Autor osemzväzkového diela Charitón sľubuje čitateľom, že im rozpovie „ľúbostný príbeh zo Syrakúz“. Román Kallirhoe bol nielen zásadným podnetom pre rozvoj európskej literárnej kultúry – neskôr sa ním mnohorako inšpiroval aj Shakespeare –, ale zároveň napísal „ideálny antický ľúbostný román“, ktorý si získava svoje publikum tým, že spája vášeň s intelektom, vymyslený ľúbostný príbeh s politickými a spoločenskými realitami. Alexej Ratmanskij divákom prináša ideálny baletný ľúbostný román. Jeho vlastný štýl však nie je len obyčajnou zmesou vplyvov, ale skôr nezameniteľným, jedinečným spojením mnohých prvkov. Patrí medzi ne humor, emocionálna komplexnosť a vysoko rozvinutá muzikálnosť. Láska k slovníku klasického baletu a k samotnému pohybu – veľkému, bohatému, silnému, priestorovo rozvinutému a výrazne akcentovanému pohybu, ktorý znovu oživuje techniku baletu. Taktiež mimoriadna schopnosť choreografa vytiahnuť z tanečníkov, s ktorými pracuje, nové farby a dynamiku. Plodná, nepredvídateľná fantázia, ktorá sa vzpiera jednoduchým interpretáciám. A zmysel pre divadelnosť. Všetko na tomto diele je veľkolepé: obsadenie, príbeh, výprava aj hudba.
Kallirhoe mal svoju premiéru pod názvom Of Love and Rage v American Ballet Theatre začiatkom roka 2020, krátko pred vypuknutím pandémie koronavírusu. Aj v rámci Ratmanského tvorby ide o výnimku – monumentálne divadelné predstavenie, nesené nepretržitým dejom, odohrávajúce sa vo vzdialených krajinách a dávnej minulosti. V istom zmysle ide o návrat k baletom, na ktorých Ratmanskij vyrastal – k sovietskym klasikám ako Prameň, Bachčisarajská fontána či Spartakus – teda k baletnej odpovedi na monumentálne filmy ako Ben Hur alebo Kleopatra.
Libreto baletu vychádza z gréckeho románu napísaného niekedy medzi prvým storočím pred a druhým storočím nášho letopočtu od Charitóna z Afrodisiady. Je to jeden z len piatich úplne zachovaných prozaických románov staroveku. Medzi ne patrí aj Dafnis a Chloé od Longa, ktorý bol tiež viackrát spracovaný do baletnej podoby – napríklad v choreografiách Foikina či Ashtona. Najstarší úplne zachovaný antický ľúbostný román stojí na počiatku románovej tradície. Charitón je v mnohých publikáciách dokonca označovaný za vynálezcu tohto žánru. Príbeh titulnej hrdinky Kallirhoe, ktorej „krása nebola pozemská, ale božská ako samotnej Afrodity“, je rovnako vzrušujúci ako aj zložitý. Rozvíja sa naprieč mnohými miestami a krajinami a spája ľudské, emóciami riadené konanie s rozmarom a pôžitkárstvom antických bohov.
.Balet je pretkaný nepretržitým dejom. Kallirhoe a Chaireas, obaja mladí a krásni, sa uvidia, zamilujú a zosobášia. No závistliví rivali oklamú Chairea, že Kallirhoe mu bola neverná. V záchvate hnevu ju konfrontuje – a ona zomiera (zdanlivo). V skutočnosti však upadne do hlbokého spánku. Mnohé motívy, ktoré dnes poznáme z literatúry, sa tu objavujú po prvýkrát: predstieraná smrť, prebudenie v hrobe. Keď sa dievčina – novomanželka – prebudí, unesú ju piráti cez Stredozemné more. Tam sa vydá za bohatého muža Dionýzia, ktorý práve prišiel o manželku. A ďalší muž, Mitridates, po nej túži. Spor má rozsúdiť babylonský kráľ – a ten si ju tiež chce privlastniť. Medzitým Chaireas zúfalo hľadá Kallirhoe, aby získal jej odpustenie. Ústredná otázka znie: nájde ju? A ak áno, odpustí mu? Kallirhoe je zmesou romantiky a dobrodružstva, naplnenou tragickou láskou, pirátmi, božskými zásahmi, náhlymi zvratmi osudu a dokonca aj vojnou medzi Egypťanmi a Peržanmi. Dej sa začína v Syrakúzach a potom sa cez Stredozemné more presúva do Anatólie (dnešné Turecko), ďalej do Babylonu a Týru – miest v rámci Perzskej ríše. Dejové obdobie spadá do éry Alexandra Veľkého.
