Aj v súčasnej, tak prajnej dobe pre štúdium, možnosti a slobodu, si môžeme uvedomiť, ako málo toho vieme napríklad o baletoch Máriusa Petipu. Éru cárskeho baletu navždy poničila proletárska revolúcia a možnosť západného
sveta stretnúť sa v dokonalosti grand baletu s Petipom, začala až pádom železnej opony. Ani dnes, po dobe skoro tridsať rokov, sme stále nedošli k naplneniu a plnohodnotnému odhaleniu toho, čomu vlastne hrdo hovoríme balet. Znovu uvedenie Petipovej Raymondy vo Viedenskom štátnom balete po dvoch desaťročiach, je skvelou šancou znovu sa pozrieť bližšie do minulosti. Jedná sa síce o Nurejevovu umeleckú licenciu, ale v tomto prípade je Nurejev viac magický ako strnulý Grigorovič, ktorý po Sergejevovi udržal Raymondu pre „sovietsky“ baletný repertoár, ale s mnohými
obrúsenými hranami. Tento jubilujúci deväťdesiatnik v dobovej konvencii všetkého čo je nežiadúce, vypustil dôležité rysy príbehu. Libreto Lydie Paškovej inšpirované provensálskou legendou o Bielej panej – ochrankyne
rodu, zbavil hneď tejto alegorickej postavy. Samozrejme odstránil glorifikáciu hrdinského križiackeho boja a celej epochy kresťanských bojovníkov za záchranu Svätej zeme, ktorá má v stredovekom kánone dôležitý prvok v boji proti všetkým moslimským národom. Hlavne však veľmi svojvoľne, na čo mal samozrejme aj právo, zachádzal s partitúrou Glazunova, čo dospelo k absurdným situáciám, kedy napríklad Abderachmán – saracénsky šejk tancuje
na valčíkový rytmus, miesto zmyselnej orgiastickej hudby. Naopak Sergej Vikharev vo svojej rekonštrukcii pre La Scalu dbá na všetky možné dohľadatelné nuansy pôvodnej svetovej premiéry z roku 1898, ktorá sa konala ku oslave veľkej baleríny Pieriny Legnani. Starostlivo delí javiskovú akciu
na dôležité charakterné tance, pantomimické dejové rozprávanie a historickú dôveryhodnosť. Balet svojim uhorským koloritom, napríklad svadobným čardášom, evokuje vládu francúzskej dynastie rodu Anjou, ktorí boli
vládcami Uhorského kráľovstva. Postava Bielej panej môže byť aj odkazom na sväticu Margarétu Uhorskú.
Rudolf Nurejev vtisol Raymonde svoj špecifický kumulovaný baletný pohľad a vášeň pre tanec. Čo mohol, ako mladý tanečník načerpal v domove cárskeho baletu v angažmán v Petrohrade a pridal k tomu svoj nezmieriteľný smäd po tanci. Ak predstaviteľ Jeana de Brienne Sergej Legat tancoval svoju postavu ako dvadsaťtriročný, Abderachmána, ktorý sa dvorí Raymonde tancoval Pavel Gerdt, či skôr ho odchodil ako päťdesiatštyriročný. Tieto závažné rozpory
medzi úlohou baleríny a významom partnera vždycky viedli Nurejeva k protežovaniu logiky a funkčnosti drámy. Učinil tak v Labuťom jazere, v Bajadére, Spiacej krásavici, Luskáčikovi a aj v Raymonde. V Raymonde sa mu však podarilo ešte niečo viac. Vytvoril pôdorys drámy, ktorá nemá konkurenciu v baletnej literatúre. V akom inom balete nájdete proti sebe stojacich dvoch mužov, ktorí majú rovnocenný priestor? – Jeane de Brienne tu symbolizuje lásku kresťanskú, manželskú, európsku, romantickú rytiersku
