Balet Dafnis a Chloe sa datuje do skorých rokov Ballets Russes, s očarujúcou partitúrou od Ravela, ktorú zadal Ďagilev. Bola to choreografia pre Václava Nižinského a Tamaru Karsavinu v roku 1912 od Michaela Fokina, ktorý mal pôvodne vytvoriť balet pre cárske divadlo v Petrohrade ako prostriedok reforiem, ktoré chcel uskutočniť v klasickom tanci: potlačenie pantomímy a zreteľných hudobno-tanečných čísel v prospech jednotnej vízie hudby, tanca a divadla. Prostý príbeh Daphnisa je založený na spisoch gréckeho spisovateľa longusa z druhého storočia. Rozpráva o prekonaných prekážkach v ceste dvoch mladých milencov. Ich vernosť je testovaná, keď piráti uniesli Chloe, ktorá musí byť zachránená božím zásahom a až potom môže byť obnovená láska a poriadok. Odvtedy sa mnoho choreografov snažilo v tomto balete o to isté.
Ravelova trblietavá partitúra, zdržanlivá scénografia Daniela Burena; farebné infúzie svetla, geometrické obrazy, ktoré sa vznášajú nad javiskom. Poetické, opaleskujúce osvetlenie Madjida Hakimiho a Millepiedova choreografia. Svetlo a súbor krásne tancujú, spájajú sa a realizujú prianie Fokina spred sto rokov o spojení foriem do jednotného celku. Staré priania sú splnené. Millepied a Buren vzali ne-literálny prístup. Nie sú tu žiadne jaskyne a sochy nýmf, žiadne explicitné uctievanie boha Pana alebo uzákonenie jeho lásky k Syrinx. Ani tam nie je zjavná narážka na grécke prostredie príbehu. Grécko môže v predstavivosti však vyvolávať osvetlenie, ktoré vytvára svitanie, obloha žiariaca krásou, zlatisté slnko, v ktorého žiare vynikajú prosto nariasené šaty (Holly Hynes). Na fantáziu diváka vplýva prázdne javisko a jeho dekor s výnimkou veľkých priesvitných tvarov – kruh, obdĺžnik, štvorec, každý inej farby – tie plávajú pomaly hore a dole alebo naprieč priestorom a vyvolávajú náladu. Každý tvar je ohraničený čiernymi a bielymi pruhmi, ktoré vytvárajú mierne zlovestný halucinačný účinok spolu s nádhernými vokálnymi zbormi bez slov.
Millepiedova choreografia je nápaditá. Už dlho preukazoval talent a potenciál s obdivuhodnou zručnosťou. Jeho práca však môže často pôsobiť ako suchá, teoretická. Nájdeme tu aj nádherné suspenzie medzi abstrakciou a rozprávaním, vo fyzickom jazyku, ktorý je baletný, s náhradnými kompozičnými ozvenami údajov z gréckych váz. Nájdeme tu však aj posvätnú nudu. Už samotný Ravelov Dafnis a Chloe je tiež „pochybné“ dielo. Síce určená primárne ako balet, ale o nič lepšie vystavané od skladateľa pre javiskové stvárňovanie. Snová a impresionistická nálada zvukov kolíše medzi vlnami nálad, ktoré však nikdy dokonale nevybuchnú a nepretavia sa v onú jasnozrivú genialitu diel Ballets Russes ten doby. Náladový orientalizmus, tu grécky, doplnený zborom, ktorý spieva vokály a koloruje farebne bohatú inštrumentáciu ako gradácia pôsobí na niekoľkých miestach ale efekt stúpania na vrchol je vzápätí prerušený ďalšou pastierskou idylou medzi ruinami dórskeho chrámu na pobreží egejského mora. dirigent Jordan a Millepied uvádzajú celú nezoškrtanú verziu, hodina hudby pôsobí nekonečným dojmom, o to viac že Millepied na mnohých miestach bezradne postáva s tanečníkmi na javisku a čaká na zásah bohov, In medias res. Jordan tu však kraľuje ako mág pomalých kontrastných temp, minucióznej práce s nástrojmi v orchestru i hlasmi. Uspávajúca hudba plná vynútenej zvukovej nádhery však nemôže byť rovnocenná napríklad jeho povestnému Parsifalovi, ktorým oslnil Bayreuth.
Millepied choreografuje tanečníkom pod nohu, jeho slovník je poetický, remeselne zručný, obrazovo pôsobivý, ale v monotónnych tancoch zborov, ktoré iba vyplňujú príslušnú hudbu sa mu nedostáva divadelného účinku. Na rozdiel od selanky Asthona absentuje na realistické rozprávanie príbehu. Zároveň na rozdiel napríklad od Maillota absentuje na hlbšiu štúdiu vzťahu. Dafnis a Chloe sa už milujú, akurát ich narušuje zvádzanie Chloe od fešného Dorcona a zálusk na Dafnisa si robí blonďatá Lyceion. Millepied veľmi dobre posunie drámu nástrah protivenstiev mladej dvojice, keď práve odmietnutý Dorcon navedie Bryaxisa k únosu Chloe. Za túto podlosť je potrestaný stratou lásky či ich erotického vzťahu s Lyceion a svojim duetom danse triste sa pretancujú asi do podsvetia. Zásadný zásah pochopenie aká moc vyslobodila Chloe z rúk násilníka však chýba, je možné ho iba domyslieť, čo nie je primárne na škodu. Záverečných dvadsať minúť je oslavou lásky a mediteránskej atmosféry.
