Po tom čo som už myslel, že obľúbený a žiadaný režisér Christof Loy sa dočista zbláznil som rád, že jarná Salome z Helsínk mi potvrdila, že to bol len chvíľkový ošiaľ. Možno chyba dramaturgie. Narážam na jeho španielsku inscenáciu Rusalky v Teatro Real. Všetci, kto sledujete moju žurnalistickú prácu viete, že nie som priaznivcom operného múzea, ani mauzólea. Aby som nestrávil štvrtinu života písaním o nepodarených inscenáciách, radšej píšem len o tých nadmieru zaujímavých. Dokonca si dovolím tvrdiť, že niektoré z nich, ako kedysi bujné inscenácie hlavne nemeckých režisérov vstúpili do histórie nielen opery, ale divadelného inscenovania. Wieland Wagner, Chéreau, Kupfer, Friedrich, Felsenstein, Neuenfels, Ruth Berghaus to boli mená, ktoré urobili pre operu mnoho. Možno dokonca nepochopenie ich práce prinieslo dnešnú dobu katastrofy, kedy sa operné inscenácie stávajú výkladnou skriňou hnusu, hlúposti a hanby pre inscenačné tímy.
Čo som nepochopil a na čo stále myslím je, či Loy čítal v prípade Rusalky správny preklad libreta. Videli sme Rusalky mimoriadne. David Pountney (English National Opera) bol tak sugestívny, že v Brne sa medzi umelcami tajne požičiavala videokazeta, pretože už všetci boli unavení z domácej inscenačnej praxe. Staromilci hlavne opakovali, „ len aby to nevideli študenti“. O dekádu neskoršie prišiel nový úžasný šok – Rusalka z Paríža od Roberta Carsena. Tá mi konvenovala svojou scénickou dokonalosťou ešte viac, ako režisérsky – herecky remeselne zručný Pountney. Carsenov vtedy nový prvok zrkadlenia a optickej ilúzie, ktorý neskôr použil ešte viackrát, napríklad vo Frau ohne Schatten, sa ideálne hodil k Dvořákovej viac vrstevnatej magickej opere. Títo obaja ale ctili viac menej spievaný text. Pountney dokonca nechal do kotlíka hádzať ježibabiu háveď, o ktorej spieva. Carsen dokonale vyjadril hudbu polonézy fantastickým tancom, či snovú ľudskosť príbehu o nenaplnenej láske, ktorý sa aj každý večer odohráva v našich príbytkoch. Scénografický efekt; cesta Rusalky do chaty ježibaby je neprekonateľný tak ako aj vstup, čo vstup, skutočné entré „Cizí kněžny“ na scénu v druhom dejstve práve v onom zrkadliacom sa efekte. Takže vrátim sa k jadru problému. Netuším čo Loy čítal, môžeme akceptovať, že postavy na scéne si môžu robiť žart, text interpretovať ironicky, ale to, čo mu na scéne vzišlo bolo pre mňa šialené. V skratke.
Rusalka je baletka s chorým členkom. Túži sa uzdraviť a tancovať. Ježibaba je nejaká doktorka (?, či skôr upratovačka), ktorá jej má pomôcť. Funkcia vodníka je na fantázii diváka. Aby toho nebolo málo princ – reálny interpret mal zlomenú nohu a tak na scéne chodil s barlou. Kráľovská opera –Teatro Real nebola schopná zohnať na celom svete zdravého princa? Aký to dáva potom zmysel? – Chorá Rusalka chce byť zdravá, aby ju chcel princ, ktorý je na tom zdravotne horšie než ona? Pomóc! To všetko svedčí o tom, v akom babylone mafie a agentúr sa ocitá operný svet a takúto premiéru ešte natočia na DVD. Koncept chorej baletky je veľmi lyrický a nič proti nemu, ale Rusalka spieva geniálny Kvapilov text ako chce mať ľudskú dušu, byť človekom. To nie je jedna veta, ktorá sa dá zaonačiť, prižmúriť oko. To je celá pointa drámy. Rusalka ozdravie, princ ďalej kríva, cudzia kňažná sa zjaví ako omylom – vôbec nezapadá do sveta divadla, či baletu. Človek by hneď túžil to narežírovať aspoň do nejakej podoby temnej baletnej hrdinky ako napríklad obávaná ikonická čierna labuť. Tretie dejstvo je už úplne márne, všetko sa pokazilo, rozuzlenie to nemá. Je tu bozk, mŕtvy princ a pomaly odchádzajúca Rusalka. Baletná barlička nepomohla ani koncepcii, ani Dvořákovi, ani ničomu. Zmysel to nemalo. Unikátne vtipná bola len svadobná scéna hajného a kuchtíka s rebríkom. Už viac nechcem nič tak nepasujúce k sebe vidieť. A tak s obavami, hlavne vďaka titulu, som sa rozhodol pre Salome. Spraví Loy u mňa reparát?
