Je to už päť rokov čo zomrel filozof a románopisec Umberto Eco. Jeho dielo sa udomácnilo aj u nás, najmä zásluhou jeho mystického a magického románu Meno ruže. Eco, ktorý dokonale vrstvil symboly, hral sa s viditeľným i neviditeľným, odkazmi, manipuloval s faktami v mysli čitateľa, hral sa so symbolmi ako labyrint, tajomstvo, zámena. Čo by asi tento sémantický mystik a mysliteľ povedal na inscenáciu Aidy v Paríži?
Kedysi som sa rozhodol, že na svoj web budem písať len o tom, čo stojí za to. Nebudem už redaktor, ktorý nutne musí reagovať na takú či onakú premiéru pretože mu to prikáže šéfredaktor. Tohto povinného obdobia stačilo v minulosti. Premýšľal som chvíľu, či vôbec písať o tejto zvláštnej Corona Aide, ktorú sa medzi obdobím obľúbeného lockdownu podarilo parížskej Nationale Opera vyprodukovať. Údajne to bolo aj kvôli hviezdam, ktoré pre produkciu zohnali. Sondra Radvanovsky, Jonas Kaufmann, Ludovic Tézier či Ksenia Dudnikova. Nechceli prísť o mimoriadny ´cast´. Či výsledok stál za to je práve úvahou a esejou hodnou Eca.
Režisérka Lotte de Beer predstavila nevídaný koncept. Aidu bez Aidy. Zbor spievajúci v rúškach. Inscenáciu buď takú hlúpu, či takú geniálnu, že jej vrstvené významy a obrazy budeme analyzovať ešte dlhé týždne. Eco v jednej zo svojich posledných esejí napísal: „Onen nešťastník však netuší, že knihovna není jen místem vzpomínek, kam si ukládáme vše, co jsme přečetli, ale místem univerzální paměti, kde jednoho dne v osudovém okamžiku můžeme nalézt i to, co jiní četli před námi.“ Aká omamná a viacvýznamová myšlienka. Možno to vztiahnuť aj na operu? V úvode, keď v sklenenej vitríne vidíme akúsi rozhodne nie egyptskú sochu ženy (prečo by aj, Aida je Etiópčanka), hneď mi naskočila spomienka na tú Aidu, kde ona bola upratovačka v múzeu a Radames ako archeológ v piesku vykopal jej hlavu. Klasická bujará éra opernej réžie. Keď v predohre trojica mímov túto veľkú bábku rozhýbe, nikto nemôže tušiť, že tento princíp bude režisérka uplatňovať v celej opere. Viete si to predstaviť? Áriu akože spieva strašidelná aj súcitná rozpadnutá socha a vedľa nej v temnote hviezdna sopranistka vydáva tóny. Režisérka je však veľmi dôkladná a tento princíp uplatní aj na celý etiópsky národ. Jej otec Amonasro v boji prišiel o nohy, má len trup, ruky a hlavu a podobne ho riadia traja herci. Všetci zajatí etiópski otroci sú len useknuté údy, nohy, ruky, torzá tiel. Hrozivý obraz vojny. Kto teda sú títo živí ľudia na scéne? Faraón, Radames, Amneris, Ramfis? Odetí do dobovej módy otvorenia suezského prieplavu putujú v temnote scény, kde ožívajú najčastejšie prehliadky múzejných exponátov. (Scéna zasväcovania Radama v chráme).
O Aide sa vždy hovorieva, že sa netreba mýliť triumfálnou scénou a pochodom, že je to opera rýdzo komorná a vnútorná. Tomuto Paríž dáva za pravdu. Kaufmann aj Radvanovská sa snažia o maximálne tiché pianá, neforsírovanie, podobne aj orchester pod taktovkou Michela Mariottiho. Pokus o piano na trojčiarkovom cé v nílskej scéne u sopranistky, či Kaufmannove emotívne stíšené „O terra, addio“, by možno v lepšej kondícii interpretov vstúpili do dejín interpretácie, ale nemôžem si pomôcť, navzdory vynikajúcej zvukovej technike, či skôr možno pre ňu, Kaufmann pôsobí hlasovo tragicky unavene, Radvanovskej hlas nie je hlasom opernej hviezdy a Amneris z Uzbekistanu vo vysokej polohe trpí, a ja tiež. Najlepší výkon podal Amonasro Ludovic Tézier. Bezchybný.
Dozvedeli sme sa však a snáď si to nevšimnú politici, že operný zbor môže spievať so zakrytými ústami. Nebezpečný precedens. Radvanovskej bábka Aidy vlastne pomáha, je v diaľke, schovaná, Kaufmann miluje túto neživú vec, či živú v jeho hlave a nemôže ju nakaziť on, či ani ona. Možno len nejaká faraónska kliatba. To by ale neladilo s tým, že k tejto bábke sa samozrejme vo veľkom duete obracia aj Amneris. Takže nejaká idea fix to rozhodne byť nemôže. Čo to teda je?
Režisérke nechýba zmysel pre symboliku a aj pre humor. Faraóna spieva spevák čiernej pleti. Radames ako vybraný vojvodca dostane patričný múzejný exponát, zlatý egyptský voz a celá scéna triumfálneho návratu vojsk je gigantický vaudeville. Skupina hercov s minimom rekvizít vytvára živé obrazy podľa rôznych obrazov a fotografií z dejín Francie. Keď príde Radames je nešťastný, že na neho nič poriadne nezostalo. Žiadne kone, vozy, bohyne, heroické atribúty. Musí si vystačiť s kašírovaným mečom. Atrapa. Samá atrapa, nič pevné, nič isté. V parížskej Aide je istá iba tma. Dokonca by to mohlo vyzerať, že všetok rozpočet utratili za spevákov a úbohej režisérke nezostalo nič na výpravu.
Lotte de Beer vytvorila takú zvláštnu knižnicu rôznych asociácií, obrazov, otáznikov. Labyrint chodieb, kadiaľ sa divák môže vybrať. Ale má divák o niečo takéto záujem? Upokojujúco pôsobí magický záver, keď je zaživa pochovaný nielen zradca Radames ale aj všetci zajatí Etiópčania. Javisko posiate fragmentmi tiel, veľká bábka Aidy, na ktorú sme si už za tri hodiny zvykli, a ktorej je nám vlastne už teraz aj ľúto. Prvá oslavovaná emigrantka, nešťastne zamilovaná, umierajúca ďaleko od domova, bez rodiny, v náručí muža, ktorého milovala. Ale bola to v tomto prípade láska? Univerzálna pamäť? Či univerzálny obraz sveta dneška? Je to brakový paperbackový román? Či majstrovské vizionárske dielo?
Photo credit: © Vincent Pontet – Opéra National de Paris
