Dalo by sa povedať, že celý baletný svet upieral svoje zraky k mníchovskému Bavorskému štátnemu baletu, kde Alexej Ratmansky získal dôveru vedenia k dobrodružnej ceste rekonštruovať Petipovu Paquitu. Bohatý Mníchov vyzerá, že nemá núdzu financovať rôznorodé umelecké počiny dramaturgie a pestrosť choreografických osobností od tých najslávnejších až po tých začínajúcich s tou správnou umeleckou drzosťou je v dramaturgickom pláne bohato zastúpená. Ratmanského Paquita je (ne)logickým pokračovaním jeho cesty, ktorá sa delí medzi jeho pôvodné choreografie(mimoriadne strhujúce) a rekonštrukcie (rozporuplné). V záplave textov, ktoré boli napísané pred a po premiére 13. decembra som si vypichol pár momentov, ktorú sú rozporuplné. Pán Ratmansky nie je žiadny mafián, ktorý podľa DVD alebo VHS z domácej knižnice stavia v divadle balet a tvári sa ako choreograf, znalec a kapacita. To sa v cudzine nepestuje tak ako u nás. Našťastie! Ratmansky je jedným z dobre informovaných, veľmi poctivých a študovaných umelcov, ktorým láska ku klasickému baletu je viac než hobby či práca, je to poslanie. V prípade Paquity by asi ťažko nejaké to DVD s celým baletom aj zohnal. Za touto inscenáciou je mnoho jeho osobnej práce a štúdia. Je to tak zvláštny pokus niečo také urobiť, že je ošemetné to aj hodnotiť.
Paquitu prvýkrát inscenoval v Paríži Joseph Mazilier na hudbu Édouarda-Marie-Ernesta Deldeveza. Petipa neskôr, už na scéne cárskeho divadla, siahol k tomuto titulu. Ani Ratmanskému sa nepodarilo dohľadať úplne presne, čo všetko vedel o Mazilierovej verzii Petipa a ako komplexne pristúpili s Minkusom k tejto transkripcii. Je isté, že Petipa pridal detskú mazúrku a že celé slávne Grand Pas classique je jeho nápad. Ratmansky vychádza z Petipovej poslednej inscenácie, ktorú v rokoch 1902 a 1903, teda už viac než desaťročie po premiére poslednej verzie, zapísal Nikolaj Sergejev. Posledná signovaná verzia od Petipu je z roku 1892 pre primabalerínu Goršenkovu. Keďže v zápise napríklad nie sú uvedené konce variácií, záverečné pózy, ani port de bras, dalo by sa očakávať (ako to tuší Ratmansky), že mnohé z toho bolo na ľubovôli daných slávnych interpretov. Dôležitým zdrojom boli stovky fotiek, ktoré Ratmansky celoživotne zbiera a potom z nich kopíruje pózy, archaické vyvrátené arabesky, nízke ruky, pokrčené kolená a podobne. Pre adagio v Grand Pas použil kresby Pavla Gerdta. Sám priznáva v texte, že od neho nie je v celom celovečernom opuse viac než dve minúty choreografie.
