Zdá sa mi, že poslednú dobu píšem len o Mníchove. Bavorská štátna opera predstavila novú inscenáciu Pucciniho opomínanej opery Dievča zo západu. Réžiu zverili Andreasovi Dresenovi, ktorý sa s nástrahami Pucciniho westernu vysporiadal vynikajúco. Naivný dej z dôb zlatej horúčky so šťastným koncom, ktorý trápi inscenátorov od vzniku opery, akýsi násilný happy-end, keď Minnie zachráni pred popravou milovaného Johnsona a krutý, tentokrát dojatý šerif, nechá pochybného hrdinu opery len tak šťastne odkráčať aj s jeho dievčaťom, nie je žiadnou drámou typu skladateľových iných opier. Lenže Dresen spolu so spevákmi a celým hudobným naštudovaním odhalili mimoriadne kvality tejto opery. Samozrejme o strhujúcom druhom dejstve je zbytočné hovoriť, toto Pucciniho vizionárske majstrovstvo je úchvatné. Je tu všetko. Cudnosť, vášeň, vzplanutie, rozpor, hádka,… divadelné efekty a možnosti dramatického konania, ktoré vrcholia úchvatnou scénou, keď na šerifovu ruku kvapká zo stropu krv, až po záverečný extatický smiech Minnie, keď falošnou pokerovou partiou tentokrát vyhrá milencov život.
Dresen preniesol dej do aktuálnej temnoty. Minnin podnik v prvom dejstve je chudobný bar niekde na periférii, kde čakajú emigranti všetkých možných národností na svoj osud. Či budú prijatí, odmietnutí, či nájdu prácu, čo bude s ich životmi. A tak Pucciniho obrovská plejáda postavičiek v dokonalom psychologickom inscenovaní režiséra slávi oslnivý až filmový HD obraz. Títo skutoční vydedenci, novodobí zlatokopovia, ktorí putujú, aby našli svoje miesto na planéte, sú dojemní a pravdiví a zároveň ale tiež nenásilne implantovaní, že aj odporcovia politiky ústretovosti k migračnej kríze sa nemusia zdesiť. Exulanti od čias Adama a Evy sú celé tisíce pútnikov, ktorí musia utekať. Výborne vyznieva práve v tomto uhle dojemný spev mužov túžiacich po domove, či scéna, keď ich gramotná Minnie učí z Biblie. Zároveň v tomto kontexte nedostáva priestor oná ľahkovážna Pucciniho naivita opery. Šerif Rance je brutálny chlap, možno sám namočený v obchode s ľuďmi. Jeho sieť špiónov, donášačov funguje výborne. A je vášnivo zamilovaný do jedinej ženy v tomto mužskom svete; Minnie. Kde našli intendanti Bavorskej štátnej opery tenoristu Brandona Jovanovicha netuším, ale jeho obsadenie do dôležitej a extrémne náročnej partie Johnsona, ktorého si v posledných rokoch ako erbovú rolu privlastnil práve mníchovský zázrak Jonas Kaufmann, je triumf. Tento senzitívny, zároveň drsne ošľahaný muž prináša postave práve onú mieru uveriteľnosti, aby celá koncepcia režiséra nevyletela komínom. Navyše aj výborne spieva a jeho herecké schopnosti v druhom dejstve, spôsob akým zvádza cudnú Minnie, či následná milenecká hádka, keď ona pochopí, že vtisla prvý bozk svojho života klamárovi, ktorý nie je tým, kým má byť, je úžasné divadlo na opernej scéne. Navyše napätiu pomáha úžasne miniatúrna Minnina izba, kde sú títo dvaja a neskôr šerif natlačení až k fyzickej klaustrofóbii. Anja Kampe v ústrednej role má všetky predpoklady pre triumfálny úspech. Skvelá a citlivá v hereckom prejave, zvrchovaná v druhom dejstve. Ako je zvykom, v Mníchove je všetko dotiahnuté do najmenšieho detailu. Krv sa skutočne objaví na šerifovej ruke, postavy majú vynikajúci i keď „len“ súčasný kostým, perfektné parochne, make up, až po tetovanie na prstoch, ktoré si väčšina publika ani nevšimne, ale dotvárajú vizuálne charaktery postáv.
Skvelé hudobné naštudovanie Jamesa Gaffigana po ukážkovom viedenskom naštudovaní Franza Welsera-Mösta, opäť ukázalo nové odtiene Pucciniho partitúry. Zrazu počujeme drsnejšie tóny, akýsi prechodový register Pucciniho imaginácie vo zvuku medzi počiatkom a koncom v Turandot. Dramatickým cítením partitúry je Gaffigan plnohodnotným partnerom režijného tímu.
Drese neprináša závratne nový výklad. Je pokorný k Pucciniho opere, ale dáva ju do súvislostí s dnešným svetom, a to je nadmieru dráždivé. Týmto aktom sa postavy z krásneho hollywoodskeho sna približujú tragickým hrdinom novinových správ a reportáží. Záverečná katarzia a prepustenie napraveného darebáka Johnsona, je akási správa o azyle. Postavy, ktoré boli vyplienené a zbité, prešli peklom a vychádzajú ako popálené holubice.
Foto: © Wilfried Hösl