Nebudem vás napínať: spravil. Nakoniec sa nedá o tejto inscenácii napísať skoro nič, pretože všetko podstatné je nedefinovateľné slovami. Dobovo strhujúci experiment v hudobnej kariére Richarda Straussa na poetický dekadentný text sveta Oscara Wilda je u Loya odrazový môstik pre svet náš. Svet žijúci v experimente skúšania všetkého, svet tak isto dekadentný, nemorálny, i žijúci ako živoriaci ako kedysi. Režisérovo bezčasie na pustej scéne klasicistického salónu s jedným kameňom uprostred a koženým kreslom, postavy v dnes obľúbenom kravaťáckom outfite. Tetrarchov dvor ako firma, hight society, elita, politici, snobi, celebrity. Alebo len dobre oblečení občania? Salome v nohavicovom kostýme tak unisex, ako sa dnes žiada. Žena v svete mužov. Muži v svete ženy. Dominancia a submisia. Rozmar a povinnosť. Chtíč a cudnosť. Sex a frigidnosť. Erotika a posvätná aura. Ego a princíp. Poníženie a bezmocnosť. Potupa a rozkoš. Perverznosť a nenásytnosť. Ctižiadosť a pomsta. Nuda a beznádej. Mladosť a vláda gerontokracie. Všetky fenomény, o ktorých dnes počujeme a musíme ich riešiť sú tu obsiahnuté. Brutálne ale aj magicky, nenásilne k textu a ako fyzický výkrik tiel na partitúre hudby. Celé spevácke obsadenie predvádza na scéne bezhraničnú profesionalitu a vieru v koncepciu. Salome pol opery v podprsenke, Jochanaan celý prvý výstup úplne nahý medzi všetkými tými kravaťákmi, Herodes v slipoch, polonahí mladíci, súlož za zavretými dvermi, zvádzanie a hladkanie na scéne, bisexuálny tanec siedmych závojov a predsa to nie je tak šokujúce či nemorálne, ako to, čo hovorí režisér týmto gestom. To je náš svet. Čítame správy každý deň.
Môžeme to vysvetliť a to veľmi jednoducho a nespreneveríme sa žiadnemu pôvodnému tvorcovi diela. Rozmaznaná, bezradná dievčina chce vidieť muža, ktorého nemá poznať. Presadí si svoje; umiera zdesený Narraboth. Už ho nechce len vidieť, keď sa naň díva, chce ho bozkať. Túžba pobozkať odštartuje dominový efekt tragédií. A aký je záver? Typický pre človeka. Keď ho pobozká a zničí tým činom svoj status quo i okolitý svet, necíti nič. „ a čo ďalej?“ – pýta sa. Bozkala som tvoje ústa. – Nuda, prázdnota, sklamanie. Nie je to dosť známy scenár? Sladké lákadlo hriechu neprináša ovocie sladkých plodov. Trpké plody stromov rajských jeme.
Zároveň môžeme vysvetliť celú situáciu ako veľký oblúk vývoja. Dvaja jedinci sa poznávajú, dozvedajú sa pravdu o sebe samotných. Prorok aj Salome. Emancipovaná, vzdelaná, múdra, rafinovaná, očakávajúca zvedie aj otčima, aby dosiahla svoje a na záver v svadobných šatách čaká ženícha. Prorok, ktorý je svedkom scén jej túžby i váhania, účastníkom jej orgií, sa z nudistu v závere mení na ženícha. A prichádza svadobná noc pre obidvoch, ten oslnivý pätnásť minútový monológ, za ktorého interpretáciu sa Eme Destinnovej korili panovníci, aristokracia, umelci i svet, a už si nemajú čo povedať. Hľadajú k sebe cestu, ale žiadnu už nenachádzajú, sú ako dvaja cudzinci, ktorí našli v svojom vnútri hradbu miesto plameňov vášne.
Tým som ale prezradil geniálny Loyov záver, že prorokovi nie je useknutá hlava. I keď možno je celý ten záver iba sen Salome? Prorok rozsekaný mečom za scénou a jej magická halucinácia svadby?
Perfektná inscenácia, hudobno-estetický triumf, aktuálne divadlo, dokonca facka ako hrom pre obrancov bezbrehého liberalizmu. Už aj v opere nám vedia ukázať ako to všetko skončí. Ak Debussy povedal; Hudba je ticho medzi notami, toto mrazivé ticho napriek stočlennému Straussovmu orchestru je tu viac než markantné. Tá réžia je tichá. Akoby obsiahla všetky noty partitúry a tak rozoznela stovky hlasov, ktoré však posolstvo šepkajú v tichu.
Foto: Heikki Tuuli