S pomocou francúzskeho dramaturga Guillaumea Galliennea a scénografa Jean-Marca Puissanta Ratmanskij túto búrlivú históriu destiloval na jej podstatu: mladý milenecký pár, ktorého spojenie je neustále ohrozované žiarlivosťou, žiadostivosťou, chamtivosťou a mocou. Puissantove scény využívajú architektonické detaily, ktoré umožňujú rýchlo meniť miesto deja. Rozbitá maska – symbol Kallirhoinej krásy a utrpenia – visí nad javiskom. Kľúčovým momentom scénografie bol obraz masky zo Syrakúz, ktorý objavil Puissant na obálke jednej knihy. Zobrazuje tvár mladej ženy, rozbitú a znovu poskladanú. Trhliny, ktoré sa tiahnu od očí nadol ako slzy, sa mu hlboko vryli do pamäti. Tento obraz sa pre neho stal symbolom celého príbehu: krása, ktorá žiari práve vďaka svojej zraniteľnosti. Kallirhoe je kolážou Ratmanského dojmov zo starovekého umenia, ktoré ako svetobežník rád sleduje v múzeách a galériách a dokonca zbiera počas ciest po archeologických náleziskách po celom svete. Zahalené postavy, inšpirované gréckou soškou tanečnice z Metropolitného múzea umenia, vykonávajú pohrebné rituály; procesie pripomínajú výjavy na gréckych vázach. Tanečníci sa skláňajú a otáčajú telom podľa vzoru Myronovho Diskobola. Ich telá sa vzájomne prepletajú ako postavy na Parthenónskom vlyse či Pergamonskom oltári.
Hudba Chačaturjana oslovila choreografa. Skrýva sa v nej surová energia, preniknutá starou arménskou tradíciou, silnou melodickou aj rytmickou rozmanitosťou. Väčšina hudby pochádza z baletu Gajané (1942), sovietskej idyly z kolchozu. Ratmanskij tento hudobný materiál skombinoval s ďalšími skladbami zo skladateľových klavírnych diel, ktoré zhudobnil britský skladateľ Philip Feeney. „Táto veľká, dramatická hudba ma núti nájsť väčší pohybový slovník, než aký som doteraz používal,“ hovorí choreograf. Dupavo pulzujúce ostinátá a opakované, rytmicky hutné motívy, ktoré nesú jeho nezameniteľný výraz, spája s veľkými formáciami zborov.
Keď Ratmanskij ako mladý tanečník tancoval Giselle s veľkou kanadskou primabalerínou Evelyn Hart, naučil sa lekciu: že staré dejové balety obsahujú vrstvy dramatického a emocionálneho podtextu, ktoré možno preniesť do vlastnej interpretácie. Baletné herectvo nemusí byť povrchné ani sa spoliehať na konvencie. Môže byť mnohovrstevné, hlboké a osobné. Túto skúsenosť ešte viac prehĺbil, keď sa pridal ku Kráľovskému dánskemu baletu a tancoval diela Bournonvilla, bohaté na ľudské detaily. Je to skvele čitateľné práve tu. Pantomímy je minimum, a pokiaľ je, je zrozumiteľná a expresívna. Čo sa však doučil ešte, je vyjadriť dej a mizanscénu aj tancom. A to je vzrušujúce a novátorské.