tradíciu, čistotu a vernosť, proti nemu stojí vášnivý, pudový bohatý šejk, ktorý stavia na obdiv svoju kultúru, bohatstvo, telo a zmysel pre teatrálne zvádzanie. V Labuťom jazere sa môže pozdvihnúť postava temného Rothbarta, ale aj tak by to nefungovalo, možno v Giselle by sa mohol zdôrazniť rozmer
Hilariona a je zaujímavé, že sa o to nikto ešte nepokúsil. Nurejev vytvára rafinované nuansy tohto milostného trojuholníka a stavia na zložitosti ľudskej psychiky, ktorá má zároveň rozprávkový nádych, kedy si princezná nevie vybrať ženícha, ale má aj nádych psychoanalýzy, ktorú priniesol
pohľad do tajných tužôb človek v 20. storočí. Zvláštne, nerovné rozloženie dôrazov podporuje aj neprítomnosť snúbenca Raymondy rytiera Jeana, ktorý bojuje za spravodlivú vec a v dobe jeho neprítomnosti sa tajomný cudzinec so svojim dvorom usadí v blízkosti Raymondinho hradu.Ak Grigorovičovo prvé dejstvo Raymondy trvá sotva päťdesiat minút, Nurejevovo trvá sedemdesiat. Akoby Nurejev nechcel prísť ani o sekundu vzácnej Glazunovovej hudby a možnosť rozprávať so všetkými nuansami tento
stredoveký bohatiersky epos. Rozvíja v ruskej kultúre devätnásteho storočia obľúbený orientálny prvok, ktorý o dve dekády od Petipu dokonale rozvinú balety Ďagilevovej éry. Zároveň k bohatosti tohto emigranta pridáva pompu
francúzskeho dvora rodu Doris. Priateľky Raymondy; Henriette a Clémence majú veľký tanečný priestor vo variáciách aj pas d´ action, taktiež ich partneri Bernard a Béranger. Nurejevova snaha o až filmové spracovanie
klasických baletov je tu ako v iných tituloch zjavná tým, že stredoveká freska mu umožňuje aj technicky dostatočné plochy na vyjadrenie.
Hneď po zdvihnutí opony vidíme nádherné tableuax, ako dvorné dámy vyšívajú svadobný závoj Raymonde, zatiaľ čo jej priateľky s trubadúrmi veselo tancujú. Bohatstvo ornamentálneho inscenovania a mizanscén je dnes už skoro druh na vyhynutie. Historický – duchovný ráz príbehu, s odkazom na duchovný rozmer stredovekého človeka reprezentuje hneď druhá scéna, kedy sa grófka Sybille
modlí s dvornými dámami, aby Biela pani a nebeské mocnosti ochránili jej dom pred bezvercom Abderachmánom, ktorý pritiahol svoje šiatre pod jej okná. Ako dar z nebies prichádza vzapätí správa, že snúbenec Raymondy Jean de Brienne sa už skoro vráti z križiackej výpravy a na znak svojej
nehynúcej lásky k mladej Raymonde jeho dôverníci prinášajú jeho obraz. Radosť vyjadruje tanec dám s križiakmi či veľký valčík (№ 06.a, – Valse provençale), ktorého súčasťou, tak ako napísal Glazunov s Petipom, je variácia Raymondy (Pizzicato). Romantické hranie Raymondy je narušené
kontrastným prvkom – vstupom Abderachmána, ktoré Nurejev posúva z úvodu v partitúre až na toto miesto pred číslo № 08 La romanesque, ktorá sa už odohráva v komnate Raymondy, kam sa šokovaná z Abderachmána utiahla s
priateľmi. Nasleduje už tretia variácia Raymondy, tentokrát so svadobným závojom. Dueto variácie Berangéra a Bernarda a spoločné adagio Pas de cinq. Potom nastáva premena s príchodom Bielej dámy, ktorá ožije ako socha na
scéne a zostúpi z piedestálu. Jean de Brienne zásahom kúzelnej bytosti ožíva na gobelíne a vstupuje k Raymonde. Veľké Grand Pas d’action zostáva skoro v pôvodnej štruktúre. — a. Grand adage Jeana a Raymondy. Spočiatku
