Po vytuchnutej inscenácii Eugena Onegina na prestížnej scéne Mariinského divadla som zamieril na geniálnu operu Čajkovského do Mikhailovského divadla. Divadlo so stálou opernou a baletnou scénou, kedysi slávne Malé divadlo, kde mala premiéru Šostakovičova Lady Macbeth, ktorá stála skladateľa skoro život i kariéru. Dnes je šéfom operného súboru slávny basista Paata Burchuladze. Videl som tam inscenáciu, ktorú musím zaradiť k tomu najlepšiemu, čo som na opernom javisku videl. Nie nadarmo má predstavenie tri Zlaté masky, najvyššiu ruskú divadelnú cenu.
Režisér Andriy Zholdak pripravil inscenáciu, ktorá môže hraničiť so škandálom. Jej zložitá filozofická koncepcia sa blíži ku hádanke. Hádanke, kde tušíme možné odpovede, blúdia nám v mysli, ale nie sme schopní ich nahlas vysloviť. Tušené, podvedomé, akési blízke a predsa nedefinovateľné a postihnuteľné. Odkladal som túto recenziu, pretože som premýšľal ako spojiť všetko videné, vizuálne pôsobivé i záhadné režisérove symboly tak, aby čitateľovi aspoň matne predstavili atmosféru inscenácie. Inscenácia je v určitom skreslenom zmysle veľmi akčná. Pripomína činohernú inscenáciu s množstvom postáv na scéne. Režisér Zholdak pridal postavy ako sluha Onegina, starý majordómus Larinovcov, Faun, celá plejáda slúžok, ktorí všetci majú veľmi dôležité herecké úlohy, ktoré musia byť brilantne zosúladené ako hodinový strojček. Inscenáciu rámuje nemenná a predsa premenlivá scénografia Zholdaka a Moniky Pormale. Meštianska izba vidieckeho sídla Larinovcov, salón s krbom, oknom do záhrady a dvermi sa bude v priebehu Čajkovského lyrickej opery, ktorú tu však smelo musíme označiť ako drámu, meniť. V úvode je všetko biele. Akési nevinné. Tiché a pokojné, ako vo filmoch Tarkovského, kde opary svetla a nekonečnej bielej sily, podobne ako ticho u Čechova, definujú narastajúcu búrku vo vnútri.
Malé dievčatko sa vrátilo z lesa. Okolo Petrohradu bory a brezové lesy poskytujú útočisko mnohým čučoriedkam, černiciam, brusniciam. Dievčatko niečo nazbieralo, podobne aj slúžky panského domu. Lenže dievčatko neopatrne svoj košíček vysype a po bielych, drevených doskách podlahy sa kotúľajú tmavé plody. Aby jej bobuľky nezostali smutne rozsypané, v náhlom amoku vysype všetky košíky. Svojej, možno sestre dá na uzmierenie náhrdelník, ktorého krvavé guľôčky pripomínajú rozsypané lesné plody. Keď tento obraz zmizne, má rovnaký náhrdelník veľká Tatiana, ktorá so sestrou Oľgou, ako veľmi blízke sestry spievajú úvodné dueto. V tomto znepokojivom duchu symbolov, metafor a podvedomia sa bude niesť celá vzrušujúca inscenácia, kde operní sólisti nielen dokonale spievajú, ale pripomínajú zvrchovaných hercov v drámach Ibsena, Strindberga a samozrejme ruských autorov. Oneginov príchod na panstvo predznamená zvláštny darček, nepatričný v bielej izbe – čierny chrt a jeho sluha, ktorý je hraný skutočným malým trpaslíkom. Podivnosti v dome posilní Ňaňa, ktorá perie a v bielej bielizni nájde čierny kus. Pokojné dueto Lenského a Oľgy prerušia vetvy stromu, ktoré rozrazia okno. Tatiana v šoku rozbije ozdobný klasicistický kvetináč, ktorý sa roztriešti. Pokoj vidieckej idyly a belosti lánov obilia i bielych nocí, naruší Oneginov čierny kostým. Tatiana dostane ako zdvorilosť od Onegina tri biele ruže, ktorým však počas dueta ustrihne hlavičky a naloží ich do zaváracej fľaše s rôsolom. Kochá sa zvláštne hypnotickými stonkami kvetín, na ktorých sú vlastne novými kvetmi veľké tŕne. Podivnú zmes napätia, ktoré vytvárajú tieto symboly korunuje Oľga, ktorá vylieva pomaly z fliaš mlieko, zatiaľ čo nepokoj, zvláštna chandra Tatiany narastá za prítomnosti matky, slúžok, Onegina, trpaslíka, čierneho teraz už aj bieleho psa.
