Len máloktoré operné dielo nesie v sebe taký magický hlas ako Pucciniho Turandot. Príbeh o princeznej z ľadu, o vládkyni smrti, vôňa orientu, strhujúca inštrumentácia, javiskové efekty, hádanky a záhada, nesmrteľné melódie. Legendami opradená opera, ktorú autor nedokončil. Hovorí sa, že súboj s princeznou aj jeho samotného stál život. Po strhujúcej inscenácii Stefana Podu v Turíne, sme mohli vidieť v blízkej Viedni pokus posunúť sa ešte ďalej od Orientu a výpravnej show od Clausa Gutha. Davide Livermore, ktorého poetiku si tak obľúbila legendárna La Scala, kde sa posmrtne premiéra Turandot konala, mu zverila slávnostnú inscenáciu k storočnici od smrti skladateľa. Nie každá inscenácia sa podarí a režisérov Macbeth práve nebol nijakou zásadnou inscenáciou, ale v Turandot na záver sezóny predviedol hudobné divadlo najvyššej kategórie. Hýrivosť pekingského námestia s hotelom Amour a predovšetkým efektné riešenie vznášajúcej sa záhrady Turandot, kde prebýva, sa zapíše do pamäti.
Ako je u neho dobrým zvykom, netransponoval operu do scénograficky nudného sveta, ani primitivizmu obaleného bohatou pseudo intelektuálnosťou výkladu. Je to inscenácia veľkého gesta. Monumentálna scéna, prepychové kostýmy, efekty a javiskové kúzlenie, tanec, akrobacia, to všetko režisér dáva do služieb hudby a drámy. Nie je to však detská rozprávka o zlej princeznej, ani statické aranžovanie masových scén. Je to precízne vyvážená inscenácia moderného strihu, toho čo dokážeme vo výrobných dielňach, javiskových technológiách, krajčírstve, práci so svetlom, projekcii. Pritom zostáva veľmi zreteľný dôraz na postavy, na ich emócie, na ich cestu. Nepochybne režisérovi veľmi pomohlo obsadenie vynikajúcej trojice, Netrebko, s ktorou už pracoval a ktorá mu najskôr dôveruje a urobí čokoľvek ako profesionál, Yusif Eyvazov ako Calaf a nový objav Rosa Feola ako Liu. Tento milostný trojuholník prekonáva nástrahy speváckych partov, operné klišé v geste a svojou ľudskou chémiou i hereckým talentom posúva inscenáciu k nedostižným výšinám. Myslím tým aj ich vokálne umenie, pretože ak sme si zvykli na Turandot veľkého forte a zvukových vĺn, tentokrát sa nám dostáva mimoriadneho kontrastu v adagiu, kantiléne, pianách, stíšení, obrovskej škále vypointovaných fráz a aj v najvyšších a najťažších miestach či intervaloch máme pocit, že speváci dokonale ovládajú svoj hlas. (Hudobné naštudovanie Michele Gamba)
Už v prvom dejstve som si uvedomil často nevídanú vec; Calaf tu nie je žiadny veľký hrdina v zmysle suverénnosti. Je viac plachý, neistý. Jeho rozhovory s Liu, reakcie, obavy a strach sú dokonale čitateľné. V určitom zmysle by sa dalo povedať, že tentokrát je on hlavná postava. Cudzinec bez budúcnosti, ktorý nie je pripravený stať sa kráľom, veriaci, že jeho otec exulant zahynul, muž pochybností, ale veľkého charakteru. To, že ministri Ping, Pong a Pang majú v rukách masky s jeho tvárou, sa dá čítať ako výtvarný prvok z commedie dell´arte, odkiaľ mnohé čerpal autor predlohy Gozzi, dá sa to však vyložiť aj tak, že táto trojica sú jeho vnútorné pochybnosti, jeho dialóg, jeho sprievodcovia. Sú silne prepojení, to oni varujú, dávajú rady, posmievajú sa, tieto hlasy v hlave sú jeho vlastnou evolúciou. Na začiatku opery, keď stretáva náhodou otca v cudzej krajine na svojej pútnickej ceste vyhnanca, je stále vo fáze syna. Navyše syna slepého otca. Timur rozhodne nevidí svoju budúcnosť, ani fyzicky ani duševne, a tak nemôže vidieť ani budúcnosť svojho syna. Neznámy princ musí nájsť odvahu ísť svojou vlastnou cestou, len tak objaví svoje meno. Ako je to v rozprávke typické, iniciačná cesta je plná nástrah. Neznámy tatársky princ sám nepozná svoje meno, nevieme, kedy osud rozdelil otca a syna. Až keď nájde odvahu a udrie na gong, rozviaže uzol záhad, aby sa mohol oslobodiť tak ako Turandot. Ak dnes, už snáď nie je ani možné nejako skúseného diváka, ktorý operou či divadlom žije šokovať, režisérovi sa to podarilo dokonale v druhom dejstve. Ak sa na inscenáciu chcete vypraviť a urobiť si nádherný výlet za veľkou operou do jej talianskej domoviny, nasledujúci text preskočte. Livermore v rámci koncepcie urobil niečo, čo si nikto pred ním nedovolil. Princ nie je žiadny prvoplánový hrdina, ktorý si so všetkým poradí, to už som naznačil, ale že tretiu hádanku uhádne podvodom a dieťa na scéne mu pošeptá (nahlas) odpoveď, bol šok v inscenačnej praxi opery nevídaný. A skvele zahral do logiky postáv. Princov charakter je tak vystavený skúške ďalšej, cíti sa neúplný a tak logicky neprijíma výhru v podobe princeznej a stavia do skúšky svoj život znovu. Ak do úsvitu zistíš moje meno? – Zomriem.