Dôležité je, že veľký časový zástoj v harmónii diela tvoria pantomimické scény, ktoré posúvajú dej a ktorých stopáž je siahodlhá. Sám choreograf sa vyznáva zo svojej lásky k tomuto, v dvadsiatom storočí podceňovanému prvku a opovrhovanej súčasti baletov. Gestické pasáže logicky posúvajú dej a podľa Ratmanského bez nich je mnoho dnešných inscenácií nezmyslom, ako ukazuje na príklade Labutieho jazera pri stretnutí Princa a Odetty na brehu. – „Ako sa princ dozvie, kto je Odetta a čo sa jej stalo, keď je pantomíma zrušená?“
Podľa libreta k Paquite k zaužívanej gestike pre pojmy ako smrť, láska, krásna, okúzlený, zasnúbiť sa, doplňuje a sám kreuje ďalšie gestá, ktoré logicky rozprávajú zložité dejové peripetie. To sa mu darí veľmi vkusne a funkčne. Keď je to na mieste aj vtipne, inde zase dramaticky ako monológ postavy. Precíznosť s akou tempovo a kompaktne toto buduje je hodná jeho povesti choreografickej jednotky. Ten, kto prijme túto hru na pôsobivé baletné divadlo s historickým rozmerom, bude príjemne prekvapený sviežosťou takéhoto štýlu rozprávania. Čo sa týka choreografie, k tomu má obrovské materiály z oných Sergejevových zápiskov z Harwardu. Tu prichádza však akýsi zacyklený problém. Jeho spolupracovník Doug Fullington sa celosvetovo chváli, že on jediný rozlúštil tieto zápisky. Tento novodobý Champollion, ktorý z podivných zápiskov hrdo tvrdí aké sú to baletné figúry a ako nadväzujú, je záhadná osoba. Človek bez tanečného vzdelania, divadelný vedec, je taký talentovaný, že to dokázal alebo je taký mazaný? Bez znalosti zákulisia ako páni Ratmansky a Fullington v svojej kuchyni varia, je to záhada.
Starostliví a intelektuálni nemeckí dramaturgovia, ktorí sú tým povestní, poctivo preštudovali libreto. To je na balet obzvlášť rafinované a zamotané. Spája v sebe reálne geopolitické stretávania medzi Španielskom a Francúzskom v dobe za Napoleona a aj pred ním. Pre niekoho skoro nepovšimnutá veta na pomníku: „K pocte môjho brata, Charlesa d´Hervilly, ktorý bol spolu so svojou manželkou a dcérou 25. mája 1795 zavraždený“. Táto upomienka vedie dramaturgov k hlbokej analýze podľa dátumu. Pátraniu o politike a reáliách stretov Španielska s Francúzmi. O francúzskej nadvláde, o vzťahu domácich počiatočných gerilových akcií a partizánov proti francúzskym okupantom. To je detektívne veľmi vzrušujúce, ale pre balet, ktorý má svoje pevné body skoro nepodstatné. Možno len pre ten neustále spomínaný empír, o ktorom sa v súvislosti s Paquitou zmieňujú už kritici parížskej premiéry v polovici 19. storočia. O prepychovom empírovom bále, zlatých epoletách oficierov, krásnych róbach, opulentnej výprave. Nemám to rád opisovať dej, ale v tejto súvislosti je to viac než nutné. Inak si čitateľ či divák detaily ťažko vybaví a bude si spomínať na verziu Pierra Lacotteho z Paríža.
Ocitáme sa o niekoľko rokov neskôr ako sa stala táto úkladná vražda, či lúpežný prepad, ktorý spomína pamätník. V roku 1812. Za španielskou Zaragozou v akejsi rokline sochár dokončuje posledné úpravy monumentu, ktorý má pripomínať pamiatku predčasne zosnulého, brutálne zabitého Charlesa d´Hervilly s celou rodinou. K pocte brata pamätník objednal generál d´Hervilly. Prichádza v sprievode manželky a syna Luciena. Sprevádza ich oficiálne aj španielsky guvernér provincie Don Lopez de Mendoza so svojou dcérou Serafinou. Kladú k päte pamätníka kvetiny a generál naznačuje, že týmto je ich bôľ na konci a nemalo by sa viac smútiť. Žiada ako novú nádej zasnúbenie svojho syna Luciena s Lopezovou dcérou (skrz naskrz politická, rafinovane premyslená svadba). Deti súhlasia.
