V sobotu nás s priateľmi a kolegami na sociálnych sieťach zastihla šíriaca sa správa o náhlej a nepochybne temnej a tragickej smrti talentovaného choreografa Liama Scarletta. Mal za sebou triumfálne premiéry celovečerných baletov, mal len tridsaťpäť rokov. Mal za sebou prácu pre najprestížnejšie baletné súbory sveta, jeho balety boli vysielané do celého sveta, no zároveň začali byť (ne)nápadne rušené, keď na choreografa padol tieň podozrenia za sexuálne škandály.
Ťažko si predstaviť, ako sa musí cítiť umelec a človek, ktorý za každý svoj balet zozbiera niekoľko ocenení, je milovaný a obdivovaný publikom i divákmi a zrazu príde „nejakým obvinením“ o všetko. Romány aj filmy už mnohokrát spracovali tému podobného strašného obvinenia. Európske formálnejšie, severské temnejšie, už na scenári s učiteľom v materskej škôlke. Podobné obvinenie či už na malom meste, či na veľkej platforme globálneho sveta, už nikdy z človeka nezlezie. Žalobcovia si zachovávajú anonymitu a sú chránení, obvinený sa schovať nemá kam.
Čo ma šokuje je, ako rýchlo sa vedenie prestížneho divadla zo strachu o seba, dokáže dotyčného pošpineného umelca zrieknuť. Žiadne prechodné obdobie prezumpcie neviny, okamžité vyhadzovanie, rušenie zmlúv, záväzkov, najlepšie je dotyčné meno resetovať až k dátumu narodenia. Je to pekný príklad toho, ako vedenie prestížneho divadla využije talent umelca, ale keď sa umelec dostane do problémov, či zlého svetla, miesto pomoci za ním zatiahne oponu a zhasne. Scarlett nebol jediný. Už na dokumente Polunina bolo jasné, aké podivné metódy v Londýne vládnu, keď nikto neriešil správanie žiaka akadémie a neskôr baletného súboru. Zvláštna metodika. Chudák Scarlett.
Dnes podobné obvinenie príde celkom ľahko. Urazený žiak pre zlú známku pri skúške, urazený sólista čo netancuje premiéru, primabalerína nahradená iba demisólistkou, priestor pre veľké vášne a jednoduchú a efektívnu pomstu. Dôkazy žiadne, slovo bulvárneho rozmeru proti kariére umelca či pedagóga. Aj vy máte pocit, že dnešná mladá generácia nič nevydrží? Všetci si myslia a sú v tom utvrdzovaní instagramom, že sú fantastickí a jedineční napriek tomu, že potom v reáli neurobia tri piruety vo variácii. Kdeže by dnes odbory a umelci tolerovali choreografov a režisérov, ktorí kričia, nadávajú, hádžu stoličky, odchádzajú zo sály, rozbíjajú nábytok a brutálne presadzujú svoje metodické postupy ako z umelcov dostať to najlepšie. (Veľmi otvorene Daria Klimentová v českej knihe popísala ako opatrne musí našľapovať pri vyučovaní v Londýne) Dnešní citliví umelci, ktorí sú však sami, ale čím viac a častejšie provokatéri a v určitom rafinovanom význame prostitútky, keď im ide o rolu či kariéru a zmluvu, zmazali hranicu medzi zločinom a trestom. Vina je iba na jednej strane dvojice, obeť je nevinná a biela ako sneh. Kto však pozná tento jemný mikrokozmos umeleckého sveta vie veľmi dobre, ako provokatívne sa vedia títo nevinní správať a ako nemorálne vedia konať.
Ako stredoveký hon na čarodejnice ani kultúrne inštitúcie sa nezaujímajú o žiadny proces. Sexuálne obvinenia, ktoré sa nedajú dokázať, samozrejme ani ospravedlniť, sa stali účinnou zbraňou. Verejnosť ani kolegovia sa nikdy nedozvedia pravdu, pretože tú nemožno vypátrať. Na to je ľudská spravodlivosť krátka. Nie je tu dôkazový materiál, telo, forenzné dôkazy.
Teraz tu ale telo je. Vynikajúci umelec leží niekde studený a mŕtvy. Jeho rodina je zranená. Tí, ktorí mu nepomohli, nebránili ho, pridali sa na stranu pochybovačov a zbabelcov, teraz verejne trúchlia nad veľkou stratou. Aj ja sa cítim horšie než inokedy, pretože som tiež mohol využiť čakanie na lietadlo, zvoľnenie kvôli Corone a napísať mu častejšie a povzbudiť ho viac, aby náročné obdobie prečkal. „I don´t have sex with dancers“. – napísal mi už pred rokmi v našich nočných hovoroch, pretože chodil ako ja často spať neskoro. Teraz mi systém vraví, že už nie je dostupný. Bude to teda pravda. Tvorca nádherných abstraktných duet, rafinovaných milostných tancov i stvoriteľ moderných celovečerných baletov, na tomto svete už skutočne nie je. Naše rozhovory, s jeho typickou vášňou pre dielo, ktoré práve staval, skončili. Jeho démoni boli silnejší, než jeho fyzicky existujúci priatelia. Smutné.
Čo dodať? Možno slová, ktorými sa Ježiš zastal prenasledovanej ženy, pretrvávajúce dve tisíc rokov. „Kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom“. Už je na ne neskoro, ale mnoho kameňov dopadlo a kameňujúci neodišli ako v podobenstve. Vzali silné strelivo a zranili. Ale nepostavili sa mu tvárou v tvár. Pálili z úkrytu. Je možné sa z toho vôbec poučiť? Veriť v ľudí a nechovať sa zbabelo u každého možného a hlúpeho obvinenia?
I tak nikto nezmaže z pamäti esenciu jeho adagia, či scénu oživenia Frankensteina. Je až strašidelné, že jeho predposledný balet inšpirovaný obľúbenou autorkou a obrazom (Arnold Böcklin) nesie názov Ostrov mŕtvych (Die Toteninsel). I keď sa teraz môže zdať že prvé muselo zahynúť jeho dielo a teraz aj jeho samotná fyzická existencia.