Millepied vytvára výraznú pohybovú osobnosť pre každú zo svojich postáv, najviac pozoruhodne v lyrických ešte stále dynamických sólach pre Hervé Moreaua ako Daphnisa. Moreau je v tomto diele zjavenie a to najmä v nádhernom sóle, v ktorom prvýkrát ukazuje svoju lásku k Chloé. Preukazuje aj extrémnu kontrolu pri pomalom pohybe adagia a rýchlu, impulzívnu vášeň v sérii stále sa rozširujúcich skokov. Moreau je tiež po celú dobu bezchybný partner Aurèlie Dupont ako Chloé. Cudná, mierne chladná, s vynikajúcim frázovaním, ktoré odhaľuje oveľa viac o postave ako len tvár. Rovnako tak dokonalá je Eleonora Abbagnato ako Lycénion, zvodkyňa, ktorá sa snaží odlákať Daphnisa od Chloé. Ich pas de deux s pôsobivými figúrami kĺzania, otáčok ako u krasokorčuliarov, plynie ako tekutina, klzké zdvíhačky a likvidačné objatia. Millepied tiež víťazí v sóle pre Bryaxias, piráta, ktorý unáša Chloé. Jeho tancuje virtuózne François Alu, je to takmer ako prehliadka expresívnej vybuchujúcej pyrotechniky. Alu predviedol oslnivý výkon. Jeho vpád na scénu, toto veľké entrée odráža všetky rysy jeho postavy a ukazuje jeho tanečné schopnosti. Dokonalá rovnováha medzi tancovaním a hraním vytvára vzácnu syntézu javiskovej postavy, ktorá sa v štylizovanom baletnom svete často nevidí. Alu ako vodca gangu darebákov, oprostený od patetického gesta, s mimoriadnym vnútorným ohňom dáva najavo svoje pocity i zámery. Bezbranná Chloe je uväznená jeho tlupou, ktorá ho uctieva ako vrchného guru, a on dokonale ovládne akúkoľvek situáciu keď je na scéne. Stačí jeho postoj s ktorým napäto prizerá proseniu Chloe, a každé jeho gesto je zhmotneným vnútorného podtextu. Tu sa dá povedať biblické, že nie slovo, ale už myšlienka sa stala telom. Marc Moreau dostal veľkú šancu. Uchopil ju. Krásny mladík s mimoriadnym talentom. Jeho virtuózne tancovanie a pre mnohých tanečníkov nedosiahnuteľná prirodzenosť prejavu. V ostrom kontraste s flegmatickým Dafnisom, jeho brunátne výpady a provokácie. Vsadené pod masku neskúseného mladíčka, ktorý klame tvárou, ktorá pôsobí ako zrkadlo na ženskú ješitnosť. Do detailu koncipovaná rola.
Ako by na dnešnú verziu reagoval Fokin či Ďagilev? Možno len tušiť. Predstavovať si. Scénografia Daniela Burena, ktorý priviedol na javisko základné geometrické tvary ohraničené nebezpečným pruhom čierno-bielej a vyplnil ich farbenými plexisklami. Kruh, možno slnko, štvorec, obdĺžnik- možno dvere, prichádzajú a odchádzajú, plávajú priestorom nad hlavami tanečníkov, bez dejového ukotvenia. Jasavá francúzska kritika prijala toto optické mámenie zmyslov hneď. Geometrická a farebná výpoveď akoby odkazovala k slávnym scénografiám veľkých maliarov na počiatku dvadsiateho storočia, ktorí pracovali pre balet. Konceptuálny umelec Buren nehľadá odpovede z libreta baletu, skôr nastoľuje otázky. Tie však nemožno zodpovedať. Extrémne pôsobivý je posledný obraz, kedy spaľujúce slnko dosahuje zenitu a až hmatateľne sa zbyteľnuje na scéne. Ale to je tak všetko. Žiadny halucinogénny zážitok, či optické mámenie zmyslov nevzniká. Podobne ako z choreografie. Je to príjemné, zaujímavé, v mnohom poučné i pôvabné, ale emóciám sa v Millepiedovej práci nedostáva. Akýsi osteň akademického chladného tancovania. Posvätná nuda. Millepied priniesol celkom nové kvality tancovania i uchopenia látky. Celkom odlišné ako Ratmanskij. Jeho vyhranená poetika i umelecký spôsob myslenia preverí ďalšia tvorba. Zatiaľ sa však nijaký zázrak nad Seinou nekonal. Možno väčšia voľnosť pri výberu hudby privedie vzrušivejšie tancovanie, než presné zadanie. Dafnis tak zostáva jedným z najťažšie inscenovateľných baletov. Na dokonalé spojenie svojskej hudby k dramatickému javiskovému tvaru si počká.
