Romeo a Júlia v Zürich Ballett

Veľký scénograf a zároveň intelektuál Milan Čorba v svojej knihe esejí, kde hovoria spolu Optimista a Pesimista, napísal zaujímavú, radikálnu a krutú pravdu. „Myslíte, že umenie má mať nejaký ctihodný cieľ?“ – pýtal sa Optimista. Pesimista mu odvetil: „V stredoveku umenie slúžilo intelektuálnej a všeobecnej podpore cirkvi. V 19. a 20. storočí slúžilo mýtu pokroku. Dnes neslúži ani tomu, ani onomu, obávam sa, že je predmetom bez obsahu a chýba mu príťažlivosť dogmy či ideológie“. Toto ma napadlo hneď po zhliadnutí Romea a Júlie Christiana Spucka, dvorného choreografa a šéfa baletu v Zürichu. Mnohé súčasné inscenácie si zakladajú na tom, že sa stanú dogmou, jediným možným výkladom, pred ktorým divák s úžasom padne a jeho romantická predstava o diele sa v ére post-postmoderny rozsype na úlomky, či radikálna koncepcia bude[…]

Pokračovať v čítaní …

Romeo a Júlia v Teatro alla Scala

Prokofievov balet Romeo a Júlia je relatívne mladý. Nedožil sa ešte ani sto rokov a už sa stal miláčikom publika. V čom tkvie tento úspech? – Je to námetom? – Hudbou? – Snami o osudovej láske, ktoré snívajú diváci? – Choreografiou? – V tomto prípade Kennetha MacMillana? – Úspech decembrovej premiéry milánskej La Scaly v prípade Romea e Giulietty tkvie vo veronskej dvojici. Najslávnejší taliansky tanečník Roberto Bolle si môže diktovať, kedy bude doma tancovať, čo bude tancovať a hlavne s kým. Ako Júliu si vybral Misty Copeland, prvú primabalerínu tmavej pleti na najvyššom poste v ABT. Talianske noviny sa toho marketingovo chytili: „Giulietta nera“. Nera, nera, čierna, čierna, dokonca „čierny motýlik“. Čo je ale viac dôležitejšie než farba pleti, je Misty Copeland ako[…]

Pokračovať v čítaní …