Asi sa nenájde lepšia opera pre slávne španielske Gran Teatre del Liceu ako Verdiho Trubadúr. Opera, ktorej dej sa odohráva práve v Španielsku pätnásteho storočia, dielo, ktorého melódie nasledujú jedna za druhou, hit za hitom. Režisér Joan Anton Rechi navyše pridal do libreta v rámci svojho inscenačného kľúča postavu maliara Goyu. Ten sa narodil neďaleko Barcelony, v susednej provincii Zaragoza. Spletitý a pochmúrny dej opery, postava maliara z 18. storočia stavia do reálnej roviny temného obdobia dejín a zároveň mu umelecká licencia prihráva zaujímavé konotácie. Kto si spomenie na Formanov film Goyove prízraky s temnou postavou hlavného hrdinu, ktorý prekoná všetky po sebe idúce režimy a znásobí svoju moc, sa môže veľmi ľahko identifikovať s postavou grófa Lunu, ktorého jeho zaslepenosť a intrigy cigánky Azuceny privedú k bratovražde. Temný hrad Castellor tak môže byť z libreta dobrým miestom, kde maliar inšpirovaný krásou Leonory maľuje svoje vrcholné diela, prepadá sa do osídiel vášne i snov a tak sa môže odvíjať dvojitý príbeh. Operný, i ten pridaný, ktorý nemá presné hranice a je na fantázii diváka ako si ho dotvorí. Podobne ako rytiny slávneho maliara, ktoré sa rozpohybované a animované zjavujú ako nedielna súčasť scénografie. Stredná cesta inscenovania – ani dekoratívne tableaux, ani hypermoderná bludná cesta, dobre pasuje k rozsiahlemu repertoáru opernej scény katalánskej metropoly, ktorá sa vyznačuje modernými inscenáciami, medzinárodnými koprodukciami na prestížnych projektoch i klasikou pre tradičné operné publikum. Vyvážený a bohatý repertoár možno len závidieť. Pestrú paletu titulov doplňujú koncertné uvedenia málo hraných diel v špičkovom predvedení.
V budúcej sezóne sa premiérujú také závažné diela ako Tristan a Izolda, Pucciniho Manon Lescaut, diela talianskej proveniencie ako Nápoj lásky, La Favorite Donizettiho, Gounodov Romeo a Júlia, veristický Andrea Chénier, ale aj diela ako Cesta do Remeša Rossiniho, Donizettiho Poliuto, Monteverdiho Poppea, Ariodante Händla, Verdiho raný Attila, ale aj ďalšie lahôdky ako Rubinsteinov Démon. Deväť premiér a štvorica opier koncertne. Liceu dlhodobo patrí k výnimočným inštitúciám, ktoré sú činné v projekte Opera Europe, koprodukciách, koncertoch, detskom a mládežníckom programe. Na scénu sa v inscenáciách vracajú najväčšie spevácke esa súčasnosti. Koncertný program budúcej sezóny, teda skôr recitály v budúcej sezóne reprezentujú mená ako Magdalena Kožená, Jordi Savall, Plácido Domingo a ďalší. Nesmie sa zabudnúť na renomovanú spevácku súťaž Concurs Tenor Viñas, na počesť slávneho tenoristu. Skrátka podčiarknuté, Liceu je divadlo, kde to žije. Nebojí sa experimentovať a diváka získava na širokú bohatosť ponuky ako dramaturgickej, tak aj inscenačnej.
Divadlo, dvakrát zničené požiarom aj atentátom, dnes dominuje Barcelone a podobne ako slávna budova filharmónie, klenot katalánskej secesie, aj opera je miestom, kde sa história stretáva so súčasným človekom a jeho potrebami. Vďaka rekonštrukcii po poslednom požiari diváci majú všetok dnešný komfort. Impozantnú sálu, ktorá očaruje svojou poéziou a brilantnou akustikou, ktorú ako v talianskych operných domoch podporuje nielen architektonické riešenie, ale aj použité materiály. Drevená podlaha amfiteátra, dekoratívnosť, ktorá nie je na úkor materiálov, ktoré by pohlcovali zvuk. Katalánci svoju srdečnosť a priateľskosť dokazujú aj drobnými nuansami, ako napríklad číselníkom, ktorý vám vydá číslo pri fronte na vstupenky a tak nemusíte ako otrok hodiny stáť pred zavretou pokladňou. Široká cenová hladina ponúka výborné miesta za prijateľné ceny a tak absolvovať výlet za Gaudího pamiatkami, atmosférou gotickej štvrte mesta a za operou nie je hrozný luxus, ktorý by našinca zruinoval. Od roku 1847 tak Liceu plní funkciu kultúrneho stánku, ktorý sa zapísal do dejín Európy. Opera sa stala symbolom katalánskej renesancie i nacionálnej hrdosti. Miestom umeleckého aj spoločenského vzostupu mesta. Konali sa v nej bály, ale aj pašiové hry. Katalánci sa hrdo hlásili k talianskej opere a novinky premiérovali odvážne po La Scale či iných významných divadlách. Rovnako