Vianočné dni poskytujú priestor času na dokončenie kalendárneho roku. Potešilo ma, že medzinárodná stanica MEZZO zaznamenala predstavenie baletu Národního divadla z Prahy od vynikajúceho choreografa Maura Bigonzettiho – Proces. Pred tromi rokmi po premiére nikto nejako nejasal (Česká premiéra 13. júna 2019). Myslím mediálny priestor a tanečnú obec. Prítomnosť choreografa v repertoári prvej scény, naviac s námetom diela, ktoré vychádza z románu „pražskej ikony“ Franza Kafku by si isto zaslúžil väčší priestor. O to radšej som bol, že mimoriadne výkony tanečníkov prvej scény zaznamenal medzinárodný filmársky tím ako stopu pre budúce generácie. V jednom diele počas deväťdesiatich minút môžeme vidieť niekoľko českých tanečníkov na vrchole ich síl. O nich hodne celá inscenácia je.
Ondřej Vinklát, ktorý urobil niečo nevídané a uprostred sľubnej kariéry z divadla odišiel na voľnú nohu, v titulnej postave Jozefa K. predviedol výkon, ktorý často aj rozporuplnú porotu Thálie presvedčil udeliť mu cenu. Vinklát bol mimoriadny zjav. (samozrejme ešte je, ale v sfére voľnej tvorby už nie je toľko možné objektívne merať jeho výkony). Tento živelný tanečník sa skutočne zrodil pre pohyb. Jeho štýl, ktorý si vytvoril, mu v modernom repertoári umožnil akýsi magický divadelný zázrak, že máme pocit, že on nič nepredvádza, netancuje, že všetky pohyby akokoľvek náročné sú vlastne jeho rečou. Choreograf mu dal presne rolu akú potrebuje. Nemohol by ju zvládnuť bez klasického štúdia na konzervatóriu a zároveň k nej potrebuje svoj rozsiahly vnútorný a intelektuálny svet, ktorý má. V detaile kamery sú všetky jeho herecké nuansy ešte umocnené, je to iný pôžitok ako na scéne s dištancom diváka. Až tu vidieť ako sa umelec ponára, prežíva. Jeho výkon je sugestívnou štúdiou osamoteného muža, ktorý v slede podivných udalostí a stretnutí hľadá, či blúdi. Však bludy sú radostné, to pravda je pekelná. Ako uvidíte na konci článku, Vinklátov výkon, ktorý by sa dal analyzovať a obdivovať krok za krokom, poskytuje divákovi všemožné možnosti výkladu. A to je dar len tých skutočne prvotriednych interpretov.
Druhým skvelým českým tanečníkom je v postave advokáta Adam Zvonař. V tradícii, ktorá hovorí, že „z Národního sa neodchádza“, aj on odišiel počas výborne naštartovanej kariéry z divadla preč, skúsiť si veľký svet. Nestratil sa v ňom a v Bavorskom štátnom balete dokázal svoje technické aj interpretačné kvality. V modernom aj klasickom repertoári. Po skúsenosti v cudzine sa vrátil domov ako zrelý tanečník vo vyššom leveli, s dopracovanou technikou, koordináciou, skúsenosťou a výrazom. A samozrejme aj s ľudskou skúsenosťou. Jeho advokát na veľkom priestore ako prechádza dejom predstavuje výrazný protipól voči občanovi Vinklátovi. Ako predstaviteľ moci, byrokracie, zostáva tajomným sprievodcom, ani dobrým ani zlým. Úspornými výrazovými prostriedkami, nesmierne koncentrovaný do sonórnych tónov, odosobnený od labyrintu mašinérie, akýsi priateľ i kat, žalobca i obhajca. Elegantný a tajomný Zvonař, vo svojej úspornosti dosiahnutou najvyššou koncentráciou mimiky a až filmového herectva, poskytuje najširšie možnosti výkladu. Albert Camus povedal: „Zločinci sú vždy sudcovia“. Veľmi výstižná veta.
Treťou umelkyňou je Kristýna Němečková. V postave novinovej dievčiny, pre mňa skôr ako rozprávačka či symbol názvu Proces, akýsi otrhaný ošarpaný spis, z ktorého sa K. snaží dočítať čo to o sebe i svete, nájsť záchytné body. Němečková navzdory silnej štylizácii tejto alegorickej postavy zostáva široko rozkročenou medzi akousi dobrotou a súcitom i osudovou vykonávateľkou. Jej gestá a práca s pocitmi a podtextami, s ktorými v jednotlivých situáciách navštevuje K. sa menia a vytvárajú niekoľko rovín interpretácie. Ako sa hovorí s obľubou, nič nie je jasne čierne ani biele. Táto sexi Nemesis, akási chiméra, možno až ženská dualita K-á, osud či história a minulosť, predstavuje v interpretácii Němečkovou vzácnu šancu vidieť umelkyňu v postave, kde môže využiť svoj herecký potenciál. Častejšie sa totiž objavuje ako prvé obsadenie všemožných moderných súčasných kreácií, kde ide skôr už o športové zapojenie tela, muzikalitu a efekt techniky. ( Aj Němečková prerušila angažmán v ND, keď sa stala múzou Jacopa Godaniho)
Pozorný čitateľ si zaiste všíma aj generačné rozdiely jednotlivých umelcov, či rozdiely vo veku o ktorých píšu. Mezzo nám zaznamenalo mimoriadny výkon dlhoročnej prvej baleríny Nikoly Márovej. Táto umelkyňa s takým širokým repertoárom, na ktorého Olympe trónia najťažšie klasické roly, s pribúdajúcou dĺžkou kariéry neprestáva prekvapovať. Dokáže zúročiť svoje skúsenosti, znalosť svojho tela, to aká je vytancovaná, omlátená životom i korunou hviezdy, ktorá vždy nie je len príjemná. Jej práčka je unikátnou mikro štúdiou. V jedinom výstupe Márová ovládne celé javisko a dokonale zmení všetko, čo doposiaľ divák videl a cítil. Celý spôsob držania tela, ako si sadá, ako si drhne sukňu na valche, ako pracuje s trupom, je na míle vzdialený predstave klasickej primabaleríny. Táto ľudová provokatívna, až „dryáčnická“, zemitá ženská svojím zrelým sex apelom a akousi povinnou krutosťou ako kontrapunkt k nežnej hudbe, rozvinie dokonalý očistec za strašného zvuku škrípania a rezania, ktorý vydáva na valche. Jej chameleónsky sa meniace telo a výraz s týmto nebezpečným nástrojom, na ktorom si provokatívne šúcha chodidlo akoby to bol hodvábny vankúšik, aby v zapätí vydávala hlavný hlas kvílivej fúgy, ku ktorej strhne ostatných. Hlboko sa pred ňou skláňam.
