Vydavateľstvo Argo stihlo k Vianociam potešiť všetkých priaznivcov komisára Adamsberga. Niekoľkoročné čakanie na snáď nie posledný prípad, novú knihu Freda Vargasa; dnes šesťdesiatosemročnej autorky, ktorá po vzore velikánov detektívneho žánru vytvorila svojbytnú postavu komisára, ktorého si zamilovali čitatelia na celom svete, sa vyplatilo. Vďaka Argu aj v Česku už pekný rad rokov môžeme sledovať jeho rafinované prípady, ktoré bezkonkurenčne posúvajú žáner detektívneho románu. Ikonické prípady, v ktorých nedominuje brutalita, vulgárnosť ba ani dnes obľúbená obscénnosť, ale úcta k životu a pokora k čitateľovi, katapultovala autorku tvoriacu pod pseudonymom k ikonám tohto žánru.
Osobne ma veľmi teší, že keď nahliadnem na knihobot, získať starší román autorky je skoro nemožné, keď napíšem na vyhľadávači mená súčasných severských autorov, ich detektívky sú na webe v desiatkach kusoch. Namýšľam si, že tento fakt potvrdzuje skutočnosť, že je stále dostatok čitateľov inteligentných a vnímavých, ktorí vedia rozlíšiť kvalitu. Nechcem tu hodnotiť iných autorov, ich modus operandi je zrkadlom doby a toho, čo mnohí od kriminálky očakávajú. Vargas sa nevnucuje. Komisár Adamsberg nie je skrachovaný inšpektor, nemá problémy s alkoholom, nie je na pokraji zrútenia ako severskí detektívi, nerieši nešťastné manželstvo, ktoré skrachovalo pretože komisár nonstop pracuje. Adamsberg je humanistický gentleman, ktorý pripomína piliere európskej kultúry, ba dokonca civilizácie. Jeho charakter, nevykorenenosť a schopnosť empatie sú liekom na dnešné vyšinuté a hysterické postavy. Jeho tím zostáva celistvý. Autorka nás nepripravila o špecifické, hlboko ľudské a typovo presné postavičky. Ani sa jej postavy nezbláznili v textovom súbore, žiadny člen parížskej kriminálky nepodľahol symptómom doby inklúzie a oslavy doktríny mnohorakosti. Nevystupuje tam žiadny tragický prípad policajta, ktorý má rasistickú skúsenosť, nie je tam liberálny ale nešťastný gay, ani z Retancourtovej sa nestala lesba. Danglard je stále chodiacou encyklopédiou, i keď jeho úloha v novom prípade je o niečo menšia ako sme zvyknutí.
Vyšetrovanie a úzka časť tímu sa presúva do Bretónska, kde šéfuje sympatický inšpektor Matthieu. Autorka nestráca čas a rytmus drámy nejakými hrami, že by mladý inšpektor pôsobil ako žiarlivý sok slávneho parížskeho kolegu. Tok prípadu akceleruje až do chvíle, keď autorka urobí geniálnu dramaturgickú odbočku a presunie vyšetrovanie Louvieckého vraha na priam hospodársku kriminálku mafiánskeho zbohatlíka Robica. Stránky sa pretáčajú a čitateľ s napätím sleduje, že neprečítaných listov zostáva menej a menej a čo bude s prvotným prípadom vražedného maniaka. Autorka určite vedome a rafinovane buduje toto napätie z blížiaceho sa konca, tak ako umne splieta do prípadu svoje milované prvky, lásku k histórii, prvky nereálna a neuchopiteľné motívy. Po románoch, kde oživovala stredoveké tradície, monumentálnosť francúzskej revolúcie, drobné iracionálne aspekty, vzdáva česť velikánovi francúzskeho písomníctva Chateaubriandovi. Bolo by nepochybne vzrušujúce vedieť čítať francúzsky román v origináli s precíznymi a prvotne koncipovanými slovnými hrami. Kateřina Vinšová v českom preklade však veľmi sofistikovane a umne pracuje s tajuplným a viac výkladovým zmyslom posledných slov umierajúcich, takže ani český čitateľ nie je ochudobnený o napätie ako si vyloží slová, či skôr ich útržky.
