Poslednou dobou mi často volá zákaznícka linka Knižného klubu, sú znepokojení, že objem mojich objednávok rapídne poklesol. Už to radšej nedvíham, pretože vycvičení zamestnanci ma urputne presviedčajú, že si mám kúpiť tú a tú, samozrejme, mimoriadnu knihu, bestseller, horúcu novinku a ja nemám náladu im vysvetľovať, že ich dramaturgia sa otočila o poriadnu zatáčku k silne mainstreamovému obsahu, a že toto rozhodne čítať nemusím, nieto ešte vlastniť. O to radšej využívam internet a jeho možnosti na hľadanie malých vydavateľstiev, ktoré sa špecializujú na odbornú, či nazvem ju „spoločenskú“ literatúru. Napríklad Mendelova univerzita v Brne vydala knihu, ktorá ma uchvátila: Projevy křestanské liturgie v kulturní krajině. Zaujímavé je, že dnes, keď môžeme neustále objavovať informácie, oslavovať vzdelanie a overovať pravdivosť obsahu a faktov, sa len pri zmienke kresťanstvo a cirkev ihneď ocitneme pod paľbou príkreho odsúdenia. „Banda, úchylovia, napáchali toľko zla, najväčšia politická strana sveta, zlodeji, vrahovia, buzeranti, ide im len o zisk, kšeftujú s ľudskou naivitou, mafiáni v talároch, …“. Neviem čím to je, že náš dnešný rozum nie je schopný vyhodnocovať pravdu, vedľa ukážkových fake news, a opakovať bez rozmyslu niečo, o čom možno ani nič nevieme. V prípade kresťanstva je to ideálny lakmusový papier stavu spoločnosti i chodu dnešného sveta. Tajné lóže, vražda Jána Pavla I., Vatikánska banka a mafia, pontifikát Jána Pavla II., pedofilná lobby, elegancia Benedikta XVI., sú vďačné témy pre kriminálne a špionážne romány, ale vtiahnuť si to do hlavy? O to viac ma zaujalo, že publikáciu s názvom ˇkresťanské“ vydáva univerzita viac zameraná mimo filozofický a intelektuálny svet.
Hlavným autorom je kňaz a mimoriadna kapacita v svojom obore liturgista Pavel Kopeček. Autor, ktorý svoju hlbokú vieru začal prežívať v období komunistického diktátu, a vyštudoval tak stavebnú fakultu VUT a až neskoršie, ako muž poznajúci široké spektrum života mohol naplniť svoje duchovné povolanie. Iste vďaka životnej skúsenosti a šírke svojho rozhľadu sa Kopeček stal lídrom v oblasti nielen liturgiky, ale aj sakrálnej architektúry, estetiky chrámového priestoru, kde spája svoje architektonické štúdium a praktické skúsenosti oboru i dôkladnú znalosť dejín liturgie od počiatku cirkvi so širokým rozhľadom v svete umeleckom. Pre čitateľov, ktorí sú a priori proti kresťanstvu a došli až sem, musím zdôrazniť, že sa nejedná o knihu zameranú k niečomu ako misionárska činnosť, hľadať prehovárať potencionálnych farníkov. Táto kniha vznikla ako reakcia na dnešnú neznalosť vieroučných základov života našich predkov a tým aj ich ´rituálov a hier života a viery´ v krajine. Cieľom nie je obracať čitateľov na vieru, ale prezentovať mu vývoj vzťahu duchovného života vidiečana ku krajine a poučiť ho o stopách, ktoré v krajine zanechal a prečo. Kto nepozná minulosť nemôže plánovať budúcnosť.