Prichádzajú cigáni a dedinčania. Vodca cigáňov Inigo pripravil „program“. Najprv sa predstaví Pas de trois, ktoré má formálny dekoratívny charakter. Potom španielske Pas de manteaux, tanec s toreadorskými plášťami. Kým honorácia odchádza jesť, predstavuje sa detailnejšie Paquita. Dievčatko, ktoré nemá rodičov a stará sa oň Inigo, prichádza zbierajúc kvietky. Ten ju žiada, aby ako najlepšia tanečníčka zatancovala. Vďaka nej by vyzbierali od hostí poriadnu sumu peňazí. Paquita odmieta. A hnusia sa jej čím ďalej tým viac vtieravé Inigove ponuky k láske. Ako sa hádajú vytratí medailónik, ktorý pohotovo schová Inigo. Vracajú sa hostia a Paquita neochotne zbiera korunky za vystúpenie. Jej pohľad sa stretne s Lucienovým. Dievča sa možno práve kvôli nemu rozhodne tancovať. Nasleduje slávne Pas de sept bohémiens (známe aj ako Pas de Carlotta podľa slávnej romantickej baleríny Grisi). Lucien je Paquitou očarený. Paquita mu chce porozprávať o sebe a ukázať mu medailón, ten však nemá. Hostia opäť korzujú a chvíľa pokoja dáva priestor Lopezovej intrige. Ten je zdesený, že by si jeho dcéra mala vziať Luciena, patricijského Francúza a navádza Iniga, aby za patričnú odmenu Luciena zabil. Ten najprv váha, oficier je veľké sústo, ale vidina zisku ho presvedčí. Hneď začne spriadať intrigu a poslúži mu k tomu kytička Paquity, ktorú pošle Lucienovi po inej dievčine s tým, že je od Paquity pre neho aj s odkazom nech sa dostaví do krčmy v horách, že ho tam bude čakať. Lucien chce vyznať Paquite lásku.
Druhé dejstvo nás privádza do zastrčenej pašeráckej krčmy. Prichádza Paquita, ktorú v snení vyrušia tiene sprisahancov. Schová sa a vypočuje čo sa má stať. Inigo organizuje mužov, vysvetľuje im svoj plán omámiť uspávacím prostriedkom vo víne Luciena a potom im ho prenechá, aby ho zamordovali. Dvaja sa schovajú za tajné otočné dvere v stene, iní do chodby za iné dvere, aby nebolo úniku. Paquita sa zdesená prezradí, keď prevrhne stoličku. Inigo triumfuje, jej prítomnosť mu najlepšie poslúži k jeho akcii. Vonku zúri búrka a prichádza premočený Lucien. Je nadšený, že vidí Paquitu, ktorá sa ho snaží nejako varovať, ale nemá šancu uniknúť skúmavému zraku Iniga. Inigo odloží Lucienovi plášť i šabľu, ktorú schová. Usadí ho ku stolu, vezme sebou Paquitu, že idú pre pohostenie a zamkne ho. Za chvíľu sa vracajú. Paquita prestiera stôl a Lucien s Inigom si pripíjajú. Paquita berie kastanety a tancuje. Bedlivo pozoruje situáciu a keď zdanlivo dôjde víno a Inigo berie z úkrytu fľašu s tým, v ktorom je uspávací prášok rozbije tanier a v blesku poháre zamení. Inigo požije vlastný jed a začne zaspávať. Paquita tancuje, aby ho upokojila a vysvetľuje Lucienovi čo sa tu malo stať. Potácajúci sa Inigo ešte vytratí z vrecka medailón, ktorý ukradol Paquite. Keď konečne hlboko zaspí, prikryjú ho Lucienovým kabátom a hľadajú cestu k úniku, pretože nemôžu nájsť kľúč od dverí. Napokon Paquita dostane vtipný nápad a využijú tajné dvere v stene, ktorými sa otočia do bezpečia a do miestnosti vpustia vrahov. Tí v dojme, že plášťom je prikrytý Lucien ho ubodajú a neskoro si všimnú svoj omyl. Inigo je chladnokrvne zabitý vlastnými kumpánmi.
