Opera sa dnes veľmi priblížila vizuálnemu umeniu. Nestačí už kvalitné hudobné naštudovanie, v mnohých krajinách, divadlách vládne režisérska nadvláda. Mnohí ju kritizujú, iní zase oslavujú. Staršie publikum ťažko znáša výstrelky režisérov. Ale je rozdiel medzi modernou a „módnou“ réžiou. Medzi nápadom, inscenačným kľúčom a snahou o šokovanie. Samoúčelnosť, či neinvenčnosť. Moderné verzus módne najlepšie slovami vystihujú túto krehkú hranicu medzi skutočne dobrou inscenáciou a možným prepadákom. Medzi tým, čo je divadelne vzrušujúce a nové, a medzi tým, čo je len povrchné a okato nanesené na geniálnu partitúru. Len málokedy sa však stane, že divák cíti taký markantný rozdiel medzi úrovňou javiskového konania a hudobnou zložkou. Naposledy sa mi to stalo v Neapole pri Madama Butterfly, ktorej vládol dirigentskou taktovkou Pinchas Steinberg. Teraz sa mi to stalo znovu pri Verdiho geniálnej opere Don Carlos v Národnej opere v Bukurešti.
Steinberg vtedy pre mňa v mnohokrát počutej opere dokázal vyčarovať nepoznané zvukové bohatstvo a farby. To sa teraz podarilo mne doposiaľ neznámemu dirigentovi v rumunskej metropole Tiberiovi Soare. Hudobné naštudovanie tohto dirigenta, ktorý dirigoval napríklad London Philharmonic Orchestra, Orchestre Suisse-Romande, Orchestre National de l’Ile de France, Royal Philharmonic Orchestra, Filarmonica Atena v jej domovskej sále Megaron, v Concert Gebouw v Amsterdame, či rozhlasový orchester v Rudolfíne. Soareho Don Carlos bol orchestrálny zázrak. V reprízovom predstavení viedol orchester premyslenou interpretáciou k mimoriadnemu výkonu, aký nepočuť ani na vymazlených štúdiových nahrávkach legendárnych dirigentov. Dirigent, či vedenie národnej opery zvolili kratšiu verziu, štvordejstvovú, bez obrazu vo Fontainebleau. Soare preukázal mimoriadne dramatické cítenie partitúry. Akoby nebol len dirigent, ale zároveň hudobný režisér a dramatik, ktorý v diele skúseného a zrelého Verdiho, chápe zmysel každej notičky, farby nástroja, pomlčky. Fascinujúce.
Neustále som skôr ako javisko, sledoval gesto dirigenta, ktorý brilantne a presne ukazuje spevákom ich nástupy, dýcha s nimi, ale zároveň sa nenechá ich tempom zviesť zo svojej cesty supervízora. Tým, že operu veľmi dobre poznám, som si mohol skutočne užiť nové, prekvapivé momenty. I scény, ktoré sa mi predtým zdali kvalitatívne ako menejcenné, ale samozrejme nutné pre posun drámy, sa mi v tomto prípade zdali skutočne majstrovské. Napríklad Terzettino dialogato, kedy Posa laškuje s Eboli, aby si kráľovná Alžbeta mohla v kľude prečítať list od nevlastného syna, infanta Dona Carlosa. Hravé sláčiky, na pozadí zdanlivo prázdnej partitúry, výborne v tomto ľahkom duchu vyjadrovali náladu scény v záhrade. Inokedy čakám, nech už je to preč a začne monumentálne dueto Carlosa s matkou, ale tentokrát som si uvedomil, ako Verdi majstrovsky tri postavy nechá zaraz vyjadriť svoje pocity. Podobne tomu bolo vo veľkom duete Posu s Filipom. Rozsiahle dueto temné nízkymi hlasmi predstaviteľov, temné obsahom, kde akoby nešlo rozvinúť Verdiho melodickú invenciu, tentokrát v brilantnom traktovaní dirigentom dosiahlo nebývalý účinok. Posova „O signor, di Fiandra arrivo“, pôsobila ako zapálený činoherný monológ, kde allegrové prvky inštrumentácie vyjadrujú markízovo zdesenie nad situáciou vo Flandersku. A keď sa útočné kaskády sprevádzajúcich nástrojov pretavia do vášnivého vyznania „sia benedetto Iddio“ je jasné, aký veľký a geniálny bol Verdi dramatik. A aký vlastne Posa, ako politik a vizionár je. Romantický pacifista. Humanista. Jediný, ktorý si dovoľuje odporovať panovníkovi. Takto by sa dal rozoberať každý hudobný úsek ako ho spracoval Soare. Myslím, že už každú verziu budem musieť porovnávať s jeho a napríklad miesto, kedy Posa odvráva kráľovi „Orrenda, orrenda pace! „Mier cintorínov.“ – Nezabudnem. Ten chladný zvuk, dokonalá farba, akou orchester v ostrom akcente zdôrazní informáciu.