tak si zamilovali ihneď diela Wagnera. Svetová výstava v roku 1888 priniesla aj vrcholné kultúrne akcie. Katalánec, legendárny tenorista Francesc Viñas triumfoval ako Lohengrin a spolu s ním publikum okúzlil Julián Gayarre krátko pred svojou náhlou smrťou. Jeho meno dodnes žije vďaka okázalému filmu, v ktorom ho zahral José Carerras. Do Barcelony začal cestovať aj dvadsaťtriročný mladíček pri dirigentskom pulte Arturo Toscaniny. Katalánsku metropolu si zamilovala aj slávna rumunská sopranistka Haricléa Darclée. Viñas po ukončení bayreuthského zákazu triumfuje ako Parsifal. Ďalšie legendárne mená opery nastupujú po dekádach: Caruso, Titta Ruffo, Richard Strauss diriguje svoje opery, Elvira de Hidalgo – veľká pedagogička, tvorkyňa Callasovej, Conxita Supervia. Opera prepojila mecenášov ako Gűell, ktorý nielenže zanechal mestu vilu, park, vrcholné Gaudiho stavby, s umelcami ako Joan Miró, Picasso, ktorí sa prezentovali ako scénografovia s vynikajúcimi dirigentskými a speváckymi osobnosťami a aj skladateľmi domácimi ako de Falla, Albeníz. Divadlo a kultúra prekonali aj dve vojny, občiansku vojnu, diktátorov. Progresívna dramaturgia fungovala už v minulosti, veď v roku 1936 opera hrala Dvořákovho Jakobína. Po druhej svetovej vojne lesk opere priniesla debutantka v role grófky vo Figarovej svadbe, ktorej meno po skončení predstavenia bude žiariť v celom svete: Victoria de los Angeles. O desaťročie neskôr súperia na scéne Tebaldiová a Callasová. Ich súperenie ukončí 7-meho novembra 1962 podobne legendárny debut ako u de los Angeles, kedy sa dcéra krajčírky z Barcelony Maria de Montserrat Viviana Concepción Caballé i Folch predstaví v Arabelle a zrodí sa fenomén Montserrat Caballe. Ako možno neobdivovať divadlo, ktoré už v roku 1965 pred objavením Janáčka uvedie Jenůfu, Z mrtvého domu, Káťu Kabanovú s hosťujúcim Národním divadlom Brno, neskôr Smetanovho Dalibora, či Grécke pašije Bohuslava Martinů, vedľa noviniek ako Weillovej opery Vzostup a pád mesta Mahagony, Brittnovho Billyho Buda, Rotových či Wolf-Ferraryových operných noviniek. Bohatá história je obrazom hlbokej kultúrnosti, vrodenej hrdosti i antickej tradície zrodenia krásna.
Dirigent Trubadúra Danielle Callegari výborne cíti Verdiho úprimnú spevnosť i dramatické vzruchy partitúry. Orchester skvele sprevádza spevákov, zároveň však plní typickú Verdiho túžbu po zvukovom bohatstve, ktoré vyjadruje psychologické stavy. Inscenácii dominuje poľský barytonista Artur Ruciński ako Luna. Nádherná kantiléna, frázovanie, moderné operné herectvo. Američanka Kristin Lewis ako Leonora sa už cíti lepšie v dramatických momentoch, kedy jej hlas vykazuje vzrušujúce farebné odtiene viac, než v úvodnej Tacea la notte placida. Azucena Marianny Cornetty sa stáva protipólom Lunu, intrigujúcou hrdinkou, ktorá chce pomstiť smrť svojej matky. Jej ikonická ária Stride la vampa, aj sugestívna scéna v štvrtom dejstve vo väzení, sú kľúčové. Príjemným prekvapením bol Manrico – Piero Pretti. Nádherný vzdušný hlas bez tlačenia na vysoké tóny, ktorých je v parte obávane a brilantná stretta, kde ako málokto skutočne zaspieval dva trojčiarkové cé. Sympatický tenorista, expresívny, zároveň emotívny a vokálne kultivovaný. Nutné je spomenúť ešte Ferranda Carla Colombara, ktorý krásne zafarbeným basom výborne uviedol svojím rozprávaním celé predstavenie a predznamenal vysokú vokálnu úroveň.
Takže ak budete premýšľať na akú dovolenku alebo predĺžený víkend sa vybrať, neopomeňte Barcelonu. Katalánci, ktorých zmieta túžba po odtrhnutí a samostatnosti od Španielska, majú čo ponúknuť. Od čistého mesta, výbornej dopravnej infraštruktúry, vynikajúcich služieb, po strhujúce pamiatky naprieč storočiami. Žiadne iné mesto sveta nemá historickú stredovekú katedrálu a o pár blokov ďalej dokončuje katedrálu, ktorá sa stala symbolom nielen mesta. Odvaha k tejto monumentálnej stavbe, ktorú ešte pred dokončením konsekroval Benedikt XVI., vyjadruje mnohé. Podobne ako odvaha celého tímu Gran Teatre del Liceu, neustále vtláčať svojmu milovanému opernému domu tvár, ktorá je vľúdna k minulosti a hrdá na ňu, ale aj odvážne otvorená budúcnosti.