Druhý obraz nás zavádza na už spomenutý ples. Generál d´Hervilly hostí aristokraciu Zaragozy a francúzskych dôstojníkov napoleonskej armády. Jeho manželka si robí starosti o Luciena, ktorý zmizol. Uprostred pompézneho bálu sa objavuje s Paquitou. Rozpráva čo sa stalo, že mu dievčina zachránila život. Predtým spokojný Lopez je čím ďalej bledší. Lucien žiada rodičov o povolenie vziať si Paquitu, ako svoju záchrankyňu. Rodina váha i sama Paquita sa snaží vysvetliť, že je chudobná a nič nemá. Keď však v sále na čestnom mieste uvidí obraz generálovho mŕtveho brata úlomky spomienok a všetko ostatné jej do sebe zapadne. Obviní Lopéza, že to on pred rokmi nechal Hervillyho zabiť a vďaka medailónu, ktorého podobizeň zachytáva rovnakého muža ako je na obraze pochopia prítomní, že dcéra Hervillyho prežila a je to práve Paquita. Tá obviní Dona Lopeza z úkladov o Lucienov život a generál d´Hervilly ho dáva okamžite odviesť. Nasledujúce Grand pas oslavuje lásku dvoch mladých ľudí, (vlastne bratranca a sesternice, ale to nevadí).
U Paquity si treba uvedomiť zaujímavú historickú skutočnosť. To je snáď jeden z mála titulov, ktorý vedľa tanca preteká bohatým dejom. Divák ako detektív, ktorý číta napínavý román, sleduje stopy a falošné upútavky a premýšľa, čo sa kedy komu stalo a ako sa tieto osudy stretnú. Je to veľkolepý historický román s prvkami romance, drámy, komédie, národných charakteristík, zahalený v prepychovej móde. Je to celkom iný divácky a hlavne divadelný zážitok ako pri Luskáčikovi či Labuťom jazere, kde dej plynie lineárne bez odbočiek. Celkom iná atmosféra ako baletný svet romantických labutí, nadprirodzených bytostí, víl, sylfíd, mŕtvych panien, tieňov. Tu nedochádza k rozpolteniu a vyšinutiu deja medzi reálne udalosti a druhé dejstvo, ktoré prináša abstraktný charakter oslavy tanca. Tu sme v deji až do konca vo veľkom napätí. Honosnou oslavou klasického tanca je až Grand Pas Classique, ktoré však čo do počtu minút nezaberá celé dejstvo (a tancujú ho reálne postave). Sila tejto novodobej Paquity je aj vďaka dôrazu Ratmanského na pantomimické naratívne pasáže, ktoré rozvíjajú zápletku a dokážu sprítomniť aj minulosť a pred-históriu. Zaujímavý je druhý obraz, ktorý je celý pantomimický, až na skutočne pár minút sóla Paquity s kastanetami.
Druhý zaujímavý bonus je vražda Iniga, ktorá sa odohrá priamo pred zrakmi diváka a je na 19. storočie viac než brutálna. Hordou najatých vrahov ubodaný intrigán v popredí scény. Dramatická situácia par excelance. Niečo podobné je v romantických dielach nevídané. Žiadna štylizovaná smrť, nástrahy osudu na kladného hrdinu, ale krvavá dráma. Už od začiatku diela s napätím čakáme ako je možné, že zločinci usilujú o život sympatickej postavy mladého Luciena. Zaujímavý prvok. Na podobnú dramatickú vraždu sme snáď museli čakať až do doby Romea a Júlie, na súboj Merkucia s Tybaltom a následne Romea s Tybaltom. Tieto dva faktory svedčia u Petipu o mimoriadnom divadelnom cite pre drámu. Bola by škoda v podobnej štúdii opomenúť časovú os vývoja tohto diela.
Ratmansky si prizval k spolupráci svojho dvorného výtvarníka Jérômeho Kaplana, s ktorým výhradne pracuje už niekoľko produkcií. Kaplan sa snažil vystavať na scéne realistické priestory, ale z neznámeho dôvodu sa mu to nedarí úplne. Či je na vine rozpočet, či iné dôvody nie je zreteľné. Jeho snaha po realistickej rokline (1. dejstvo), ktorú však tlačia dolu štylizované výkryty predstavujúce oblohu, zostáva nedotiahnutá do konca. Druhé dejstvo v krčme vychádza zo známych historických snímok podobných priestorov a rovnako ako prvé dejstvo je silne členité do výšky. V rokline dominuje lavička, ktorou prichádzajú cigáni a z vrchu zostupujú dolu, tu zase mohutné schodisko delí scénu do vertikály. Tretí obraz v sále d´Hervillovcov sa snaží o citáciu maurskej španielskej architektúry a empíru s výhľadom na mesto, ale farebne v kombinácii hnedej omietky a bielych stropov pôsobí cudzorodo. Efektné je odtiahnutie závesov, ktoré predlžujú priestor do panoramatického pohľadu na mesto na druhom brehu rieky a opäť balkón, z ktorého potom dolu pozerajú deti z mazúrky. Celkovo však chýba snaha po detaile a drobnokresbe i precíznosti.
