Recenzovať koncerty je nevďačná úloha. Veď kto by v dnešnej uponáhľanej dobe mal chuť sa zaoberať čítaním o detailoch, nuansách skladby, tempách, či výkonoch, pri toľkých rôznych podujatiach na poli vážnej hudby. Rozmach gramo priemyslu navyše preniesol vážnu hudbu z koncertných pódií do domácností, podobne ako rozhlas a televízia. Remasterované nahrávky o niekoľko dekád vyšli na CD nosičoch s hviezdnymi dirigentmi a vokálnymi sólistami, ktorí sa stali nesmrteľnými. Ich interpretácia sa stala ikonickou, napočúvanou, milovanou, učebnicovou ukážkou. Komplety Beethovena, Brahmsa, Brucknera, Mozarta sa stali ozdobou obývacích izieb nielen milovníkov klasiky. Fanúšikovia Karajana, Bersteina, Soltiho, Bőhma, Celibidacheho, Mutiho, Abbada a ďalších nedali dopustiť na nahrávky svojich milovaných dirigentov. K tomu samozrejme reálne koncertné sezóny popredných symfonických telies po celom svete. Toľko krásnej hudby.
V Parížskej filharmónii uprostred februára dramaturgia pripravila Mahler Week-End. Pozvala významné orchestre; Bamberských symfonikov s Jakubom Hrůšom a Mníchovských filharmonikov s Valerym Gergievom. Tí v sobotu predviedli Mahlerovu Pieseň o zemi a v nedeľu 17. februára Mahlerovo mimoriadne dielo Symfóniu číslo VIII. A práve to bol po dlhom čase unikát, ktorý ma priviedol k písaniu.
O tejto ikonickej skladbe sa napísalo mnoho, do dejín vstúpila interpretácia Bernsteina, či prednedávnom zázračného Dudamela. To, čo však dokázal Gergiev, v súčasnosti toľko kritizovaný dirigent kvôli svojej ruskej histórii, je zázrak. Ešte nikdy sme nepočuli túto Mahlerovu skladbu tak pomaly hranú, tak precítenú, tak spevnú, tak farebnú, tak jednoducho inakšiu. Zvukový zážitok umocňuje vizuálny vnem z prekrásnej sály pomenovanej na poctu veľkého Francúza Pierra Bouleza, v novej filharmonickej budove od architekta Jeana Nouvela, otvorenej prednedávnom v roku 2015. Gigantická sála, kde orchester sedí na mieste akoby na javisku, na scéne, pre dvetisíc štyristo poslucháčov s emporou, na ktorej sa vznáša priam futuristický organ so siedmymi tisíckami píšťal a štyrmi manuálmi. V tejto modernej architektúre, kde každý divák nie je vzdialenejší viac než tridsať metrov od dirigenta, v tejto demokratickej sále pre milovníkov umenia a krásy, rozohral politicky škandálny dirigent vše objímajúcu symfóniu lásky a absolútna.
Už programovo Mahler obsiahol v diele dva rozdielne svety. Katolícky hymnus Príď duchu svätý ako modlitba kresťanov a druhý diel, záver Geothovho Fausta, filozofický traktát, romantický výkvet lásky k prírode, akýsi inak koncipovaný religiózny monument, skôr bližší Darwinovi, než Bohu v zmysle kresťanskom. A tak tí veriaci, aj tí veriaci v prírodu, aj ateisti, aj bezverci v tomto diele nachádzajú akýsi záchvev hudby sfér, ktorá pôsobí, že je hudbou vesmíru, nie hudbou človečenstva. To vystihol Gergiev majstrovsky.
Dirigent postavil vyrovnanú partiu sólistov. To je základný kameň vedľa samozrejme perfektného orchestra. Ani jeden sólista počas večera, ktorý navyše dirigent hrá bez prestávky po prvej časti, nezaváhal. Nádherné hlasy, dva krásne hlboké alty (Claudia Mahnke, Katharina Magiera), Simon O’Neill, Michael Nagy, Evgeny Nikitin a tri úžasné sopranistky (Simone Schneider, Jacquelyn Wagner, Regula Mühlemann, ktorá v druhej časti na najvyššom balkóne nad všetkými spieva svoje sólo ako skutočná, neuchopiteľná Mater Gloriosa – Matka Božia) a trojica výborných pánov s krásnymi zvučnými, kovovo znejúcimi, oslňujúcimi hlasmi.
Gergiev, skúsený operný dirigent, dlhoročná hviezda Mariinského divadla v Petrohrade, citlivo našiel cestu medzi monumentálnym zvukom inštrumentálneho a vokálneho aparátu a krehkou subtílnou poetikou. Veni Creator Spiritus, je väčšinou taká efektná introdukcia. Gergiev tak dokonale vypointoval zvuk, že na mnohých miestach máme pocit, že tisíchlasný zbor spieva a capella a okteto sólistov sa v dlhých pomalých kantilénach prelína ako nebeskí vtáci. Celkovo Gergiev úžasne našiel rovnováhu medzi monumentalitou a subtílnosťou. Medzi profánnosťou a religiozitou. Medzi forte a sotva počuteľným pianom. Úchvatné crescendá, ktoré rastú ako katedrála a opäť zdôrazňujem úžasné voľné tempá, kde je každá notička, každé inštrumentálne mini sólo vyspievané, precítené, tvoria nevídaný, doposiaľ nepočutý efekt Mahlerovej skladby. Majstrovská vízia v hlave dirigenta a fenomenálne predvedenie. Perfektnú súhru zboru a sólistov samozrejme oslavuje výkon Mníchovských filharmonikov. Úchvatný typický zvuk nemeckých orchestrov, u Mahlera s trblietajúcimi sa kovovými dychovými nástrojmi, tu ako radosť a slnečný svit, ako dary svätého ducha dopadajú na poslucháča. Gergiev ako skúsený divadelník dramaticky prežíva konflikt v druhej časti, Margaréta z histórie o Faustovi ako hriešnica, ktorá zabila svoje dieťa a prijala smrť – popravu ako trest za svoj hriech a odmietla pomoc diabla k slobode, anjelský chór, Magna Pecatrix – Veľká hriešnica a Mater Gloriosa – požehnaná Matka Božia, Samaritánka a Mária Egyptská, kaleidoskop ženstva. Naratívne a poetické sóla sa striedajú s nadpozemským zvukom, aby všetko absolútnym blankytom pozlátil záverečný chorus mysticus. Mimoriadna interpretácia. Mahlerovo podobenstvo o prechodnom, o neopísateľnom, o milosti Božej, o Spasiteľovom pohľade, o Bohyni, Panne, Matke, Kráľovnej.
