V roku 2013 som sa zoznámil s mladým tanečníkom v súbore baletu Slovenského národného divadla pánom Dominikom Slavkovským. Dostal vtedy šancu v novej inscenácii tancovať postavu Romea. A tak sme urobili rozhovor, a už vtedy sa prejavil mimoriadne vyzreto a zodpovedne, humorne i nápadito. Okolnosti, ktoré sa v divadle stávajú napokon zariadili, že Romea netancoval a možno aj toto prispelo k tomu, že sa začal rozhliadať po inom angažmán. A vybral si súbor, ktorý sa mu veľmi hodí. Úspešne sa stal členom baletu v Zürichu, ktorý prevzal Christian Spuck a začal tam po Stuttgarte novú autorskú – šéfovskú éru. Dominik Slavkovský preukázal svoje kvality nielen v technike, ktorá je v súbore na vysokej úrovni, ale aj ako herec, čo Spuck v svojich dejových baletoch prísne vyžaduje. A tak pán Slavkovský strhol svojim mimoriadnym výkonom ako Woyzeck v náročnom a prekrásnom titule Christiana Spucka. Dnes vďaka tomu, že odišiel z Bratislavy a iste tvrdo pracuje vo Švajčiarsku, dostal kreáciu Drosselmeiera v Luskáčikovi. A tak s rozkošou a pocitom mimoriadneho výkonu ho možno sledovať na scéne domovského divadla.
Spuck vytvoril Luskáčika, ktorý je úplne iný, ako ostatné inscenácie tohto mena na Čajkovského hudbu. Choreograf a režisér Spuck sa so svojimi dramaturgmi vrátil k literárnej predlohe a odmietol petipovský scenár, ktorý z rozprávky vytvoril vianočnú výpravnú feériu. Vrátil sa k podstate, k romantickému literárnemu dielu E. T. A. Hoffmanna. Odmietol kúzelné vianočné hmýrenie v meštianskom dome a vrátil sa k literárnemu predobrazu; rozprávke o princeznej Pirlipat. Toto nové libreto tak ponúka divadelnému tvorcovi, ktorým Spuck nepochybne vedľa choreografickej práce je, úplne iné východiská aj nakladanie s partitúrou Čajkovského. Princ je premenený na obludu – na oného Luskáčika, pretože je práve účastníkom tejto zamotanej histórie o princeznej Pirlipat. Zabil matku myšieho kráľa, keď zachraňoval princeznú a za to mu Myší kráľ prisahá pomstu a premení ho na Luskáčika. A tak Spuck na scéne ukazuje svet revuálneho divadielka s dobrým Drosselmeierom a dva ďalšie svety. Slávnostná sála bohatého domu Silberhausa či Stahlbauma, ako sa v Zürichu volá a reálny svet Pirlipat o storočie starší v barokovej nádhere. K tomu mu výborne slúžia hudobne rôznorodé tance národov, ktoré presunul z druhého dejstva. Ich bohatá melodickosť a inštrumentácia tu výborne vyjadrujú zaniknutý svet dvorského prepychu. Vianočný večer Spuck z celého dejstva skracuje na niečo málo desať minút, aby mohol začať rozprávať dominantný príbeh princeznej Pirlipat a jej záchrancu. Toto všetko provokovanie slúži novému dielu, ktoré sa síce volá Luskáčik, ale na tvári diváka bažiaceho po „klasike“ spôsobuje nervózne šklbnutia. Určitá miera provokácie a irónie je však Spuckovi vlastná a už sa od neho aj očakáva. „Bez trochy nejednoznačnosti stráca celá vec šarm“, – hovorí choreograf a dodáva: „irónia je pre mňa veľmi dôležitá“. Dej sa odohráva v rôznych svetoch, medzi realitou a imagináciou a podľa choreografa by sa tak nemala brať príliš vážne. A tak v Luskáčikovi a Myšom kráľovi Spuck riskuje podľa vlastných slov o hľadaní a dobrodružstve z odhaľovania nového. „Najväčším nepriateľom umenia je rutina. Keď robíte umenie a nemáte bezsenné noci, celá tvorba sa stáva remeslom, čo je skvelé, ale nepatrí na javisko.“
Trochu stratený a smutný chlapec, za zvukov Čajkovského hudby pre celestu a variáciu v II. dejstve, tu hranú na harmonike, otvára predstavenie. Je dôležité sa ho držať. Je to totiž synovec Drosselmeiera, meno nemá. Dvaja skoro klauni, či oživnuté porcelánové sošky z versaillského dvora, sa stanú vzápätí jeho sprievodcami. Tento synovec sa v rozprávke Pirlipat stane princom – premeneným na Luskáčika a na konci vyvoleným Márie, s ktorým odchádza. Čo je najdôležitejšie, že oproti iným podobným pokusom o niečo nové, kde úplne zmizne tanečná sýtosť, Spuck tancu holduje v každej sekunde. Dokáže umne rozprávať zamotaný dej, hrať sa s divákom, ktorý musí premýšľať a nielen konzumovať, ale hlavne dokáže rozvinúť tanečný potenciál svojej imaginácie a členov svojho súboru. Bohatstvo nápadov od scén empírového 19. storočia, barokové a dvorské tance, monológy- variácie a duetá, po zborové celky sú tu nápadité a nečakané. Príjemné rozrušenie pre znalcov hudby je využitie rôznych čísel z baletu k novým situáciám. Pastorálny – francúzsky tanec je variácia princa, ktorý príde na predchodcovi skateboardu a medzi dvoranmi tým spôsobí šok. Hudba mamy husi je