Nepíšem často o činohre. Možno naposledy o výnimočnom predstavení Revízora vo viedenskom Burgtheatri. V Česku činohra funguje vo viacerých prostrediach, ktoré akoby definovali aj jej kvality. Sedieť v romantických zdobených sálach hľadísk operných budov a sledovať z veľkej vzdialenosti hercov nie je žiadny intenzívny zážitok. Využívanie operných budov v trojsúborových divadlách pre činohru je skôr z núdze cnosť, ktorá sa toleruje s každým novým desaťročím. Mladé a štúdiové scény dávajú dôraz na aktuálnu a nápaditú dramaturgiu s hereckými osobnosťami, ktorá je často však skôr efektná a povrchná.
Byť na dosah interpretom sa podarilo projektu letnej scény v múzeu Kampa. Komornejší priestor átria pre menší počet divákov pod hviezdami v tomto unikátnom múzeu, tak ako unikátna zbierka Medy Mládkovej, sa sústreďuje na osobitú dramaturgiu. K životnému jubileu Marty Kubišovej vznikla autorská inscenácia Marta. Scenáristka Daniela Sodomová napísala narodeninovú hru.
Písať o niekom kto žije, má v očiach verejnosti zafixovaný obraz svojho umeleckého aj osobného života, je azda jedna z najťažších úloh. Vymaniť sa z pocitu zbožňovania, obáv neuraziť, neglorifikovať, nájsť vhodný jazyk, neutopiť sa vo faktoch či detailoch, nájsť osobitý dramaturgický plán, vhodný kľúč nejsť ako životopisný film, či nezačať typickým vzorcom, že starnúci umelec si spomína, to je len pár desivých „ako“ pristúpiť. Kolotoč života Kubišovej, rovnako ako aj jej umenie a charakter, si nezaslúži slabú inscenáciu. So štúdiom a bádaním ústavu pamäti národa zločinov komunizmu už niekoľko obľúbených ikon slobody, či vzdoru na pomedzí disentu, dostalo tvrdú ranu. Samozrejme často neúplné zväzky, kde sa stiera hranica medzi agentmi, donášačmi, spolupracovníkmi, či tými, ktorých režim lanáril a lámal, krycie mená, možné výmysly agentov, aby podali nejakú správu a nezosypal sa na nich vydierajúci tlak a hnev ŠTB, to všetko je dnes ťažko zrozumiteľné. Kubišová ako jedna z mála unikla lynčovaniu, ohováraniu a je stále onou hviezdou, mučenicou, ktorej režim zasadzoval najtvrdšie rany. V mysli mám těch dvacet dlouhých němých let, kdyby mě nezapomněl svět byl by to zázrak zázraků. A svet nezabudol nielen po tých dvadsať rokov.
Scenáristka nevídaným spôsobom v českom divadle, ktoré trpí nadmierou doslovnosti a dosť malou imagináciou a prácou s náznakom, replikami, ktoré idú dobre do úst hercom, vybudovala úchvatnú show, kde ťažisko leží v náladotvornosti všetkých výrazových prostriedkov a ich silnej výpovedi. Dôležité fakty, ktoré musia zaznieť sú skrátené do heslovitých viet, či funkčných dialógov, či ich samotné dopovedá takzvane cez rameno sama Marta, ako brechtovské antidivadelné a antiiluzívne divadlo. Čo je ešte väčšie plus, že scenáristka dokázala do ťaživej životnej cesty dostať svetlo a i humor. Marta vtipne glosuje a ironizuje svoje chyby, úspechy, aj tresty, ktoré dostala. Je vidieť, že scenáristka volila presne a dlho každé slovo, každú vetu z piesne, každú situáciu pointovala tak, aby celok neutrpel a zámer inscenácie sa nezačal nakláňať či už k revue s pesničkami, či dráme antických rozmerov, čo by “Marta” už s ohľadom na svojich rodičov a celkovú anamnézu nepochybne bola. V hlavní roli jsem to já s pocitem, že dobývám svět. Chtěla jsem všechno mít a hned co ale vystřídá ten vzlet je tvrdý pád.