Tiberiu Soare nestratil v gigantickej opere ani jednu notičku. Miest, ktoré sú kľúčové a vyjadrujú zvláštnu temnú ponurosť tohto diela je nesmierne mnoho. So zborom bohatých rumunských hlasov znel úchvatne už úvodný zbor mníchov spoza scény. Zvláštne a nezvyklé sýte basy, zmiešané, vytvárali skutočne mysteriózny zvukový zážitok, ktorý obklopuje hrobku Karla V., Filipovho otca. Podobne pohrebne nezvykle intenzívne znel napríklad pochod kacírov na autodafé, ktorý sa mnohokrát stráca. Tu mal výrazný ťah, zvláštnu sonórnu kvalitu. Výborne kontrastoval s jasavým, tentokrát už zmiešaným zborom obyvateľov Madridu. A úvodné fanfáry dueta Filipa s veľkým inkvizítorom mi tak akoby nenápadne hovorili, porovnaj si ako táto scéna znie. Nie je svojou zvláštnou mystikou a dramatickosťou podobná scéne Brűnnhildy so Siegmundom? Dvaja skladatelia, každý iným štýlom, našli vo svojom diele spôsob ako sa dostať pod kožu svojim postavám. Mimoriadne zvukové bohatstvo vykúzľovali nielen svojimi notami a melódiami, ale aj geniálnym, priamo strategickým užívaním tých istých nástrojov v rôznych polohách a možnostiach ich uchopenia.
Tiberiu Soare vyťažil maximum zo svojho orchestra. Nenechal sa spútať problémami spevákov, či ich nedostatkami. Previedol ich a celé predstavenie držal v rukách. Úplne sa zmocnil nielen partitúry, ale aj orchestra. Také nádherné, ale nielen technicky zahraté, ale psychologicky pochopené violončelové sólo vo Filipovej árii. Nádhera. Rozvibrovaný zvuk violončela znejúci gigantickým priestorom divadelnej sály ako Filipove déja vu. Ako hlas zo záhrobia znejúca harfa u umierajúceho Posu, osudové kroky smrti v Ebolinej árii O don fatale. Predohra ku kláštoru San Juste a Alžbetinej geniálnej árii „Ty, ktorý si poznal márnosť sveta“, zvukový zázrak. Ani raz v štvorhodinovom večere dychové nástroje nezakašlali. A úchvatné tiché piana huslí boli nádherné. Tíško vystupovali, rástli, oslnili, či nariekali a zase zmizli. Výborné tempo, ktoré Soare zvolil a cit pre melancholické adagio mi pripomenuli, že rozlúčkové dueto Carlosa s Alžbetou, je rovnako dojemné a geniálne ako zdanlivo omnoho spevnejšie dueto v hrobke Aidy a Radama. Len treba správneho dirigenta, ktorý nie je kapelník, ale je vizionár a v tej partitúre nájde to všetko, čo v nej je. Spevnosť orchestra bola mnohokrát väčšia ako spevnosť samotných vokálnych predstaviteľov. A v úžasne vyspelom kontraste ku cantabilite brilantne vyznievalo ostré staccato, či dôvetky nástrojov. Napríklad jediný akord po Alžbetinej vete „tým, kto ma uráža je sám kráľ“, či psychologické zajakávanie sa rytmu aj frázy, keď Eboli hľadá slová, aby sa kráľovnej priznala, že šperkovnicu ukradla ona a zviedla jej manžela. A zvuk orchestra keď sa v závere opery zjaví duch Karla V. vyjadril viac, než akýkoľvek scénický efekt.
Je len málo takýchto dirigentov v opere, ktorí dokážu rozpútať podobné nadšenie. Tiberiu Soare či už vedome, alebo intuitívne prenikol do majstrovskej partitúry zrelého Verdiho, ktorá svojou ne-zdobnosťou a minimalistickou textúrou skrýva nemálo nástrah. Nech už mali v Bukurešti vokálni hrdinovia akékoľvek problémy s gigantickými partami kladúcimi najvyššie nároky, motív sladkej a mladíckej lásky z Fontainebleau znel bolestne krásne. Zjavoval sa vo variáciách a reminiscenciách, i keď bolo jasné, že láske infanta k snúbenke, neskôr nevlastnej matke, šťastná hviezda na tomto svete nezasvieti. Znovu sa mi potvrdilo, že živé predstavenie dokáže aj pri priemernej réžii odhaliť pozornému divákovi nové bohatstvá. Soare ukázal, že nemusí nutne stáť pri dirigentskom pulte svetovo ospevovaná hviezda. Že krása sa môže nájsť aj v celkom obyčajnom predstavení ďaleko od svetiel rámp svetových metropol. Pretože talent nie je synonymom výbornej propagácie, marketingu, osobnej prezentácie. Je synonymom tvrdej práce s orchestrom, zborom, telesom, práce so sebou samým.
Foto: Steluta Popescu
