ARTICLES

Dracula vo Fínskom národnom balete

Pokiaľ budeme od roku dvetisíc sledovať pozorne veľké svetové scény,  objavilo sa len málo celovečerných baletov, ktoré zaznamenali viac ako len lokálny úspech. Prvou lastovičkou, ktorá okamžite uchvátila bola Alenka v ríši divov. Som  rád, že som ako prvý pre web operaplus referoval o tejto premiére a predpovedal predstaveniu dlhý umelecký život. Potvrdilo sa. Christopher Wheeldon (1973), bývalý tanečník, ocenený dokonca zlatou medailou na Prix de Lausanne (1991), člen kráľovského baletu v Londýne, neskôr sólista New York City Ballet, dnes  etablovaný choreograf našiel ideálnu tému, ideálneho skladateľa a aj interpretov, ktorá sa stali predobrazom všetkým ďalších. Choreograf neskôr potvrdil svoju pozíciu celovečerného rozprávača Zimnou rozprávkou, ktorá vzácnu symbiózu Alenky už nedosiahla, ale aj tak a hlavne obraz v „českom kráľovstve“ plný tanca a farieb okolo monumentálneho stromu opäť zasvietil veľkou tanečnou poéziou. Tragicky zosnulý Liam Scarlett prispel svojou temnejšou poetikou k možnému repertoáru a smerovaniu celovečerného dejového baletu.  Sprisahanie mocných, ktoré dohnalo tvorcu k desivému odchodu zo sveta, tak predčasne ukončilo túto začínajúcu tvorivú epizódu a je veľkou otázkou budúcnosti, či jeho tvorbu bude možné vzkriesiť v reprízach, obnovených premiérach s ohľadom na stigmy, ktoré tvorcovi idealizovaní samozvaní sudcovia prisúdili. Jeho Frankenstein tak ostáva tajomným titulom, možno predpoveďou a odkazom. Keď som v roku 2016 ku jeho premiére napísal slová, ktoré budem citovať, nemohli sme nikto tušiť, ako to všetko skončí. „Balet Liama Scarletta však emocionálne prehovára k divákovi o vine a treste, ktoré človek nemôže zo seba sňať. O tom, že uspokojiť sa s tým, čo máme, nie je zbabelosť ani lenivosť, pretože hranice medzi tým, čo sa môže a smie, a tým, čo nie, sú veľmi krehké a stále sú stanovené vlastným úsudkom či morálnym étosom v každom jednotlivcovi. V konečnom zúčtovaní vychádza súcit a katarzia smerom k netvorovi, ktorý sa javí oveľa sympatickejší ako človek oblečený k dokonalosti. Viac než významná je krátka scéna, ako dav ihneď ochotne lynčuje nešťastnú Justinu, ktorá našla mŕtveho chlapčeka. Nehľadá pravdu, hľadá vinníka. Tak ako Frankenstein nehľadá pravdu, ale chce rozlomiť pečate záhady, tajomstva, ktoré obklopuje život a tak ako hovorí Shakespeare: „Naše bytie venčí spánok,“ platí aj tentokrát. Ako otáznik i výkričník.“

Pokiaľ by som vypočítaval takto koncipované celovečerné naratívne diela, myslím, že som skončil. Excentrickú a strihovú poetiku, miešanie prvkov, štýlov Alekxandra Ekmana nemožno zaradiť do tohto výpočtu. Osobitá naopak zostáva v novom tisícročí stále tvorba Johna Neumeiera, ale vzhľadom k jeho osobitému postaveniu vládcu svojho sveta ho tu nemožno pliesť. A tak sa vynára stále častejšie znepokojivá otázka, kam sa stratili inovátori baletu, schopní choreografovia celovečerných titulov, vizionári, rozprávači?

