Pred rokom som jasal nad predstavením Nórskeho národného baletu s adaptáciou činohernej predlohy Henrika Ibsena Strašidlá. Uplynul rok a jasám znovu. Tentokrát Marit Moum Aune vsadila ešte na vyšší kaliber. Do baletného predstavenia previedla priam ikonickú Ibsenovu hru Hedda Gablerová. Pri Strašidlách Auneová bola autorkou scenára a režisérka, tentokrát je už aj choreografka a nie zlá. Mimoriadne. Podarilo sa jej zachovať svoj divadelný rukopis a pridať k nemu nevídanú plasticky modernú choreografiu, ktorá ctí a priamo adoruje tanečné schopnosti popredných členov národného baletného súboru. Zostal aj skladateľ Nils Petter Molvær, ktorý skomponoval celovečerný balet v dĺžke sto minút. Vedľa minimalistickej hudobnej plochy tvorenej zvukmi, rytmickými údermi, elektronikou a akustickým čarovaním, prisúdil sólový part až jazzovo znejúcej trúbke, ktorá v slzavých a ťahavých kaskádach vyjadruje nudu a zastavený čas v dome Tesmanovcov. Možno by sa mohla zdať partitúra príliš vzdušná a monotónna, ale v dokonalej interakcii so scénickým dianím sa výborne oba druhy; hudba a divadlo, doplňujú.
Zo Strašidiel si Auneová priniesla aj scénografa – Evena Børsuna, ktorý vytvoril premenlivú hraciu plochu. Naplno využil technické možnosti veľkého javiska a tak sa jednotlivé izby vily Tesmanovcov zjavujú v náznakoch nábytku zvrchu – teda z temnoty vysokého javiska, či z prepadliska. Ústredná scénická podesta sa dokáže zdvíhať, nakláňať a na konci je efektnou partnerkou v samovražde Heddy. Efektná je jej členitosť pre scénu Eilerta Løvborga, kedy sa opije a stratí rukopis svojho celoživotného diela. Auneová tieto scény výborne cíti divadelne, pretože balet je vždy doménou preludov, nereálnych postáv, víl či škriatkov. Jej magický realizmus je tu dotiahnutý k vrcholu prostredníctvom desivo vyzerajúcich žien, akýchsi štylizovaných prostitútok, či skôr vnútorných démonov. Záľuba nešťastného Løvborga v alkohole, je tak vyjadrená týmito zvodnými ženskými džinmi, ktoré v efektných partnerských figúrach opantávajú nešťastného muža. Korunou apokalyptickej scény a následnej tragédie s dvojitou smrťou sú páni, s odpudivými maskami akýchsi plazov. V inscenačnom tíme Auneová priznáva, že zborové scény prenechala kolegyni. I tak však všetko brilantne drží spolu.
Je ťažké aj na činohernej scéne vyjadriť tieto zvláštne charaktery Ibsena. Či môže byť divák sympatizantom Heddy? Zvláštneho tvora, ktorý nedokáže uchopiť svoje šťastie, či nájsť zmierenie so svojim životným údelom. Žena nespokojná v manželstve s Tesmanom, ktorý je však vzorným profesorom a nie žiadnym mizogýnom, koketujúca s nebezpečným susedom doktorom Brackom, ktorý je u Auneovej povýšený na diabolského nihilistu. Auneová vysvetľuje aj vzťah Heddy k Tee Elvstedovej, keď v dokonale štylizovanej a vskutku hororovej vízii vidí seba ako dievčatko, čo ubližuje spolužiačke a vylieva jej mlieko do školskej tašky a ničí jej desiatu. Choreografka a režisérka hľadá korene neurózy Gablerovej a nachádza ich v jej detstve. Sila otca Heddy, generála Gablera sa prejavuje už v prvom obraze, kedy sa malá Heddička hrá na vyleštených vojenských čižmách otcovho pluku. Aj oné nešťastné pištole dostane už ako malá ako dar od otca. Figúra generála – otca sa niekoľkokrát vracia, zároveň je však Auneová príliš inteligentná, aby do Ibsena napchala nejaké moderné úchylky v rovnici otec – dcéra.