Scénografii nepomáha ani svietenie light designéra Vincenta Milleta, ktoré sa obmedzuje na plošné svietenie farebne sýtymi inteligentnými svetlami, ktoré scénu splošťujú a príliš dizajnujú a sterilizujú. Kaplan je aj autorom kostýmov, ktoré vedľa pôsobivo realizovaných uniforiem z historickej knihy a dobových empírových šiat, pre tanečné pasáže skĺzavajú do akejsi podivnej naivistickej štylizácie. Ani veľkosť scény nezakrýva mnohé nevhodne použité materiály, ktoré svojim vzorom ťažko zaradiť do tohto roku. Volány cigánskych šiat s modernými geometrickými vzormi sa bijú s realistickým uchopením armády. Škoda. Zaujalo ma, že niektoré médiá už oslavujú Kaplana a Ratmanskeho ako dokonalé spojenie. Ako spojenie Nurejeva s Georgiadisom či Frigeriom, ktorého pritiahol od činohry k baletu. Je to naivné prirovnanie, lebo obidvaja vystavali pre Nurejevove inscenácie veľkolepé a detailne prepracované scénografie. U Kaplana sa jedná skôr o štylizáciu a moderný design, kedy ilúzia výpravy neukazuje konkrétnu dobu, ale len pozadie pre účinkujúcich a technické riešenia s jednotlivosťami.
Zaujímavá je spolupráca choreografa s Myron Romanulom. Je nielen dirigentom večera, ale aj autorom hudobnej dramaturgie a korektúr v inštrumentácii. Hudobná zložka, ktorá je poskladaná z hudby niekoľkých autorov si tak udržuje jednotný štýl a je veľmi zaujímavým exkurzom do minulosti. Jednotlivé pasáže ako v dávnej dobe majú rôznych skladateľov, tak ako sám Petipa doplňoval a vylepšoval svoj balet pre potreby jednotlivých sólistiek. Pasáže Deldeveza, vedľa Minkusa, Adama, Pugniho, až po Deliba.
Vo veľkom profilovom rozhovore ma Ratmansky sklamal, keď dáva napríklad do jedného vreca Youriho Burlaka so Sergeiom Vikharevom. Ešte divnejšie je, že kolegov, ako ich hrdo nazýva: Burlaku či Lacotteho obviňuje, že oni nič nerekonštruujú, ale svojvoľne si prispôsobujú čo sa im hodí a len on jediný ide po skutočnej rekonštrukcii vďaka zápisom na Harwarde, vďaka dešifrovateľovi Fullingtonovi. A čo on potom? Je dokonalý? Kto to môže posúdiť, či jeho autentická verzia je skutočne autentická? Ratmansky všetky arabesky zamenil na atittude a zdalo sa, že je to cieľ a štýl celého predstavenia, ale zrazu v Grand Pas celý dámsky zbor zdvihol arabesku na 90 stupňov a na konci dokonca urobili arabesque penché. Všetky chaînées vykonávali tanečnice na demi point, čo dnes už vyzerá nielen neesteticky, ale interpretky mali s tým aj značné problémy. Ďalšie zmeny boli aj nelogické, aj neúplné.