O to viac som sa potešil, keď Krzysztof Pastor, žiadny to zelenáč, prišiel na kolbište so svojou verziou ikonickej témy Dracula. Už skôr sa začal venovať veľkým javiskovým plátnam, napríklad svojmu osobitému príspevku k dejinným inscenovaniam Labutieho jazera, ale už tam sa prejavili problémy na poli dramaturgie a výstavby inscenácie. Pokiaľ mu v „jazere“ pomohlo, že polovica choreografie bola ikonická klasika, v Draculovi zostáva všetko už len na ňom. Neviem ako voliť slová, pretože také nudné a podivné predstavenie som dlho nevidel.

Dramaturgická rovina zostáva len načrtnutá. Akýsi prológ, ktorý má divákovi vysvetliť ako sa zo šľachtica stal upír, je taký nezrozumiteľný a nahodený, že miesto toho, aby monumentálne otvoril túto gotickú drámu, ju okamžite pochováva zaživa, ak mám použiť paralelu s upírskym pospávaním v rakvách. Akoby choreograf sám sebe nevedel zodpovedať otázku; o čom je jeho inscenácia, ako on vníma túto postavu Draculu, čo chce divákovi povedať, ako ju chce interpretovať. Od prológu dej plynie kľudne lineárne, pristavuje sa pri základných situáciách z románu, snaží sa ich tanečne a pantomimicky naplniť až k finále, kedy Mina chce skutočným bozkom lásky vykúpiť Draculov život, ale žiadneho osobitého, napínavého, strašidelného imaginatívneho riešenia sa nedočkáme. Scény vampírok, či scény v blázinci sú rozsiahle, neposúvajúce dej, neprinášajúce strhujúce tanečné vyjadrenie. Celú dobu som s napätím čakal na šancu pre Michala Krčmářa na veľký monológ či dueto ako aj s Lucy či s Minou, a ani toho som sa nedočkal. Jediný dramaturgický nápad bolo rozdelenie postavy Draculu pre dvoch tanečníkov, čím Pastor znázorňoval, že bez krvi je Dracula starý „strašidelný“ upír a po osviežujúcom nápoji sa mení v okúzľujúceho mladého aristokrata, ktorého v inscenácii vo Fínskom národnom balete stvárňuje práve Michal Krčmář. Pár zaujímavých výmen na scéne, ako sa starý mení na mladého a efekt Draculovej prvej manželky skáčucej z veže,  nemôže napraviť dojem z veľmi nezaujímavého a chudobného riešenia možností efektov scénografie a výtvarna. Obzvlášť pre nás, ktorí sme zažili nečakanú premiéru českého muzikálu, na rok 1995 nevídanú scénografiu Daniela Dvořáka plnú efektov a nápadov režiséra Jozefa Bednárika. Samozrejme predstavenie nemusí stáť na vonkajších efektoch, môže byť komorné, magické či veľkolepé prostredníctvom iných umeleckých prvkov, ale predovšetkým musí mať názor. A toho sa v tejto inscenácii nedostáva. Pritom má Pastor veľké šťastie možno vďaka tomu, že je šéfom baletu vo Varšave a je Poliak, že mohol použiť strhujúcu hudbu Wojciecha Kilara, ktorú si objednal do svojho ikonického filmu Coppola. Skoro nikdy sa nevidí u prebratej hudby pre tanečné predstavenie taký potenciál ako u Kilara a jeho pestrej, strašidelnej, zvukovo silnej, priam roztancovanej partitúry. V tomto smere je to premárnená šanca a na mnohých miestach je priam do očí bijúca nemuzikálnosť, keď hudba v gradácii rastie, ale choreografia tomu nezodpovedá. Tým sa dostávam k choreografickému uchopeniu.