Ak Strašidlá mali mystickú atmosféru, Hedda je mystická a zároveň realistická. Triumf javiskovej interpretácie je výkon Grety Sofie Borud Nybakkenovej ako titulnej postavy. Hedda v rámci večera skoro neopúšťa scénu, pretože jej domáci labyrint je miestom, kde sa v zákutiach skrývajú všetky jej myšlienky i sny, na ktoré naráža. Nybakkenová vládne dokonalým tanečným i hereckým prejavom. Neostýcha sa stáť na scéne úplne nahá, medzi náročnými adagiami fajčiť cigarety, vnútorne sa stotožniť s postavou. Jej dokonalé baletné telo a nádherné nárty v mäkkej tanečnej obuvi, svetlé šaty či kombiné, zdôrazňujú jej zvláštne ženské čaro. V druhej časti, v nohavicovom overale, so svojimi blond vlasmi, vyzerá už viacej ako žena vamp, skrytá zmija, ktorá Løvborga, ktorý u nej hľadá pochopenie odsúdi k smrti a jeho knihu vedome schová a spáli. Løvborg Silas Henriksen predvádza úžasnú kreáciu rozpolteného a nešťastného muža, ktorý absenciu lásky a vzťahu vložil do horúčkovitej pracovnej činnosti. Celé obsadenie je brilantné. Právnik Brack je fantastický Shane Urton, ktorý svoje nevinné kratochvíle brnkania na klavíri strieda s bratským provokovaním Heddy, aby ju nakoniec vlastne znásilnil. Zapojenie zboru do roly abstraktného chóru, či detských interpretov, dodáva večeru sýtosť v divadelnom meradle.
Je to skutočne balet hodný veľkého kamenného divadelného domu, veľkých osobností a úžasných tanečných nápadov. Je až dojemné, že severské krajiny tak dbajú o kreovanie nových baletov na literárne predlohy svojich velikánov. Videli sme už toľko rôznych zdvíhačiek, figúr, obratov a predsa môžeme opäť vidieť niečo nové. Auneová dbá na prísne až dialogické litánie medzi dvojicami. Každé gesto a je ich tu požehnane, má formu verša i vety, ktorá má obsah, ktorý je univerzálne zrozumiteľný. Hedda sa rovnomerne ocitá vo vzduchu, v nesených, prekomponovaných figúrach a zároveň má dostatok plochy na okázalé herecké scény. Jej postava prechádza rafinovaným vývojom od scény v úvode, kedy zaťato drží ruky od tela, aby sa nemusela dotknúť manžela Tesmana, až po zvodnú spomienku na vzrušenie s Løvborgom v minulosti. Záverečných dvadsať minút je hereckým koncertom nevídanej škály emócií a talentu Nybakkenovej. Spôsob, akým umiera zavalená svojimi pocitmi, svojimi očakávaniami, ktoré jej vybuchujú v hlave ako odpoveď na jej nespokojné ponosovanie, je výstižnejším mementom než slovo. Gablerová sa stratí, aby nikto o nej už nikdy viac nepočul, aby nikomu už neškodila. Ani manželovi, ani Tei, ani Løvborgovi, ani nikomu. Zároveň však dnes, po skoro sto tridsiatich rokoch od premiéry Ibsenovej činohry, je portrét človeka nespokojného so svojim status quo, viac než aktuálnejší. Človeka bažiaceho po veľkých gestách, po „veľkom živote“, ktorému sa toho však nedostáva a čoraz ťažšie vníma limitujúce okolnosti a spoločenské konvencie. Hedda nenachádza nikoho, kto by jej bol v jej meradle dôstojným partnerom. Preto nemá už žiadnu chuť ani nádej. A tak si myslí, že vznešená smrť mučenícka bude mimoriadne veľkým gestom, ktoré sa zapíše do života jej manžela a známych. Lenže do ticha plynúca hudba a zmiznutie Heddy v akejsi diere domu v podzemí, hovorí jasne. Ani tento čin nebude mimoriadnym. Jej tichý odchod nie je o nič hlasnejší, než jej teatrálne tance v domácnosti.
foto: Eric Berg