V tomto je zmysel perfektného detektívneho románu. Autor v gigantickej konštrukcii vie vystavať cestu, aby sa sám čitateľ stal nadšeným detektívom a sledoval stopy, riešil prípad. Vargasove prípady totiž nestoja na moderných forenzných metódach, ale na milej staromilskej detektívnej práci. Takže sa vám nemôže stať, že pred záverečným odhalením príde podpásovka a autor vybalí nejaký test, ktorého výsledok vám skazí hru.
V napínavom finále autorka vedome necháva odpočinúť horúce stopy vrážd a tak sa čitateľovi v hlave vracajú podvedome jeho vlastné dedukcie. Je to šméčko (ako používa brniansky hantec) a je vrahom skutočne potomok Chateaubrianda a úvod bola len dymová clona? Nie je vrahom dokonca sám sympatický domáci inšpektor Mattheau? Alebo dvojica – novinár a zmija? Či dokonca ten milý majiteľ reštaurácie, kde policajti obedujú a radia sa? Každý z domácich by mohol mať nejaké skryté ciele a možno potrebu zakryť dôležitú vraždu v sérii zdanlivo nesúrodých obetí.
Autorka dáva veľký dôraz na myšlienkové pochody komisára a čitateľa sa tak zmocňuje pozitívna radosť, ako dobre dokáže komisár odhaliť skryté pochody páchateľa. Tento prvok úspešnosti a schopnosti rozkľúčovať sa opäť pridáva do vienka morálneho kreditu autorky stáť na strane dobra a pravdy. Dramatické prvky, ako zločinecký hon na život samotného Adamsberga a schopnosť tímu ochrániť jeho život, rýchlo bežiace až filmové strihy ako Retancourtová reaguje a koná, dodáva dráme prvky svetla, že strana dobra môže a musí zvíťaziť. Naopak strohé oznámenia papalášov polície jasne ukazujú zbabelosť mocných a funkcionárov. Uzavretý svet malého mestečka a význam krčmy, kde sa pospolitosť stretáva vrátane starostu, doktora a rôznych postavičiek, nie je nášmu svetu cudzí, tak ako aj neustále sliediace pohľady za oknami, ktoré sledujú všedný život ulice. Neuchopiteľné prvky ako blchy, rozbité vajíčka v dlaniach mŕtvol, skupina milovníkov tieňov, tieňo-kazci, legenda o strašidelnom grófovi z Combourgu, sa mieša s dokopy súčasnými motívmi ako mladícky gang z internátnej školy, kriminálna organizácia všestranných akrobatických zločincov, túžbe po moci, ešte väčšom bohatstve, naivite a primitívnosti dôverovať falošným lídrom a ezoterickým tlčhubom. A je tu opäť silný prvok nie nadprirodzena, ale vzťahu človeka k jeho prírode. Tisícročný kameň, ktorý je kalendárom času a udalostí, svedkom a útočišťom, krehkým a zároveň silným majákom dočasnosti ľudského života a našej vlastnej pominuteľnosti.
Na balvanu je tak po Když vyleze pavouk novým príspevkom autorky – historičky a archeologičky, v jej i našej viere v prítomnosť a budúcnosť. Navzdory udalostiam a spravodajstvu našich dní, neprezentuje román o pandémii, vzostupe radikálnych politických strán, vojne, migrácii, brutalite. Je to dielo o ľuďoch, o ich bolesti a zážitkoch, ich zraneniach a následkoch, ktoré si nesú už od detstva, či nesieme v svojom živote. Komisár nástrahy o svoj život prežije a nám zostáva veriť, že sudičky autorke dali do vienka dlhú niť života a my sa dočkáme v dezilúzii zo súčasnosti ešte aspoň jednej katedrály slov, tvoriacich príbeh hovoriaci dejinami, súčasnosťou a nádejou do budúcnosti.
