo narážok a citátov na korpus západnej kultúry, ako pripomienka pred jej koncom. Vzdialené ozveny, kedysi významné slová, vety, teorémy a verše sa vracajú ako čosi už len prázdne a bezobsažné. Aj poetické popisy bukolickej krajiny, záhrad, uličiek, polí, statkárov, sa menia na sivú pustatinu osamotenia, jatiek, hrobov, cintorínov za plotmi. Tak ako postavy autorových drám, aj títo M sú len zlomky, fragmenty postáv. Či už jednej postavy v rozličných štádiách odchádzania, či celá paleta em. Ich telesný úpadok neustále napreduje. Stretávame sa tu so zvyškami tiel a zvyškami mien, ktoré si rozprávač uspôsobuje, ktoré môžu vytvoriť len rudimentárnu identitu. Aj sám je často popletený, o kom to vlastne hovorí. Úmyselne odbočuje, aj keď si tieto odbočenia vyčíta, či zdôrazňuje, že nám to povie inokedy. Keď si naštudujeme, kedy Beckett dielo napísal, nepochybne povstáva v knižnici ako vizionár, ktorý svojím dielom predbehol konvenčnú či avantgardnú dobu. Opäť tak potvrdzuje nielen talent, ale aj akýsi skutočne tragický fakt zániku, že všetko už bolo povedané i zapísané. Aj typické dramatické prostriedky, konštitutívne pre identitu postáv ako reč a konanie, stratili svoju funkčnosť. Postava síce obradne popisuje prdenie, sranie, masturbáciu, putovanie, chôdzu, spanie, ležanie, ale toto nie je skutočné konanie. Je to len pasívny stav. Dej predstavuje neustále opakovanie stereotypov. Akoby slúžili na udržanie poškodeného tela a zameriavajú sa na prežitie. Spánok, prebudenie, cucať kamienok miesto jedla, cikať, ľahnúť si a spať. Kulisa ruín pre monológ hlavy. Ten monológ je výborne koncipovaný, graduje a rastie, virtuózne sa rúti ako vír navrch. Nie sú tu žiadne repliky, žiadna zdegenerovaná komunikácia M na výmenu stereotypných replík. Neustále sa kladú tie isté otázky, prichádzajú tie isté odpovede. A autor chce ísť ďalej, nechce obmedzenia svojej hudby v taktoch, či častiach, chce zbúrať systém a docieliť zvrchovaný monológ. Možno duše? M je ako konglomerát útržkov postáv. Alebo tým, čo z nich zostalo – ich jalovým zvyškom a ich paródiou. Autor predznamenáva západnú krízu a čas úpadku. Postupujúci fyzický úpadok postáv, jednak sa aj objekty, ktoré slúžia pri pohybe redukujú na udržiavanie ich tiel (bicykle, palica, barle, posteľ, prístrešok). Ale u Becketta ani tieto redukcie nevedú k skutočnému koncu; vecí stále ubúda, ale nikdy sa plne neminú. Tretia časť nie je ani konečným, eschatologickým časom židovsko-kresťanskej kultúry a novovekej literatúry, ani mýtickým časom cyklického návratu, ani faustovským naplneným okamihom, ale je iba prázdnou prítomnosťou, bezčasovosťou večného ´teraz´. Všetko čo je na svete, je obsiahnuté v tomto priestore. M odkázaný sám na seba stratil akýkoľvek vzťah k svetu mimo jeho vlastného Ja. Zem večer nestmavne mojím tieňom – hovorí M.
Pre takéto mimoriadne dielo ohľadne jazyka je celkom základný preklad. Z francúzskeho originálu knihu preložil Tomáš Hrách. Jeho text je fascinujúcou ukážkou sily jazyka. Nielenže je jeho slovník obrazovo bohatý mimoriadnou slovnou zásobou a jej použitím v sadzbe vety, ale akoby by bola priamo sýto autorská. Hrách používa množstvo starých, slangových slov, ktoré sa v bežnej reči ani literatúre už toľko nevyskytujú a dodávajú Beckettovmu monológu nepreberné množstvo farieb. Dokonca sa tam potulujú slová, ktoré som ani nepoznal; hřadovat, tartas, košatina, troubel, pikareskní, volátko a ďalšie. Poznali ste ich? Bohatstvo autorových metafor a ďalších termínov technikus rozprávania dosahujú zvrchovaného majstrovstva v preklade, ktorý nielen chápe francúzštinu, ale dokonale ovláda češtinu, jej bohatstvo a krásu, rytmus, poéziu, drsnosť, úsečnosť i zrkadlenie. Pritom autor nedaruje nič čitateľovi, nieto prekladateľovi. Pôvodne krátke vetičky rytmizované bodkami, ako krátke oznámenia sa postupne menia v hudobný tok dlhočizných viet na niekoľko riadkov s desiatkou čiarok. Bolo by zaujímavé sledovať, ako si s textom poradia napríklad maturanti. Ak opomeniem sugestívne antirozprávanie autora, často preložené humornými poznámkami či bonmotmi, už len jazyková hodnota diela čnie ako katedrála nad dedinou jazykových banalít, ktorým sme vystavení.
Akoby autor odkazoval našej dobe: Úlohou predmetov je nastoľovať ticho. To ticho, ktorého sa nám tak nedostáva navzdory tomu, že sme zberači obklopení nábytkami, predmetmi a všetkým možným. Hĺbka vnútra, bezčasové vnútorné teraz a tu zostáva ako obzor okolo ostrova, na ktorom možno robiť výlety k pobrežiu a potom sa opäť vrátiť do vnútrozemia. Kam uniknúť a kam sa schovať? Nejaký čas platíme radi, ale taktiež nemôžeme platiť stále. „a pak nastane ticho, na dlouhou chvíli, nebo to bude to moje, to, které vydrží, i když nevydrželo, které pořád trvá, budu to já, musím pokračovat, nemohu pokračovat, budu tedy pokračovat, musím říkat slova, dokud nejaká jsou, musím je říkat, dokud mě nenajdou, dokud mi je neřeknou, divný trest, divný hřích, musím pokračovat, třeba se to už stalo, třeba mi to už řekli, třeba mě odnesli až na sám práh mého příbehu, ke dveřím mého příběhu, to bych se divil, kdyby se daly otevřít, budu to já, bude to ticho tam, kde jsem, nevím, nikdy se to nedovím, v tichu jeden nikdy neví, musím pokračovat, nemohu pokračovat, budu pokračovat.“
Photo: repro z publikácie
Citát zo záveru diela