Kopeček so spoluautormi, architektom Jiřím Lőwom a Petrom Kučerom pripravili hlboké dielo, ktoré nadchne každého, kto je milovník prírody, má vzťah k vlasti, dotýka sa ho história a odkaz i tradícia predkov. Kniha sa do vás vpije, prečítate ju jedným dychom a pôsobí ako liečivá voda na náš unavený mestský technokratický zrak vo svete súčasného. Magický svet, rituály a ľudská obradnosť, tajomno, dotyk univerzálneho, mýty a ich pripomínanie činia z čítania vizualizáciu pradávneho sveta hlbokej harmónie života predkov medzi pozemským a tým, čo je nad. Prírodný cyklus, jar a znovuzrodenie korešpondoval s oslavou zmŕtvychvstania, leto s oslavou Bohorodičky, radosťou z úrody a plodov, jeseň a umieranie prírody so spomienkou na zomrelé duše a tak i zvyky a obyčaje prestupovali z liturgického slávenia do príbytkov, záhrad a polí. Predkovia si prinášali z chrámu posvätené ratolesti, bylinky, kvetiny, vodu nie preto, že by boli obmedzení, naivní a hlúpi, ale preto, že posväcovali priestor svojho domova a miest kde pracovali. Ani dnes sa nesmejeme tým, čo si vešajú doma lapače snov, rozmiestňujú nábytok podľa kľúča feng-šuej, hygge, či zdobia vianočný stromček a stavajú betlehem, pečú Baránka. Toto všetko sú torzá bohatého života predkov, ktorí spojili život a prácu so svojou náboženskou skúsenosťou a symbolickým vyjadrením človeka.
Dnes sa veľmi darí a je to len dobre, záujmu o tradície predkov, zvyky a obyčaje, tradície, históriu, folklór, národopis a je logické, že naši predkovia minimálne do 19. storočia boli hlboko spätí v kultúrne a ideovo homogénnej kresťanskej spoločnosti. Kresťanská tradícia prijala i prvky predkresťanské a spracovala ich do svojej matrice, pretože sa odvíjali od rovnakého faktoru a tým bol beh agrárneho roku. Práve tomu navzdory všetkým snahám zodpovedá aj naše krajina. Aj tí, čo sa práve ostro vymedzujú k akémukoľvek priznaniu viery, emócie a citov, si musia priznať, že napodiv ako veľký paradox k svojmu mentálnemu nastaveniu; ateisti a meštiaci, technokrati, nihilisti žijeme stále v krajine kresťanskej a poľnohospodárskej. Barokový ráz českej krajiny, táto kresťanská kultúrna krajina sa však stáva fotogenickou kulisou nášho virtuálneho veku. A tu prichádza Pavel Kopeček, ktorý popisuje a dokumentuje, že to, na čo sme zvyknutí keď vyjdeme na výlet, je výsledkom dlhého vplyvu kultúry, kresťanstva a liturgie v živote predkov. Všetky sakrálne stavby vo svojej krajinnej kompozícii sú pripomienkou skutočnosti a výrazom viery v spásu a vykúpenie. Obrázky a kríže na stromoch, kríže na križovatkách zabudnutých ciest, stĺpy, krížové cesty, pamätné kamene, spomienkové kríže, kaplnky, zvonice, Božie muky, zastavenia, až po turisticky exponované pútnické areály usadené na vrcholoch kopcov. Baroková doba svojimi bohatými prejavmi kresťanského života odhalila skutočnosť univerzálnej spásy, obrady v krajine, púte a modlitby svedčili o viere, že celá príroda je požehnaná. Nielen samotné stavby, ale celková kompozícia alejí, lúk, krajinárske úpravy a ich kompozícia svedčili nielen o tom, že kráčame po posvätenej zemi, ale že táto príroda je ´záhrada Márie´, obraz harmónie s prírodou a biblickej záhrady Edenu. Ochrana prírody a environmentálne témy sú dnes súčasťou politickej reprezentácie, ale už v stredoveku svätci ako Benedikt a neskôr František upriamili svoju vieru cez inkarnáciu prírody do svojej teológie. Skrze jednotlivé pamiatky sa k nám dodnes prihovára duchovná pamäť daného miesta, bez ohľadu na to, či sme ateisti či veriaci. Miesta nám pripomínajú nielen cesty čo zanikli, chodníky, aleje, ale hlavne rôzne príbehy, osudy, ľudské tragédie, nešťastia, živelné pohromy, ktoré sa tu stali. Či naopak zázraky, teda prejavy viery. O týchto miestach sa rozprávali a tradovali povesti a príbehy, konali sa pri nich rituály, putovali k nim zhromaždenia. Táto drobná architektúra budovala u našich predkov silný osobný vzťah k prostrediu, v ktorom žili. To, čo všetky sakrálne stavby v krajine spojovalo, bola ich náboženská téma a kultové určenie. K nim ľudia putovali a tu sa v stanovené dni každoročne modlili, ďakovali a prosili. Mimoriadne pôsobivá až dojemná je časť knihy, kde autori na priebehu liturgického roku od Adventu na topografii agrárneho roku prinášajú prehľad pestrých ľudových zvykov, kde sa jasne spájajú témy liturgického slávenia s prácou na poli, záhrade či doma, vedľa významných dátumov roku, rovnodenností a prírodných premien.