Turandot nie je žiadny drsný čínsky drak s nechtami zo zlata, je to bytosť, ktorá je otrokom svojej minulosti, svojho rodu. Režisér už v Godunovovi nechal cára prenasledovať zabitým cárovičom, tu Turandot sprevádza prízrak jej pramatky princeznej Lo-u-Ling. Interpretácia tejto dvojice je dovedená k vrcholu javiskového šarmu a keď princ konečne nájde správny moment bozkom zaženie túto vládkyňu, aby sa Turandot oslobodila od prízrakov minulosti a mohla hľadieť do budúcnosti. Pretože tak ako je Liu otrokyňa, zajatcom je aj samotná princezná. Žije z hnevu a bolesti svojho predka. Ona jej vládne, drží ju v zajatí, trápi jej dušu. Spolu líhajú na lôžko a spolu sa prebúdzajú. Smrť je v každej rozprávke bránou. Je nevyhnutne nutná nie preto, že nám pripomína vlastnú obmedzenosť času, ale preto, že je portálom. Liu musí zomrieť, musí sa zabiť. Každá žena musí v sebe zabiť otrokyňu, aby sa oslobodila či už z vlastných rozličných obmedzení, alebo okov svojej matky, otca, vlastných fóbií či výchovy. Táto symbolická pasáž, vlastná hádanka s vlastnou odpoveďou je tak určená nielen postavám, ale aj nám. Iniciačná cesta, ktorej postavy čelia, je aj cesta, ktorá je vlastná aj nám.
Možno preto rozprávky stále fascinujú našu myseľ a rozlámané putá, zabití draci, kúzelné triky nás magicky priťahujú. Nesmieme sa prestať dívať na život ako na proces vývoja a zostať zafixovaní. Toto je krízový stav, v ktorom sa princ nachádza v úvode na námestí. Calaf musí prekonať svoj strach z toho že neuspeje, prekonať svoje pokušenie vzdať sa, prekonať pokušenie neriskovať a zvoliť si ľahkú cestu, či skratku, ktorá nevedie do cieľa. Calaf sa odváži opýtať sa, zazvoniť na gong. Princezná sa odváži opýtať Liu, čo jej dáva silu. Odvaha pýtať sa a hľadať, sa aj dnes v realite našich životov javí ako dominantný bod. Ak to neučiníme, môžeme skončiť ako perzský princ, ktorý je sťatý. V mágii diela nevieme, koľko hádaniek uhádol. Možno uhádol všetky do konca, ale princeznej nebol sympatický, pretože bol pyšný? Arogantný? Pripútaný k svojmu egu? Chcel princeznú ako trofej svojho umu? Šarmu? Aby sme išli po svojej ceste musíme použiť svoje ego k vyššiemu cieľu tak, aby cesta zasvätenia bola úplná, tak ako to chápe Calaf, v ktorom podvedome Turandot rozpoznáva inštinkt hľadania. Ako hovorí sám režisér: teraz je rada na nás, aby sme zazvonili na gong, vyriešili hádanky, zabili našu zotročenú časť a vyrovnali sa s našimi bolestnými duchmi.
Photo: Brescia/Amisano – Teatro alla Scala
Tretie dejstvo verzia Franca Alfana – Editore Casa Ricordi, Milano