adagiovité vznešené promenády obohatené o batýrovanie nôh postupne narastajú vo vášnivý tanec, ktorý vrcholí priam extatickými zdíhačkami. Dvadsaťštyri tanečníkov zatancuje číslo —b. Valse fantastique. Nasledujú variácie priateliek. Nebol by to však práve Nurejev, keby nedal variáciu aj
Jeanovi. V náročnej variácii sa konečne po hodine hlavný mužský hrdina môže predstaviť publiku. Štyri piruety v attitude zakončené entrechats, prostredná časť plnohodnotných pánskych skokov a variácia zakončená
náročnou rondou. Raymonda odpovedá svojmu milému rovnako náročnou variáciou. V kóde sa prepoja všetci účinkujúci s monumentálnymi obrazcami corps de balletu. Dramatický zlom mení sen zaľúbenej panny v nočnú hrôzu,
keď z temnoty povstávajú vlajky s polmesiacmi a osmanskými hviezdami a medzi nimi sa v svite luny leskne holé telo Abderachmána, ktorý sa chce kresťanskej devy zmocniť. Dvojica pánov, ktorá chalifa sprevádza, umožňuje
Nurejevovi dostať ho vyššie do vzduchu a dodať mu až démonický charakter. Nurejev naplno využíva možnosti tanečného jazyka k vyjadreniu poetického jazyka orientu. Vizuálna prevaha troch mužov na krehkú balerínu, umocňuje
dojem možného podvolenia sa. Až ranné zore ukončia toto nebezpečné snenie.
V druhom dejstve Nurejev ostáva verný štruktúre Petipu a Glazunova. Po úvodných pochodoch a nástupoch dvora a Abderachmánovej družiny najprv nasleduje virtuózne Pas de six domácich, do ktorého sa mieša Abderachmán a
vábi Raymondu. Nurejev rafinovane rozohráva striedanie dominancie na scéne medzi hosťa a Raymondu, ktorá sa tak zapája aj do variácií Berangéra a Bernarda, či v kóde oproti orientálcovým skokom predvedie pre primabalerínu
netradičných sedem kombinácií tours chaînés za sebou. Je zaujímavé, že kroková podstata úvodného grand adagia z Pas ´d action je zhodná s Grigorovičom. Je otázkou, či sa to Grigorovič a Nurejev naučili v Petrohrade od Konstantina
Sergejeva, či Sergejev v Petrohrade od pamätníkov poznal Petipov originál a nezávisle to potvrdil aj Grigorovič, ktorý poznal moskovskú ur-verziu Alexandra Gorského. Keď Abderachmánovi nevyjde očarenie Raymondy, vytiahne z rukáva bohatú show – Grand divertissement. Pozostáva zo saracénskeho tanca, dvoch variácií Abderachmána, ktorými Nurejev nahrádza tanec s tamburínami. Do druhého saracénskeho tanca pridáva dvoch sólistov, proti
ktorým stavia dvoch sólistov do tanca španielskeho so šiestimi pánmi. Oproti Grigorovičovi, ktorý má dve sólistky španielske, si tak pripravuje lepší pôdorys pre kódu, kde mu ladia centrálny monolit Abderachmán, dve dvojice sólistov a saracénska skupina i skupina španielska. Zároveň celá
táto scéna vyžaduje veľké javiskové majstrovstvo od predstaviteľky Raymondy, aby vyjadrila svoj vnútorný stav, pretože isto zvodným hosťom nemôže zostať nedotknutá. Veľké bacchanalie preruší návrat družiny Jeana de
Brienne. Efektný súboj na koňoch neprinesie víťaza a tak stanú dvaja muži tvárou v tvár s mečmi, aby bojovali o Raymondu. Víťaz de Brienne oslavuje svoju lásku mužnou variáciou a následným pas de deux.