Podobne ako minimum rekvizít, plastické monumentálne zbory vo veľkom obsadení a desiatka sólistov, neustále tancujúcich či prítomných, sú veľmi dynamické. Corps de ballet – teda zbor – nie je len pozadím, ale má dramatickú funkciu, ako zbor v antickom divadle. Choreografia je – najmä pre mužov – ešte silovejšia a fyzickejšia, než býva v jeho baletoch zvykom. Veľké skupinové scény pripomínajú ľudové tance z Kaukazu. Predstavenie ukazuje Ratmanského v jeho najexpanzívnejšej a najrozhýbanejšej forme. Takzvaný akademický tanečný slovník poskytuje mimoriadny základ, ktorý sa dá prispôsobiť každej epoche. Choreograf využíva gigantické a vzdušné javisko budovy na Opernringu na fascinujúce formácie – od rôznych geometrických útvarov z tiel, do štvorca či trojuholníka, ktoré pripomínajú už spomenuté reliéfy, cez ornamentálne štruktúry až po diagonály. Skutočný tanec corps de balletu využíva veľké prvky, tancované unisono, či naopak v kánone. Aj prosté bourrée sur pointe je povýšené na výsostný divadelný pohyb – magický a silný. Zbory sú aj čisto mužské či dámske, s náročným slovníkom, väčšinou v rýchlom tempe, zvýrazneným mnohými skokmi po smere pohybu aj dozadu. Zo zboru sa vyčleňujú sólisti či zborové dvojky a trojky, ktoré dopĺňajú štruktúru, a veľkoryso strihané kaftany a šaty ešte podčiarkujú pohybové vírenie. „Aj dnes je klasický balet ovplyvňovaný technickými inováciami a zmeneným životným štýlom: zavedenie linoleových podláh, vylepšené špičky, optimalizovaná strava a tréningové metódy ako pilates rozširujú výrazové spektrum a možnosti tanečníkov,“ hovorí pred premiérou Ratmanskij.
Sledovať hlavné postavy je skutočný pôžitok. Úloha postavená pre interpretku Kallirhoe – Madison Young – je extrémna. Je to skutočne silný balet so štruktúrou klasického diela: duetá, adagiá, obtiažne sólové variácie. Interpretka zaujme vyváženosťou medzi mladosťou a nevinnosťou pred svadbou a prežitkom náročnej druhej časti, keď porodí syna, stane sa matkou, ale zostáva prekliato krásnou dievkou, po ktorej túžia antickí muži oslnení estetikou harmónie. Záverečné melancholické adagio stretnutia s manželom Chaireasom po odlúčení, s precítenou hrou rúk a dlaní, je skutočnou katarziou. Vo Victorovi Caixeotovi získala cenného partnera. On a jeho najlepší kamarát Rinaldo Venuti sú excelentná dvojica mladosti a sily – skutoční mladí atléti.
Kto však vytvoril nesmierne dojemnú figúru s jadrom technickej bravúry, bol Alessandro Frola ako Dionýzios. Jeho chaînés sú nezabudnuteľné, rovnako ako jeho aura, s akou bojuje o oddanosť svojej ženy. Jeho rola „druhého manžela“, tá trpká nevedomosť – ako výsmech zlomyseľných bohov z Olympu – on sám vdovec, neskôr otec dieťaťa, ktoré Kallirhoe počala ešte pred odlúčením s manželom; muž, ktorému na konci nezostane nič. Úchvatná rola a dokonalý prežitok. Veľký posun urobil Timoor Afshar ako Mitridates. Mladík je uveriteľný, egocentrický šéf v maskulínnom prostredí. Je vecný a správne nadržaný, panovačný aj ješitný. Baletná hviezda „v dôchodku“ Marcelo Gomes ako kráľ má náročné tancovanie a veľmi dôležitú úlohu – nie je to žiadna štafáž.
Sledujúc nový súbor Alessandry Ferri, kde sa vymenilo dvadsaťpäť členov, je potvrdením slov choreografa, že je mylné tvrdiť, že klasický balet je mŕtvy alebo zastaraný. Práve naopak – žije, vyvíja sa a neustále prináša nové podnety pre umelcov aj publikum. Vo Viedni, kde sme za Legrisa zažili toľko večerov, nás musí tešiť, že po nevydarenom experimente generálneho riaditeľa prichádza do čela tak veľkého súboru s dvoma veľkými scénami osobnosť skúseností, parametrov a vízií ako legendárna primabalerína Ferri. Nemohla si priať lepší štart svojho mandátu. Som rád, že sa jej voľba titulu aj choreografa osvedčila takto úspešne. Premiéra vyzerala ako vzkriesenie – toľko radosti, mladosti, novej energie, talentov! Eufória! Isté je: ako všetky Ratmanského balety, aj tento posunul tanečníkov za hranice ich možností – štýlovo, dramaticky aj technicky. Ich úsilie prekonať samých seba sa stáva súčasťou dramatického napätia samotného diela. Ferri začína správne opulentne svoju dráhu šéfky – európskou premiérou!