Režisér Zholdak má zvláštny dar spájať reálne herecké konanie s úžasnou vernosťou textu a imaginárnosťou. Ňaňa otvorí truhlicu pod oknom, aby slúžky mohli Tatiane ustlať provizórne v salóne, keď nechce spať u seba v izbe, ale v tejto zvláštnej miestnosti, ktorej dominuje čierna chladnička. Okná sa otvárajú, stromy vo vlahej noci mlátia do okien a stúpajúce napätie, ktoré môže divák cítiť, spôsobí výbuch elektrického prúdu. Je až podivné, že Tatiana akoby sa halila do čierneho Oneginovho kabáta. Píše dopis, ktorý má dva listy, jeden biely a druhý čierny. Pritom vyťahuje z chladničky kusy ľadu, ktorý pekáčikom rozbíja a kryštálové črepiny lietajú po scéne, akoby sama rozbíjala svoj ľadový pancier pred láskou, ktorú cíti, akoby sa chcela zmeniť na svoju dvojníčku, ktorou je jej sestra Oľga, taká spontánna, živočíšna, ženská, veselá. Vrcholom jej iniciácie v novú ženu, je zahodenie detských topánok bez podpätkov a obutie vyzývavých čiernych kožených čižiem na podpätku. Spôsob, akým toto všetko stíha počas jednej z najslávnejších árií opernej literatúry Tatiana Ryaguzovova, je dych berúci a zmes symbolov, rafinovaná fyzickosť celého tohto aktu šokuje i vháňa slzy do očí. Na vrcholnú gradáciu gigantické stonky ruží s tŕňmi prerazia stenou do komnaty. Symbolika zranenia, nebezpečenstva, fyzická krása kvetín, ktoré môžu pichnúť, dať vykvitnúť krvi, krvi, ktorá má rituálny charakter ako krv dievčiny, ktorá sa mení v ženu. Keď sa zdá, že toto kumulované napätie obrazov nemôže už dôjsť nikam, spojí sa motív ľadu s ohňom a vášňou. Na Tatianu začne pršať. Voda z ľadu tečie, máča jej vlasy, rozmýva jej detskú pleť, je ako očistný kúpeľ i slzy zároveň. Predpoveď ťažkého sklamania. V rannom svetle sa za oknom zjaví faun s flautou. Onegin prináša odpoveď na Tatianin list. V sieťovke nesie veľké kusy ľadu, ktoré jej dá ako svoju odpoveď na jej vášnivý list. A Tatiana klesá k ikone Bohorodičky so slzami v očiach.
Ples u Larinovcov zasadzuje dráme tvrdý úder. Počas prestávky polovica izby – scénografie sčernela. Preč je detská nevinnosť a pokojný život na vidieku. Zbor, ktorý sa schádza k narodeninám, je režisérom držaný na záhrade a cez okná spieva hlavným aktérom. Ich kostýmy sú mixom dobovej módy v až Malevichových geometrických dizajnoch čiernej a bielej. Oľga odstrihne Tatiane na sukni volán, aby sa stala mini a sestra až fyzicky túži dopriať Tatiane pozornosť Onegina. Majordómus a slúžky zdobia čiernu stenu bielymi balónikmi, ktoré znudený Onegin vzduchovkou rozstrieľa. Ďalšia metafora – katastrofa sa blíži. Oneginov vyzývavý tanec s Oľgou rozčúli Lenského. Kumulácia napätia vrcholí, keď sa Lenskij obráti na Onegina s výčitkou a brutálnym zhrnutím jeho charakteru. Rozbíja fľaše s vínom a rozmláti gigantické hodiny, ktoré s rachotom padnú na brezovú podlahu a ako hradba vyrastú medzi dávnymi priateľmi. Zvláštnym detailom v rohu je Oľga, ktorá kŕčovito na lone zviera jediný balónik, ktorý zostal, akoby dávala najavo drahému, že jeho pochabosť a hazard v dueli môže ohroziť nielen ich šťastie, ale aj ich budúce šťastie.
Obraz duelu je geniálny. Lenskij svoju áriu spieva Oľge. Rozbité hodiny vypitvané ako rakva aj tak odbíjajú čas. A Lenského vzdychy „želaný druh prídi, prídi“, akoby adresoval tehotnej snúbenke. Onegin sa radšej nedíva na priateľa, aby ho minul, ale aj tak ho zasiahne. Umierajúci Lenskij padá do prázdnej hodinovej skrine a režisér nechá trúchliaceho Onegina vykonať najzvláštnejší a vizuálne jeden z najpôsobivejších rituálov. Leje na mŕtveho druha z obrovských fliaš mlieko.