V celom Pas de trois všetky port de bras absentovali na pozíciu dlane na boku, ktorá dodáva španielsky charakter. Zdalo sa, že je to zámer, ale v druhej dámskej variácii sa tieto polohy horných končatín objavili tak, ako sme na ne v tomto známom kuse zvyknutí. Štýl, kedy väčšinou sú tieto pózy používané všetkými tanečníkmi a vo všetkých variáciách, entrée i code bol zamenený na ruky s pózami allongé. Už spomenutá inšpirácia obrazovou dokumentáciou sa prejavila napríklad v Pas de deux v Grand Pas, kde akoby s nadsázkou demonštrovali sólisti pózy z týchto starých obrázkov, čo už niekedy vyzeralo skôr úsmevne. Všetky variácie boli „obohatené“ krokmi, ktoré niekedy variácie predimenzovali tak, že tanečníci ich neboli schopní interpretovať; Ratmansky vďaka tomu pospájanému obrazovému štýlu póz a vrcholov do póz, veľmi málo zaplnil javisko. Tanečníci sa hýbu veľmi málo z miesta a ich prejav pôsobí neefektne. Choreograf sa venoval i takým detailom ako poklony, presne určené po ktorých variáciách, najmä v 1. dejstve pre honoráciu pri pamätníku sediacich d´Hervillovcov. Poklony so zadnou nohou na pološpičke smerom k sediacim tak vyzerali veľmi neesteticky a nebaletne.
Najväčším mínusom v tejto pôsobivej udalosti je výkon súboru. Pre Mníchov je to vlastne úplne nevhodný titul. Súbor, ktorý hrá Luskáčika, Labutie jazero vo verzii Neumeiera a nemá poriadny klasický repertoár veľkých choreografov (a len oprašuje klasiku v kontroverzných interpretáciách), pri stretnutí s popredným lídrom klasického baletu musel zákonite naraziť. Čo je divnejšie, že ani sólisti na scéne nevyčnievajú. Ani Daria Sukhorukova, ani ďalšia Paquita Ekaterina Petina nie sú ani typovo vhodné na titulnú postavu. Chýba im charizma a oheň, javisková prezentácia, vnútorná žiara, len ťažko možno uveriť, že táto medzi cigáňmi vyrastajúca dievčina má v sebe španielsky oheň, kúzlo osobnosti a je najlepšou tanečníčkou v pospolitosti. Nemajú schopnosť ovládnuť scénu, rozohrať vnútorný žiar a chýba im aj osobnosť primabaleríny. Premiérová Sukhorukova čo to zachraňuje aspoň precíznym traktovaním pantomímy a prácou nôh. Prvý sólista Javier Amo predviedol katastrofálny výkon v Pas de trois. To Adam Zvonař v inom obsadení v Pas de trois triumfuje. Mladý Čech brilantne skáče, muzikálne vystavuje náročné krokové pasáže na obdiv. Tancuje radostne, bez kŕča. Oslnivá prezentácia! Katherina Markowskaja na technicky vycibrený výkon tiež nedosiahla. Priblížila sa k nemu aspoň urputná Mai Kono.
Ďalší prví sólisti obsadení do charakterných rolí, Cyril Pierre ako Inigo či Norbert Graf ako Don Lopez zanikli. Nedokázali sa vyrovnať s faktom, že netancujú a sú vlastne mímovia a musia koncentrovať podtexty a výraz inak než keď tancujú Princov. Lucien Tigran Mikayelyan je aspoň typovo vhodný na mladého Luciena. Okrem toho, že má len jednu obťažnú variáciu v Grand Pas musí tiež celú postavu hlavne zahrať. Možno vedomie tejto ťažkej variácie ako balvan na krku vliekol celé predstavenie (samozrejme potom skazil aj variáciu) a tak sa nedokázal uvoľniť, stať sa Lucienom a bol len Mikayelyanom v uniforme.
Problémy corps de balletu, kde dámy nie sú schopné zdvihnúť spoločne atittudu (alebo, kde jedna strana drží polkruh a druhá stojí v diagonále), či vyrovnať sa do radu a cítiť akcent hudby na pózu nebudem ani rozoberať. Ratmanského obľúbené pózy atittude akoby podčiarkovali nepeknú formu nohy u väčšiny súboru.