Tretie dejstvo je celé svadbou. Slávnostné dejstvo, ktoré po dejových peripetiách vedie už len k honosnej oslave svadby Raymondy de Doris a Jeana de Brienne s pôsobivou Glazunovou hudbou, je skutočne dojemným epilógom tohto diela i nurejevovského odkazu. Práve táto svadba totiž hudobne v baletnej literatúre stavia najviac na zvláštnom rituálnom koncepte mólových tónin, orgiastickej hudbe znejúcej ako z iného sveta a vyhýba sa tradičnej schéme svadby či baletnému pátosu. Už len predohra k tretiemu dejstvu s bohatou zvukovou hmotou a farebnosťou stredoveku predchnutého orientálnymi vplyvmi a potemnené javisko s výpravou Nicholasa Georgiadisa, ktorý pripravil väčšinu výprav k Nurejevovým baletom. A oná pôsobivá scéna, ktorú si mnohí vybavia, kedy sa na hudobnú gradáciu dvíhajú lustre s mihotajúcim príznačným svetlom sviečok. Je zvláštne, že práve tu, ťažko posúdiť s ohľadom na čísla partitúry, Nurejevovi chýba jedno zborové číslo. Jeho záľuba v štylizovanom tanci charakternom, inšpirovanom folklórnymi prvkami, orientálnymi gestami je známa. Možno to bolo čisto technické riešenie vzhľadom na počet členov súboru. Po úvodnom čardáši tak nasleduje vrchol
baletu Grand pas hongrois a v prípade Nurejeva o celom dejstve možno hovoriť ako o jednom veľkom Divertissement hongrois. Po Grand pas nasleduje dámska variácia Henriette, dvoj variácia dvoch trubadúrov, opäť variácia priateľky Raymondy Clérence (zaujímavé, že tieto tri časti chýbajú v
parížskej verzii, ktorá bola pred viedenskou), pánsky pas de quatre štyroch trubadúrov, dámsky pas de trois, kde dominuje jedna z priateliek, variácia Jeana (tá v pôvodnej textúre baletu u autorov chýba), variácia Raymondy,
spoločná kóda. A to nie je všetko. Nasleduje akýsi choreografický dôvetok všetkých zúčastnených i s ôsmimi pármi a s jedným sólovým párom z čardášu – grófkou Sibylle. A potom príde zvláštne miesto, kde geniálny dramaturg a
režisér Rudolf Nurejev uznal, že po všetkej tej naivnej zápletke či Bielej panej a pritom, čo sa videli snúbenci len na začiatku, nie je možno vôbec isté, že je Raymonda rada, že si berie Jeana a nie Abderachmána a tak im vsadil záverečné milostné adagio. So všetkou sýtosťou hudobných motívov,
ktoré sa spoja v milostné očarujúce vábenie, sa títo dvaja najzvláštnejší manželia baletnej literatúry zbližujú. V pozadí zbor vytvára živú kulisu, ktorá ožije v štylizovaných stredovekých tancoch, geometrických formáciách,
chorovodoch. Nurejev vytvoril ideálne spojenie s rafinovano hudbou, ktorá má až filmové parametre, s francúzskym gotickým stredovekým eposom a so zvláštnym ľudovým archetypálnym maďarským vplyvom. Ako medzi kroky vo
variáciách použité ohnuté flexy, tlieskanie, gestá z charakterných a folklórnych tancov sa snúbia s vrcholnými pózami klasického baletu.
Nurejev zanechal v Raymonde kus seba, ale aj veľký kus tradície. Uviesť dnes takýto grand balet je finančne skoro za hranicou realizácie. Je dobre vidieť, ako svetové scény opatrujú desaťročia vyrobené dekorácie a kostýmy.
Dnes len málokto na popredných svetových scénach dostane šancu takýto balet realizovať. Choreografov pre tieto opusy je žalostne málo. Viedeň, silne spjatá s Nurejevom, stále dbá na túto tradíciu a je to dobre. Pretože práve v takýchto baletoch môže súbor rásť a preukázať svoje kvality naprieč celou
hierarchiou.
