Jedna renomovaná sociologička napísala, že existuje tristo teórií starnutia. Ale doposiaľ nevieme, ani prečo starneme. Vieme ako, ale nevieme prečo. Je to v niečom povzbudivé, že aspoň niečo ešte nevieme. Možno je to v génoch? – Nájde niekedy ľudstvo ten gén a vypne ho? Dovtedy budú
prosperovať firmy, ktoré ponúkajú ľudom zmrazenie, aby keď nastane patričný vedecký čas mohli ich oživiť a nenechať zostarnúť? Starnutie je demografickou istotou, ktorá je dnes viac než inokedy odmietaná. A v takomto svete choreograf Christian Spuck hovorí v decembrovej premiére,
mesiaci plnom kľudu, šťastia, o smrti. Búrlivý pohybový slovník a viac vrstevnaté tanečné divadlo prezentuje Christian Spuck v svojom novom balete Messa da Requiem na celú zádušnú omšu Giuseppe Verdiho. Áno, aj to je
európska dramaturgia, v decembri hrať requiem a nejsť prvoplánovo po vkuse diváka, ktorý očakáva skôr pastorále a rozkošné feérie na odpočinutie. V bohatom Zürichu toto predstavenie spôsobilo okamžitý záujem, nielen pre
dirigentské kvality Fabia Luisiho a renomé choreografa a šéfa súboru Spucka. Premiéru ihneď natočili spojené tímy staníc Arte a Mezzo.
Čo vlastne Spuck inscenuje? V prvom rade treba poznamenať, že Spuck rešpektuje Verdiho. Requiem sa hrá tak ako je napísané, nič nepresúva, nič nemení. Tým si isto sťažuje pozíciu, pretože vystavať divadelnú inscenáciu
na deväťdesiat minút zádušnej omše, nie je ľahké. Druhým technickým bodom je umiestniť baletný súbor, operný zbor a kvarteto sólistov na javisko. Všetci sa neľahké party naučili spamäti a tak ich môže choreograf a režisér zapájať do obrazov. Obrazy sú to skvostné, predchnuté meditatívnou linkou, ktorá ani v najdramatickejších gradáciách Verdiho geniálnej hudby neskĺzla k pátosu. Turbulentné víry Verdiho Dies Irae, či gradácií Libera me, aj radostný Sanctus ostávajú v dušičkovej melanchólii. Z tiel umelcov na scéne Spuck stavia hradby, veže, kaskády, solitéry, bludné duše a v tejto sošnosti a scénografickej dispozícii ohromného množstva účinkujúcich na scéne je značná sila. Priestor dostávajú abstraktne ladené duetá či väčšie celky, keď sa sólisti vynárajú z davu a stávajú sa na chvíľu prosebníkmi,
občanmi, trúchliacimi, žijúcimi, pútnikmi; ale aj bludičkami. Jedinou výnimkou Spuckovského kánonu a poetiky je začiatok Dies Irae, kedy nahý tanečník dramaticky vyzýva na súboj tympány a trúbky anjelov apokalypsy. (titulná fotografia) Krehkosť jeho tela drvená masou zvuku a ťažoby odchodu, je tu evidentným mementom mori. Prehraným zápasom človeka voči tajomstvu smrti. Abstraktný
priestor je využitý k formovaniu skupiniek a čmáranie kriedou po stenách je tak márnym pokusom zanechať po sebe stopu, tak ako adorácia lásky či vzťahov, ktoré budú zabudnuté a rozpadnú sa v prach. Čo je trochu otázkou
je, prečo tak málo Spuck zrazu tancuje? – presuny masívneho aparátu umelcov sú skôr inscenovaným oratóriom než dramatickým dielom, ktoré by rozprávalo a kládlo otázky. Ešte menej ako sila obrazu či filozofického meditovania o
tajomstve života či smrti, Spuck vytvára choreografiu jednotlivcov, ktorá by bola nová, dojemná, zapamätovateľná. Všetko sa rozplýva. Pohyby bosých nôh, pohyby rúk, partnerské figúry plynú a rozpadajú sa do nových póz ako
plynúce more, ktoré však jedného dňa musí vyschnúť. Každá vlna sa podobá tej inej, je riadená matematicky až strojovo, ale každá je aj delikátne trochu iná a odlišná, ale je to len kvapka v mori. Jediný výkričník, či otázku kladie Spuck divákovi v samotnom závere, keď utícha fúga Libera me
do šepotu „vysloboď nás Pane“ strop tejto čiernej katedrály klesá a klesá, aby prikryl všetkých, ktorí zostali na svete. Toto zničenie divadelnej istoty a pocitu bezpečia, ktoré deväťdesiat minút funguje svojou pevnosťou a statickosťou, je zrazu v samotnom závere rozrušené. Posunujúci sa strop,
na ktorom spí balerína je strhujúcou bodkou viac, než premnohé ornamenty pohybov a tancov. Spuck je podobný vo svojom requiem tichšej poetike. Nie je búrlivý ako Hollywood, či opulentne farebný ako barokové pripomínanie
smrteľnosti. Pripomína poetiku Larsa von Triera v jeho filme Melanchólia. Ak Lars von Trierovi v Melancholii stačia dve sestry a svadobní hostia, Spuck má aktérov viac, ale
poetika intímneho portrétu ostáva zachovaná. Nesústredí sa na afektované smútenie, či globálny zánik ľudstva, ale na všeobecné ľudské hemženie a márne snahy jednotlivca dodržať prednastavený absurdný poriadok. Spuck
podobne ako filmár, prostredníctvom emocionálne bohatej hudby, ktorá je posilnená tanečnou zložkou manipuluje s vnímaním divákov. Nie každému je takáto poetika príbuzná, či skôr prijateľná. Spuck záverečným zborením hraníc medzi kulisou, ilúziou a hrou na scéne a vnímaním reality, cynicky
manipuluje s divákovým vnímaním a zároveň publikum od videného diela týmto aktom dištancuje, tak ako záludné symboly a rébusy v priebehu večera. V asketickej divadelnej poetike necháva večerom vo vycizelovaných záberoch
defilovať operných sólistov, charakterovo diferencovaný operný ansámbel a fyzicky dokonalých tanečníkov. Nie je to divadlo súčasnosti pre každého. Je to zastavenie renomovaného tvorcu, ktorý má už právo sa hrať a skúmať, kam môže posunúť svoju víziu súčasného baletu. V prípade Christiana Spucka, ktorý oslňuje dejovými baletmi najvzrušujúcejších literárnych predlôh, je to zaujímavá exkurzia do osobitého sveta. V dobe svetovej vojny proti
starnutiu, chorobe, bolesti a smrti je to príspevok, ktorý sa týmto spoločenským otázkam vyhýba. Je to divadelná esej s veršami kresťanskej omše za zomrelých, zhmotnená majstrovská Verdiho opera, ktorú ako javiskové
dielo nenapísal. Je to tak, ako každý deň života človeka – hľadanie.
Messa da Requiem v Ballett Zürich