Skvelá hra by však nebola k ničomu, keby režisérka Adéla Laštovková Stodolová nebola naladená na rovnakej vlne a neposkytla inscenácii oný svieži, skoro až improvizovaný charakter (nenechajte sa ale mýliť slovom improvizovaný). Absencia ťažkopádnej výpravy, kulís, výkrytov, zbytočností, popisností a ornamentu presne pasuje k tento hre. Akoby parta muzikantov (každý interpret hrá v kapele či spieva) s nápadom a textom či myšlienkou vystupovala z anonymity a preberala na sebe krátkodobo úlohu. Tento hravý štýl a sugestívnosť, s akou herci majú svoje postavy vypointované, pohybovo a hlasovo vybrúsené, je úchvatný a Sodomovej text tak exploduje ako oslnivá kométa. Stretávame tu kapelníkov, kolegov, moderátorov, eštebákov, susedov, kamarátov, Janžurku, Vondráčkovú, Neckářa, Havla, Dubčeka, Němca, Moravca, súdruhov a súdružky, manažérov, fanúšikov, závistlivcov, kolegov z Výstavby sídlišť, návštevníkov chalupy, či Hrádečku. Spomínajú sa mená vrstovníkov, udalostí, ktoré dotvárajú, znásobujú, dopovedajú a posúvajú súvislosti doby, udalostí, činov a osudov. Suchý, Kozderková, ďalší a ďalší. Riešenie v texte a réžii osudových zlomov je nápadité, často poetické, inokedy brutálne priamočiare. Stačí veta typu: nejaký student sa upálil proti okupaci, a zápletka je jasná aj mladým, ktorí dejiny svojho štátu nepoznajú a farba inscenácie sa lomí. Šťastie voľnosti pražskej jari. Paríž. Život s maminkou a prvým manželom. Obraz ako praskajú balóniky, ktoré drží Václav Neckář a opakuje signifikantný refrén „mamá, skončí panenky v ráji“, je silnejší než čokoľvek iného. Když zhasnou světla uklízí se sál, zas všední nátěr dostal on i já.
Jevištní úsměv prohrál s únavou, vím, že ten boj mi za to stál.
Nič z toho by nebolo možné, keby inscenátori nenašli, možno neprehovorili a sama Hana Holišová neodviedla prácu, ktorá jej výkon v roli Kubišovej katapultuje k výšinám javiskovej interpretácie. Od prvého momentu, keď spieva za scénou, sme svedkami divadelného zázraku. Bez toho, aby sa opičila, prehrávala, napodobovala, sa Holišová stáva Kubišovou. Akými hereckými školami a prostriedkami to dokazuje, by bolo na samotnú štúdiu. Pomáha jej iba parochňa a dobové šaty, inak je tam vlastne ako nahá. Všetky emócie, všetky noty a nie je ich málo, ikonické piesne, texty, melódie, ktoré pozná každý nad štyridsať rokov, úprimným spôsobom, so srdcom na dlani zdieľa s vypredaným nádvorím Kampy. Úprimne, ako znalec opery a vokálnej kultúry nechápem, ako zvláda dve hodiny viesť svoj hlas v piesňach spievaných s kapelou naživo do farby a tembru, ktorý sa tak blíži k samotnej Kubišovej. Hlboko sa jej skláňam. Toto je výkon muzikálovej hviezdy, ktorá spieva, ovláda javiskovú reč, má vysokú pohybovú kultúru a ešte veľkú a nutnú dávku charizmy. V parochni a dobovom účese, s okuliarmi a siluetou šesťdesiatkových šiat je neskutočná. Už spomenutý režijný zámer Stodolovej Holišovú núti na scéne vystupovať z úlohy, meniť si účesy, meniť si šaty, poradiť si s náhlou rekvizitou, dať jej život a význam. Premena hviezdy Golden Kids, ktorá zaujala aj Paríž, vo väzenkyňu na chalupe, pisárku v štátnom podniku, jednoducho ženu bez tváre a slobody, je dojímavá a sugestívna. Jej názory a humor, občianske postoje v rozmedzí osobného života a kariéry: muži ako Don Juan a Don Quijote sú mi v živote k smíchu, versus Mluvčí charty – to bude nejzajímavější angažmá v mém životě, vrcholia v prostote vety pred ikonickou scénou na balkóne Melantrichu: „Vašku, jak to, že vědí kdo jsem?“. I navzdory tomu, ako sa nás ešte obdobie pamäti na august 68 dotýka, inscenácia neskĺzla k ponurému, či dojemnému gýču. Vyťažiť z tejto bolestnej reality divadelnú slzu a emotívnu dávku. Naopak, vety typu “ jen si toč za chvíli budeš točit leda toaleťák na hajzlu“, sú „výmluvnější“, než akýkoľvek realistický atak na diváka. Scéna, ako za sprievodu fúkania do hrdiel pivových fľašiek intonuje ikonickú modlitbu, je silnejšia než patetickosť chorovodov tankov a dobové zábery.
Toto ženské trio; scenáristka, režisérka a interpretka predviedli divadelný zázrak, pre ktorý máme divadlo tak radi. Jeho tajuplnú schopnosť dotknúť sa nás, veriť tak, že nepochybujeme, cítiť tak, že máme zimomriavky, súzvučiť a stať sa súčasťou prúdu, ktorý sa na nás valí zo scény. Že je měsíc klubko příze vůbec nevidíš. Že jsou hvězdy oči šelem, číhajíci na kořist. To je divadlo, v ktoré veríme, ktoré chceme žiť a čakáme na toho princa, ktorý príde po nás. Přijde jednou skladatel a básník, který umí sto divnejch snů žít, má píseň bude růst jak křehkej krápník a já prosím: nechte zvony znít.
Photo: Letní scéna Musea Kampa
