V poslednej dobe režiséri, o ktorých som tu často písal a sledoval som ich tvorbu nepretržito, že by to vystačilo na niekoľko monografií, začali uspávať môj záujem o operu. Potom ako zjavenie prišla magická Turandot od režiséra, choreografa, scénografa, kostýmového výtvarníka Stefana Podu. Bolo to ako zjavenie a od tej doby sa mi niekoľkokrát bohato vyplatilo sledovať jeho inscenácie, ktoré spájajú veľký režijný šarm, cit a vkus cez symbiózu opulentných scénografií, rafinovaných kostýmov a prácu s gigantickou masou sólistov, zboru a tanečníkov na scéne.
Nabucca som nevidel tri desaťročia v poriadnej inscenácii. Naposledy v Bregenzi od Davida Pountneyho (1993) s úžasnou výpravou režisérovho stáleho spolupracovníka Stefanosa Lazaridisa. Teraz sa k nim pridala nie podarená, ale mimoriadna inscenácia práve Stefana Podu v Buenos Aires v legendárnom Teatro Colón. Verdiho opera rozhodne nie je jednoduchá na inscenovanie. Rané Verdiho dielo, ktorým sa stal talianskou a svetovou opernou skladateľskou legendou, skrýva už v svojej prísne číslovanej forme zložitú skladačku ako v súčasnej dobe inscenovať toto statické dielo, plné prekrásnych ale náročných melódií, árií, ansámblov, zborov. Režisér obrovský zbor ešte obohatil o arzenál tanečníkov, ktorí vnášajú do oratoriálne statických hudobných scén akčný dynamický javiskový prvok. Zbor často umiestnený na točni nielen pre scénickú aktivitu, ale nepochybne tu hrá rolu aj motív kruhu ako symbolu nekonečna v interakcii s tanečným telesom, dáva divákovi zabudnúť na statickosť, ktorou bývajú inscenácie opery o babylonskom kráľovi obťažkané. Navyše choreograf Poda, ktorý dokáže oživiť pózy, gestá, kultúru pohybu svojej domoviny Talianska od antických koreňov cez energiu a zmyselnosť renesancie, v svojej fantázii vytvára sugestívne obrazy od pochodujúcich vojakov, cez padajúce rady židov, až po zdanlivo nudné, no výtvarne neopakovateľne pôsobivé ležanie na scéne pri zbore židov, neskutočne pôsobivý obraz.
Knižnica symbolov sprevádza celú inscenáciu založenú na sugestívnej scéne s jedinou bránou uprostred monumentálnej zadnej steny, z ktorej trčia nepravidelne a zároveň symetricky usporiadané výčnelky, ktorých sú celé stovky. Môžu evokovať roličky papierov, ktoré pútnici zastrkávajú medzi balvany múru nárekov v Jeruzaleme, môžu byť oným tajomným Jakubovým rebríkom do nebies. Ďalšími symbolmi sú samozrejme režisérove obľúbené gigantické sochárske fragmenty: krídlo, socha ženy, torzá sôch, akýsi magický astroláb v jeruzalemskom chráme. Druhým dôležitým prvkom je farebnosť, tu obmedzená len na bielu a čiernu. Čierny ako zlí a uzurpátori, bieli ako nevinní. Napokon aj Nabucco po zásahu božej milosti, v snahe zachrániť Fenenu pred smrťou prichádza biely a tak sa hymnus Inmenso Jehova stáva skutočne magicko-vokálne scénickým obrazom modlitby. Samozrejme čierna môže byť aj farbou babylonského boha Baala, biela ako symbol čistoty či pravej viery, života, farbou Hospodina. Čo je ale tretím a priamo životodarným výplodom tohto všetkého? – Magické scénické svetlo. Tenulinké výstupky na stene scény vytvárajú tiene, ale dokážu sa v ostrom svetle aj jagať. Kontra svetlá cez bránu chrámu či hradbu v Babylone vytvárajú hmlistý opar. Transparentné scénické elementy zmäkčujú svetelný tok vyspelých javiskových svetelných aparátov a rafinované používanie vytvára magický šerosvit ako na majstrovských obrazoch. Režisérove obľúbené veľkolepo strihané a riasené sukne či kabáty v svetelných oblakoch jasu vytvárajú hypnotický dojem. Niektoré atraktívne a vypichnuté prvky, ako počmáraná stena s nápismi napr. „Memento“, „Cantare“ zo zadnej strany, dostatočne prebúdzajú v publiku asociácie príbehu od biblie až po temnú stranu dvadsiateho storočia. Všade tam, kde bol Pountney drsný a dynamický, podčiarkujúci a konkrétny, iní režiséri príliš popisní a drsne vulgárni i šokujúci, je Stefano Poda magický a úprimný.
Postavy si zachovávajú svoj status, nie sú vytrhnuté, transformované. Podobenstvo je univerzálne. Jedným z mála bonusov čo sa tohto týka, sú malé dievčatá na scéne, ako akési spomienky zlomyseľnej Abigail. V závere ju potom ako sa zavraždí, ony odprevádzajú ako chiméra premenená vo vykúpenie. Z vokálneho umenia interpretov a celkového nasadenia zboru cítiť akúsi skrytú silu. Energiu veľkého telesa, slastný pôžitok krásnych hlasov. Možný stereotyp práve takejto magickej inscenácie, táto jednotná sila telesa na scéne povyšuje na zážitok. Podvedome mi to evokuje slová Giuseppini Strepponiovej prvej Abigaile pamätnej svetovej premiéry v La Scale. Ako ich z hudby zasiahla energia, rytmus, radosť, melodická invencia, akési podvedomé nutkanie, viera v úspech, v spoločnú prácu.
To je snáď dneska najcennejšie. Neodchádzať z divadla vytočení, čo sme to videli. Rozčuľovať sa, prečo sa to odohrávalo kdesi v tramtárii a nie tam, kde píše libreto. Ale odchádzať nadšení, plní jasu, ovanutí závanom geniality autora, ktorého dielo je trvalé, nadčasové. Memento.
Foto: Máximo Parpagnoli/Teatro Colón