Štyria českí tanečníci v hlavných rolách, dnes už jav v internacionálnom priestore súboru nevídaný. Zachytiť ich rozdielne generácie, aktuálnu pozíciu v kariére je záslužný čin, nielen pre ich osobnú spomienku, ale pre celú divadelnú obec. Škoda, že tento záslužný čin nevyšiel z iniciatívy domácich masmediálnych gigantov.
Bolo by urážlivé zabudnúť na svojim spôsobom už „našu“ dlhoročnú oporu súboru, ktorá tu vyrástla – Alinu Nanu. Jej obsadenie do postavy s divným názvom ošetrovateľka je presne adekvátne. Ešte nikdy sa nezdala tanečnica taká krehká a dojemná. Jej dueto s K-á, ktoré zastaví tok a plynúci čas, je čistá poézia znásobená aj pôsobivým motívom. (dueto začína rovnako ako aj končí). Bigonzettiho obľúbené a excentrické partnerské prelínania tiel, až akrobatické prvky, artistické prvky typu státia na chrbte partnera a podobne, na zázname vidíme v dokonale harmonickej tečúcej forme prirodzeného pohybu. Chémia medzi Vinklátom a Nanu funguje dokonale. Najmladšiu generáciu zastupuje maliar – Patrik Holeček. Na malej ploche ukáže svoje technické kvality, avšak ešte mu chýba presne to, čo obdivujeme na tých starších. Väčšina českých tanečníkov si prešla náročnou hereckou školou u Libora Vaculíka, tí starší v mnohých tituloch, tí mladší aspoň v jednom. Patrí mu za to veľká vďaka, že dokázal priniesť do baletu hlbší pohľad na charakter postáv i výrazové stvárnenie.
Myslím, že je ideálne sledovať tento Proces bez zbytočného čítania programu, vysvetliviek. Nechať pôsobiť inscenáciu, jej tep a pulz obrazov, emóciu hudby, výtvarné mihanie. Netreba nutne hľadať dej a románové postavy. Sám Kafka predsa žiadal priateľa Maxa Broda, aby nedokončený román zničil, či nikdy nevydal verejne. Rukopis nemal ani názov. V optike dnešnej doby je toto nadčasové dielo prorockou víziou sveta, kde je jedinec trýznený a pohltený súkolím spoločnosti. Alebo mu túto interpretáciu vtískame sami? Veď by to mohla byť aj skvelá absurdná komédia. Preto mi osobne nevadí prístup, ktorý zvolil Bigonzetti a ktorý nemusí vyhovovať najmä českému intelektuálnemu prostrediu. Bigonzettiho Proces nie je takým silným dielom akými boli jeho Romeo a Júlia, či ikonický Caravaggio. Úloha zborov v jeho tvorbe zostáva stále značne nekonzistentná a málo zaujímavá. Oproti tomu duetá, aj keď tu nie sú na špičkách či vysoko virtuózne v efektných líniách, zostávajú choreografovou doménou.
Často sa hovorí o autobiografických prvkoch v diele. Keď som sa celkom bez predsudkov a očakávaní ponoril do sledovania, tak ma napadlo úplne nové riešenie. Veď Ondřej Vinklát by mohol byť samotný autor Kafka so všetkými svojimi anomáliami, Adam Zvonař Kafkov priateľ Max Brod a listová dievka by mohla byť kľudne Kafkovo dielo, ku ktorému zaujíma rozporuplný vzťah. Je jeho signifikantným súputníkom, milenkou i manželkou, jeho bremenom i vášňou a posadnutosťou. Umelcovo vnútro, prekliatie i požehnanie. „Viděl jsem a vnímal jazyk těla tohoto smutného a osamoceného muže. A právě toho se můžete v Kafkově díle dotknout. Samoty. Ne té malé, každodenní, ale té opravdu velké vnitřní samoty člověka. Pochybnosti, povrchnost, nedorozumění… To jsou témata, která k vám přicházejí…,“ zdôraznil Mauro Bigonzetti. A má veľkú pravdu; samota sa stáva závažnou chorobou našej súčasnosti.
Photo: Martin Divíšek