Pastor, ktorý je veľmi zaujímavý vo svojich menších prácach, tu pracuje na svoju škodu s výrazne neoklasickým slovníkom a štandardnou pantomímou. Pantomímy je málo, ale v svojej podstate je zbytočná, pretože rozprávanie je také oklieštené a tak dramaturgicky nezapojené, že náhle gestá pôsobia ako z klasického baletu a sú v dnešnom vnímaní javiskovej poetiky skoro smiešne. Veľké plochy ako valčík zaniknú v pamäti baletomana, pretože je tradičný, ničím neokorenený arzenál valčíkových krokov. Absencia osobných monológov postáv uberá postavám aj ich predstaviteľom možnosť charakteru. Napokon má najväčšie dueto úplne neproporčne k celku Mina a Jonathan, či Jonathan a Dracula. Nebudem ďalej rozpitvávať celok, názor si môže urobiť každý divák sám.

Chcel som len poukázať na zaujímavý aspekt, že navzdory možnostiam, spolupráci, inšpirácii, finančným možnostiam prvoligových kamenných divadiel, nevznikajú žiadne zaujímavé veľké celovečerné balety, ktoré by sa vyrovnali minulosti. Na dôvody a dopady si musí každý odpovedať sám. Mieru sklamania z Helsínk mi zmiernil výkon Michala Krčmářa, ktorý statočne bojoval svojou hereckou inteligenciou s nedostatkom  priestoru od inscenačného tímu a vytváral postavu, ktorá sa stávala životnou, rafinovanou, tajuplnou. Tanečníkovi slúži ku cti, ak dobre počítam po Austrálii a Varšave v tomto treťom naštudovaní, kedy samozrejme preberá to čo je postavené, ako za osobnosť svojho hrdinu bojoval navzdory sterilnej a formálnej inscenácii.

Stokerov Dracula predstavuje veľký kultúrny fenomén, ktorý si nepochybne privlastnila masová kultúra vo veľmi komercionalizovanej a rozhryzenej podobe. Bohužiaľ, podobne zostala oklieštená a ničím neinšpiratívna aj táto tanečná verzia. Spodné prúdy, ktoré ukrýva predloha, ktoré v očistenej podobe majú schopnosť zasiahnuť diváka,  autori baletu obišli. Existenciálne otázky, strach zo smrti, strach z toho čo bude po smrti, obava zo zatratenia, láska opätovaná a neopätovaná, ambivalentnosť vecí záhadných, tiesnivých, nebezpečných zostali nezodpovedné. Ani to dokonca nie. Neboli ani nastolené. O čo teda tvorcom išlo? A má vôbec divák záujem o inscenácie, ktoré idú do hĺbky, sú zábavné, inovatívne, hlboké či znepokojivé?

Photo: Finish National Ballet Roosa Oksaharju

O autorovi

Pavol Juráš po štúdiu na klasickom gymnáziu vyštudoval opernú réžiu (Doc. Alena Vaňáková) na Hudobnej fakulte Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne. Absolvoval diplomovou prácou „Moderné operné koncepcie klasického repertoáru“. Počas štúdia navštevoval aj predmety z odboru Tanečná pedagogika. Študoval semester na Hochschule für Musik und Theater v Hamburgu (prof. Florian Malte Leibrecht) a bol hospitantom v Balete Johna Neumeiera. Divadelné
vzdelanie si doplnil na Divadelnej fakulte Vysokej školy
múzických umení v Bratislave v magisterskom odbore činoherná
réžia (prof. Ľubomír Vajdička). Aj v Bratislave sa
venoval tanečným predmetom hlavne v triede Ireny
Čiernikovej. Na Janáčkovej akadémii múzických umení
v Brne obhájil dizertačnú prácu „Vznik nového
hudobnodramatického diela“ v doktoranskom študijnom
odbore Interpretace a teorie interpretace u prof. Jindřišky
Bártovej. Ako hosť prednášal napríklad na konferencii
Dobrovoľníci v kultúre, ktorú usporiadal Divadelný
ústav Praha. Vedľa profesionálnej divadelnej dráhy
spolupracoval  ako redaktor najprv s webovými stránkami balet.cz,
kultura.sk, teatro.sk, umenie.sk,  a posledné roky s operaplus.cz. Od roku 2017 píše recenzie na predstavenia z celej Európy výhradne pre svoju profilovú internetovú stránku.

Pridaj komentár