Vrchol drámy sa odohráva po druhej prestávke. Celá komnata je už čierna. Krb, okná, štuky, všetko je čierne. Ťažké zamatové záclony chránia okná, ktoré niekedy vietor rozrazí a do sály lietajú jeseňou zafarbené listy. Tatiana v čiernej róbe dámy, všetko čierne. Oľgy už tu niet, matky tiež nie. Teraz je Tatiana paňou svojho rodičovského domu s novým manželom Greminom. Len starý majordómus zostal, vlasy má stále šedivé a zježené a stále čiperne všetko organizuje. Dusná atmosféra brilantne sedí k jasavej hudbe polonézy. Len biely porcelán na stoloch a kopy tanierov, servisov, čajníkov, šálok, akoby počítali dedičstvo po zosnulej mame Larine, sú svetlým prvkom v tomto dome smútku. Vo vášnivom neuralgickom duete drámy ich Tatiana a Onegin rozbijú, tak ako rozbili svoje životy. Vzájomné výčitky, priznania, prosby, slzy, vyhrážky, na tomto, kedysi šťastnom mieste. Čo ďalej? Keď už zničili všetko, čo mohli ešte spojiť, zostáva len spúšť. Onegin márne odnáša z izby desiatky hodín rôznych druhov, aby zastavil čas. Jeho minulosť ho dobehla. Čo môže vzniknúť na tomto rumovisku? Črepy lásky i stále trvajúcej vášne však Tatiane bolestne pripomínajú, čo tu jedno leto zažila. A keď už všetko rozbijú na padrť, rozbijú svoje srdcia. Je koniec.
Diváci v sále búria gigantickým potleskom. Triumf celého ansámblu a mladého dirigenta Igora Tomashevskyho, ktorý mimoriadne zvukovo a agogicky bol spoluhráčom režiséra v tejto dráme. A aj keď sa opera volá Eugen Onegin, ako hlavná hviezda a stredobod predstavenia je ustanovená Tatiana, ktorá prichádza na znak úcty k výkonu na aplauz posledná. Jej kreácia je mimoriadna, na opernej scéne nevídaná. Náročné herecké akcie, ktoré vyžadujú fyzické nasadenie zvládla s vnútorným oduševnením veľkej bergmanovskej herečky. Vokálne je sugestívna bez zakolísania. Jej Tatiana je pozorne naštudovaná podľa geniálnej partitúry a jej zvučný zamatový hlas vyjadruje všetky odtiene aj tie záhadné, ktoré vkladá talentovaný režisér. Dokonalým protipólom je Oľga – Sofia Fainberg, ktorá hrá presnú, roztomilú, predčasne vyspelú, sexuálne aktívnu mladšiu sestru, ktorá si z ničoho nerobí ťažkú hlavu, až by sa dalo povedať, že jej nádherný tmavý kontra alt, je vyjadrením jej nezriadeného životného štýlu. Vladimír Lenskij Sergeya Kuzmina je krásny tenor fyzického šarmu i hlasovej lyriky. Onegin Jȃnisa Apeinisa je brilantnou štúdiou. Tento aristokrat, milovník krásy, vášnivý čitateľ, ktorý nepozorne prečítal a nepochopil jedno vyznanie. Dokonalá partia mladého barytonistu, dokonalý výkon. Veľké „bravo“ patrí celému súboru. Takáto náročná operná produkcia sa nevidí často, na scéne simultánne prebieha niekoľko akcií, ktoré sú presne muzikálne traktované, majú svoju dynamiku, pôdorys a mizanscénu. Operní sólisti sú tu ako herci, avantgarda tridsiatych rokov nezhynula v terore krutých politických čias. V tomto divadle stojacom na námestí umenia vedľa Ruského múzea, je stále prítomná a posúva hranice opernej réžie k budúcnosti.
Lenže toto nie je všetko. Ako doznela opera a padla opona, orchester pokračoval v hre, znovu predohrou. Na opernej scéne niečo nevídané, takáto dramaturgická svojvôľa. Pokračuje, kde sme skončili, v čiernej komnate, črepiny sú však už preč, Tatiana leží spokojne na pohodlnom koberci v objatí s manželom Greminom a jej dcéra vo veku dievčatka, ktorým opera začala, medzitým čo večný majordómus prináša biely vianočný stromček, rozsype po čiernej izbe biele, snehobiele plody budúceho šťastia. Je možný vôbec krajší obraz? Obrazu tak bolestného, ako rekviem za stratený sen. Či nový začiatok, začiatok očisty.
foto: Mikhailovsky Theatre