V poslednom období sa Ratmanskij obrátil k téme bolesti a násilia vojny. Prežil svoje rané detstvo – ešte pred nástupom na baletnú školu – v Kyjeve. Jeho otec je Ukrajinec, matka Ruska. Jeho prvý súbor, v ktorom tancoval šesť rokov, bolo Ukrajinské národné divadlo, sídliace v Kyjevskej opere. Jeho manželka Tatiana je Ukrajinka a obe ich rodiny dodnes žijú na Ukrajine, zatiaľ čo vojna stále pokračuje. Keď Rusko napadlo Ukrajinu, Ratmanskij sa práve nachádzal v Moskve, kde pripravoval nové baletné dielo. Mesto okamžite opustil a verejne vyjadril svoje znechutenie nad ruskou agresiou. Umenie fúgy, na ktorom pracoval, bude uvedené v novembri tohto roka v Kráľovskom dánskom balete. Ratmanského diela sa v ruských súboroch naďalej uvádzajú, no jeho meno ako autora bolo odstránené – prax pripomínajúca sovietske časy. Nedávne uvedenie The Bright Stream v Boľšom divadle bolo jednoducho ohlásené ako „inscenácia Boľšoj“. V ruskom baletnom svete je dnes Ratmanskij – kedysi riaditeľ Boľšoj baletu – neviditeľnou osobou.
„Niektoré veci sa nedajú vyjadriť slovami – a práve na to existuje tanec,“ hovorí tvorca. Ocenil som, že tu máme silný celovečerný balet –taký, ako má tanec 21. storočia vyzerať – a nie lacnú politickú agitáciu. Nie je v našich dňoch dosť temnoty sveta? Nie je o to potrebnejšie v divadle nájsť iskru nádeje, zabudnutie? Utiecť smútku a melanchólii našich všedných dní? Napokon je Kallirhoe príbehom odpustenia a návratu od chaosu k poriadku – k tomu, čo starí Gréci nazývali homonoia, teda súlad či zhoda. „Pre Grékov to bola dôležitá cnosť, spôsob, ako môžu ľudia rovnako zmýšľajúci žiť v harmónii,“ vysvetľuje klasický filológ a prekladateľ Kallirhoe Stephen Trzaskoma. V tomto zmysle ide o veľmi „ratmanského“ motív. Mnohé jeho balety – vrátane verzií Le Baiser de la Fée, Vtáka ohniváka, Popolušky a Romea a Júlie – končia obrazom znovunastolenej harmónie, vykúpenej bolesti a zmierenej viny. Je to motív, ktorý má pre Ratmanského hlboký osobný význam. Chápem jeho nárek nad ohrozenou vlasťou, ale nie je čas práve aj u neho vykročiť ďalej a svojou tvorbou – namiesto pripomienky zmaru – prinášať svetlo? Kallirhoe dokazuje, čo dokáže, prečo je taký skvelý. Možno by stálo za to prehodnotiť aj jeho vášeň pre rekonštrukcie klasických baletov, ktoré v jeho verzii, povedzme si to úprimne, nefungujú, a sústrediť sa na tvorbu nových, komplexných diel.
„Politické udalosti posledných desiatich rokov akoby ukazovali, že sa mnohé veci opakujú, že pokrok je často len ilúziou a že sme stále tí istí ľudia, vedení emóciami,“ hovorí Ratmanskij v premiérovom rozhovore. „Dielo jasne naznačuje, že porozumenie medzi dobrom a zlom, ako aj pochopenie chýb a odpustenia, musí byť neustále nanovo prehodnocované.“ Žije v slobodnom svete, chybami a tvorbou sa posúva a učí. „Veľa som premýšľal o tom, že ľudia dnes často nedostanú druhú šancu. Chyby minulosti vedú k vylúčeniu, bez ohľadu na to, či sa človek zmenil. Ale život je cesta – nie sme rovnakí v každej etape svojej existencie. Chyby nás môžu niečo naučiť – alebo aj nie –, no považujem za dôležité, aby sme vždy zvažovali možnosť odpustenia.“
Pre Hamburský balet pripravuje v tejto sezóne verziu Carrollovej Alenky v krajine zázrakov – jeho obľúbenej knihy. Hurá!
Photo: Copyright Wiener Staatsballett/Ashley Taylor