vyslobodenie Pirlipat, ktorá dostala za trest myšie zuby a lúskala orechy (ďalšia asociácia s luskáčikom). Tanec z oslavy Vianoc je výbornou hudbou pre variáciu princa premeneného na Luskáčika. S rytmickou až strojovou pravidelnosťou výborne slúži k akurátnej variácii mladíka, ktorý sa stane luskáčikom na orechy (výborný výkon Williama Moora, ktorý tancuje trojrolu). Na základe tejto predhistórie, Drosselmeier logicky prináša Márii k Vianociam sošku Luskáčika, ktorý skutočne existuje vo svojej podobe prekliateho princa, aby ho zachránila. Aby nie, keď je to jeho synovec. Tým tento dar dostáva logiku a opodstatnenie a nie je len nejakým gestom obdarovania k Vianociam. A tak ho Mária kúzlom stretáva o polnoci živého a hneď si ho zamiluje. Tanec vločiek by sa dal poznať, efektné kostýmy – čierne baleríny so svietiacimi žiarivo chladnými vločkami. Mária privedie Luskáčika do tajomnej ríše a v druhom dejstve tak (za pôvodnej hudby súboja) zvedú s myšami spravodlivý boj. Na strane dobrých bojuje udatne Máriin brat Fritz. Luskáčik porazí myšacieho zloducha a kúzlo je zlomené. Teraz je však otázka, kto sa konečne môže tešiť z lásky princa, ktorému sa vrátila ľudská podoba? Mária, či Pirlipat? Nasleduje čarokrásne adagio z prvého dejstva, ktoré sa mení na strhujúce vzdušné trio s Drosselmeierom, ktorý sa tiež raduje z vyslobodenia synovca. V chronológii nasleduje kvetinový valčík korunovaný variáciou kráľovnej cukroviniek (na hudbu indického tanca, teda kávy z pôvodnej verzie M. Petipu). Spoločná kóda hlási radostný záver peripetií. Smutná Mária zostáva sama. Či toto má byť noc kúzel? Sama! A tak Drosselmeier robí svoje posledné kúzlo, ktoré pripomína mystický záver filmu Zoznámte sa, Joe Black. Vracia sa ten, ktorý bol prvý. „Ten, koho si poznala sa ti vráti.“ Rafinovaná hra postáv a zámen je dokonaná. Mária dostáva svojho muža, má okuliare ako synovec Drosselmeiera, aj ako princ kedysi. Je mu podobný, ale je to on? Slávne Pas de deux sa mení len na adagio, ktorým balet vrcholí. Už dávno som nevidel takú trúfalú choreografiu, toľko v neoklasickom balete pracovať s tanečníkmi v duete na podlahe. Spuck však majstrovsky spojil miesta vznášania a letu s dynamickými moduláciami na podlahe. Adagio plynie neobyčajne pútavo a dynamicky a je ukážkou jeho poslednej zrelej pohybovej nápaditosti. Mária sa vášnivo bozkáva so svojim „princom“ a tieto intímnosti presahujú hranice tejto rozprávky. Sú akýmsi iniciačným obradom k budúcnosti. Ďalšia rovina príbehu, ďalšie rafinované čarovanie.
Spuck výborne remeselne zvláda scénické efekty aké baletu feérie patria. Premenu Pirlipat, jej záchranu, premenu princa na Luskáčika, smrť myšacej kráľovnej. Rozmnoženie postavy Drosselmeiera v snovej scéne vianočnej polnoci, strhujúcim efektom je gigantické závažie hodín, ktoré sa kýva ponad scénu a ďalšie efekty, ktoré k súčasnému divadlu patria. Neustály vzruch, prepychové kostýmy (Buki Shiff), ktoré efektne odprezentujú niekoľko slohových období, doplnené účesmi, svetelným dizajnom, patria k tomuto kúzelnému vianočnému príbehu.
Dominik Slavkovský od prvej chvíle, kedy sa roztrhne opona a my vidíme jeho siluetu ako bafká fajku, predvádza strhujúci ohňostroj tanečných pohybov. V kabáte so šosmi, s cylindrom na hlave, s dlhými prešedivenými vlasmi tancuje svoju variáciu plnú efektných otočiek a výskokov. Jeho vysoká postava a dlhé nohy sú výbornou devízou a spolu s ním tancuje jeho kabát, s ktorým sa interpret stotožňuje. Brilantne sa zmocňuje lomeného Spuckovho pohybového slovníka, kde sa figúry prelamujú v rytme, či zastavení a agogike do figúry novej, tieto dynamické kontrakcie, posilnené extravagantným port de bras a naturelom postavy čoby rozprávača, komedianta a principála, Slavkovský bravúrne cíti. Mária a Fritz – jeho milé detičky, sa podobne ako divák nemôžu nabažiť pohľadu na sugestívnu, tajomnú figúru. Slavkovský výborne udržuje napätie a závoj tajomna. Raz je rozšafný a vznešený ako aristokrat, inokedy je utiahnutý do seba a melancholický. Obzvlášť efektne a náladotvorne Slavkovský interpretuje štylizovanú chôdzu v podrepe s paralelnými nohami.
V Zürichu vzniklo predstavenie, ktoré sa oplatí vidieť. Ponúka neopozeraný pohľad, je to nové autorské dielo na vynikajúcu hudbu, s vynikajúcimi výkonmi. Je ďalším logickým krokom oslobodenia tvorcov od zaužívaných konvencií, kráčajúc v ústrety úplnej slobode a nakladaniu s hudobnou partitúrou, ktorá takto potvrdzuje v mnohorakosti genialitu skladateľa.
foto: Gregory Batardon