Bude to vyzerať podozrivo ak si to niekto preloží do angličtiny, ale najlepší boli vlastne dvaja českí tanečníci. A nech si to aj spokojne preložia! Bohužiaľ, klenot medzi sólistami Lukáš Slavický sa kvôli indispozícii svojej partnerky v obsadení v prvých predstaveniach nemal šancu predviesť. Podobne aj Adam Zvonař, ktorý je obsadený do Pas de trois, pre zdravotné problémy chýbal. Zato Zuzana Zahradníková (kto v Česku ju pozná, či na ňu pamätá?!) vo svojej variácii v Grand Pas krásne skákala, mala charakter, o ktorý usiloval Ratmansky, tancovala muzikálne a mala očakávanú energiu pre takúto ošemetnú miniatúru. Veľkým prekvapením v druhom obsadení vedľa Ekateriny Petiny bol Matěj Urban. Ten sa do Luciena vložil. Jeho pantomíma a tieto zložité finesy boli autentické, herecky precítené. Jeho reakcie boli spontánne v rámci diferencovania, pozorovania. Nebola to naučená formálna hra gest a výrazu v tvári. Mužná energia a javisková spontánnosť i vecnosť, nie „producírovanie sa“, ho jasne oddelilo od jeho kolegov. Veľká herecká scéna v krčme, to už bol iný level, ktorý nemú pantomímu posunul na plnokrvné herectvo. Okrem toho Urban aj technicky rastie a keď príde na rad náročné pánske tancovanie prvej kategórie nemá problém. Jeho mužné tour de force, charizma a javisková úprimnosť ho jasne oddeľujú od zakuklených balerín okolo.
Veľmi kvalitne hrá Bayerisches Staatsorchester. Precízne sólové nástroje ako husle, violoncello a flauta dominujú nad pôsobivým zvukom telesa. Tempovo je dirigent zajedno s choreografom a tanečníkmi. Azda len intermezzo na prestavbu z druhého na tretí obraz, je v dnešnom vnímaní pridlhé a nie natoľko hudobne cenné, aby malo taký dlhý priestor.
Zaujímavá je drobná pasáž v rozhovore od Ratmanského kedy vysvetľuje, že chce historicky správne vykonávať arabesky u dám. Všetko nízke. „je to móda (vysoko švihať nohy), ktorú zaviedla rebelka, francúzska danseuse étoile Sylvia Guillem v osemdesiatych rokoch. Medzitým sa stala populárnou aj v Rusku. Nazývame to six-o-clock-style, keď pracujúca noha v developpé je tak vysoko ako ručička ukazujúca minúty v celej hodine. Je to vulgárne, myslím. Je nemysliteľné, pracujúcu nohu v klasickom balete, navyše v kostýme s balerínou tak vysoko zdvíhať. Isto nechceli cárovi ukazovať spodné prádlo. Ale preto musí mať tanečníčka cit a aj kunsthistorikovia ich musia poučiť.“ To by si mali dobre prečítať diváci, ktorí zbožňujú vyťahané baleríny. Ratmansky sa bude naďalej usilovať o šancu rekonštruovať ako sám hovorí, „asi tých desať baletov“, ktoré si to zaslúžia. „V prvom rade tri Čajkovského balety: Labutie jazero, Spiacu krásavicu, Luskáčika, Glazunovovu Raymondu, Minkusovho Don Quijota a La Bayadère. Potom francúzske balety ako: Korzára, La Sylphide, Giselle, Coppélia a La fille mal gardée. A snáď Esmeraldu, tá je napoly ruská a napoly francúzska.“ Po Paquite bude pre New York rekonštruovať Spiacu krásavicu. S ohľadom na záujem európskych riaditeľov veľkých súborov, ktorí boli na premiére prítomní, bude mať Ratmansky najskôr kalendár plný „až do smrti“.
Škoda, že perfekcionista – choreograf so svojím veľkým tímom, ak už môžeme mať akékoľvek výhrady, nenašiel disponovaný súbor, ktorý by mu bol rovnocenným partnerom. Uberá to na výsledku viac než výhrady k vizuálnej stránke či jednotlivostiam choreografie. Zadarmo v live stream z Bavorskej štátnej opery 11. januára bude celý svet mať možnosť predstavenie vidieť. Rozhodne si ho nenechajte ujsť. Fantastická príležitosť niečo nové sa naučiť, rozšíriť si obzory a cibriť názory.