Každá sakrálna stavba je symbolom a obrazom spoločenstva veriacich, ktoré v liturgii prežíva svoju krstnú identitu. Viera vedie človeka, aby požehnal zem krížom a tak sprítomnil to, o čom je presvedčený. Bez tohto živého spoločenstva sa tieto stavby menia na pamiatky, ktorých hodnota je redukovaná na historické a kultúrne svedectvo. Stávajú sa výraznými bodmi v krajine s významom krajinárskym, turistickým, estetickým a ekologickým. Tieto stavby hovoria o hierarchii hodnôt, posvätnosti života a krajiny, zbožnosti ľudu a ich rituálnych prejavoch. Dnešný človek pristupuje k týmto miestam v krajine inakšie, nie je to jeho vina ani zásluha, pretože v takom svete žije. Ľudom už nie je zrejmý zmysel týchto miest ani ich príbehy, nepoznajú ich históriu, žijú v iných podmienkach než tí, ktorých život bol týmito miestami utkaný. Dnes už človek nepracuje na poli, jeho prácu zaujal stroj, nepotrebuje strom na schovanie sa pred nepriazňou počasia, ani kaplnku, pretože už tam nepracuje ani nežije, tak i dielo ľudských rúk je zbavené svojej duchovnej stránky, znaku posvätnosti. Dnes je väčšina týchto drobných pamiatok len svedkom zašlej slávy barokového života, ktorý dávno pominul a ku ktorému sa nedá vrátiť. Previnením týchto pamiatok je to, že majú túto históriu a podávajú tieto svedectvá, čo nie vždy korešponduje s ideológiou súčasnou aj nedávnou. V rokoch minulých bola devastácia týchto pamiatok cielená a ideová, dnes ide o nezáujem, vandalizmus a snahu všetko speňažiť.
Kniha nám kladie aj mnoho otázok, nielen nám ale aj mladej generácii. S rušením prirodzených komunikačných trás, ciest a križovatiek sme svedkami, že stavby sú vytrhnuté zo svojich kompozičných väzieb ako o tom svedčia kríže a božie muky uprostred osiatych polí. Aký význam a funkciu tieto stavby plnia a pre koho? Kto tieto funkcie vníma? Je starostlivosť o tieto stavby len doménou kresťanov? Nie je taktiež akousi zbabelosťou cirkvi, že rituály a liturgiu s nimi spojené už nevykonáva? Sú zreteľné zmeny v charaktere drobných sakrálnych stavieb v súvislosti s novými spôsobmi ľudskej mobility? Potrebuje dnešný človek kríže na poliach, božie muky a kaplnky pri cestách, sochy v tieni storočných stromov? Jedná sa len o prvky kultúrnej krajiny, ktoré zapadajú do celkovej kompozície a pamiatky, ktoré je potrebné uchovať budúcim generáciám, alebo sa jedná o niečo viac? Je budúcnosť týchto stavieb určovaná len ich pamiatkovým a umeleckým významom a posolstvo v krajine nášho domova, za ktorú mnohí z nás cítia zodpovednosť?
Dnešná doba tvorí nové, sebe vlastné dominanty: v poliach sa objavujú reklamné billboardy, veže mobilných operátorov, obchodné centrá, fotovoltaické lúky, priemyslové haly a nová občianska zástavba, sem tam sa pri ceste objaví pomníček vypovedajúci o smrteľnej dopravnej nehode. Česko býva charakterizované ako najviac sekularizovaný štát sveta, ale i napriek tomu je tvár našej krajiny stále výrazne formovaná náboženskými symbolmi a objektmi. Sakrálne objekty tak utvárajú nielen charakter a image českého vidieka, ale svedčia aj o nás samotných. Pripomínajú sa nám na pohľadniciach, v publikáciách prezentujúcich obce, na internete ako obrázky miesta, kde žijeme, na ktoré sme hrdí. Je dobré, že táto kniha svojou strhujúcou formou, jazykom, šírkou interdisciplinárneho presahu tieto objekty pripomína v ich pôvodnej kráse a zmysle.
