Po viacerých filmoch a kauze okolo atentátu na Sergeja Filina a Bolšoj balet na konci minulého roku vzbudil nadšenie film Dancer dedikovaný Sergejovi Poluninovi. Dokonca ho uviedol osobne v Prahe, vysielala ho česká verzia HBO. Polunin sa do Prahy v máji vráti. Pre tých, ktorí však baletom žijú denne, dokumentárny film, ktorý využíva všetky dostupné materiály; od rodinných archívov rodiny Poluninovcov, televízne spravodajstvo, novinové výstrižky, fragmenty predstavení, je film amerického režiséra Stevena Cantora omnoho osobitejší. Skôr v zmysle negatívnom. Baletný divák je zvyknutý na inú poetiku a obsah. Divák baletom „nepobozkaný“ vidí vo filme osobný príbeh veľmi dramatický, exoticky pôsobiace zákulisné zábery a môže sa dojímať. O Poluninovi, najmä po jeho citovo nabitom klipe k piesni Take Me To The Church, si môže myslieť, že je skutočná baletná celebrita. Lenže otázka na telo by znela: čo také Sergej pre balet vykonal? – Nie je jeho vedomý a proklamovaný odpor k baletu, jeho neustále rozchody s ním skôr tristné? Ako chce tanečník, v súčasnosti hosťujúci v rôznych divadlách, preukazovať špičkové výkony, keď denne nemá ani tréning?
Film je oslavou kritického pohľadu na osobu tanečníka, ktorý nemôže byť slobodný. Toto opakujú aj tlačové správy a žurnalisti. Polunin chce bojovať proti nadvláde šéfov, choreografov, manažérov, intendantov. Akurát on, ktorého astronomické honoráre mu zaisťujú pohodlný status quo. On, ktorý pravidelne rušil predstavenia, kedykoľvek sa mu nechcelo. Polunin je mimoriadne talentovaný tanečník, ale za svoju krátku kariéru akými výkonmi by mal byť titulovaný ako baletné hviezda? Albrecht? – Rudolf v Meyerlingu, Siegfried, Narcis, Spartakus? Tieto postavy v desiatkach svetových popredných scén tancujú špičkoví tanečníci, ktorí však ráno pokorne idú na tréning a celý deň tvrdo pracujú v sále. Neplnia stránky bulváru, nepýšia sa tetovaním do módnych časopisov, nechvália sa, že tancovali na drogách a nehýria v noci v trendových baroch. Polunin má za sebou primerané role v baletoch, nepredstavil sa však v žiadnej zo špičkových noviniek, nikto pre neho zatiaľ nevytvoril rolu, ktorá by sa stala prototypom. Má za sebou dva ukončené angažmán v Kráľovskom balete v Londýne a moskovské angažmán v Hudobnom divadle Stanislavského a Nemiroviča-Dančenka pod ochrannými krídlami riaditeľa baletu Igora Zelenského, ktoré ukončila tanečníkova chuť byť viac nezávislý a možno k tomu prispelo aj menovanie Zelenského za riaditeľa Mníchovského štátneho baletu. Tam sa už Sergej v septembri 2016 predstavil ako Albrecht v Giselle a neskôr ako Crassus v Spartakovi.
Milióny divákov, ktorých balet nezaujíma alebo vôbec nevedia čo to je, vďaka Sergejovi a slávnemu fotografovi Davidovi LeChapellovi, si zamilovali Poluninovu improvizáciu na pieseň Take Me to Church. A aj samotného tanečníka, ktorý je prototypom mužného samca. Nebaletnému publiku búra všetky klišé, ktoré si o pánoch v balete vymysleli. A zase rozpor. Nie je to žiadna mimoriadna choreografia, nemá štýl, je to akási prehliadka toho čo mu ide najlepšie. Mimoriadny tanečník, ktorého charizma na scéne je spaľujúca, si podmaňuje divákov naprieč kontinentmi. Niekedy samozrejme nepodá stopercentný výkon (čo sa týka technickej virtuozity) aký rozmaznaní diváci zvyknutí na strojovú dokonalosť očakávajú, ale nikto mu nemôže uprieť mimoriadne senzitívny, strhujúci javiskový prejav. V dramatických partiách ako Rudolf či Spartakus priam nebotyčné šialenstvo a dravosť, ktorú sa nemožno u umelca-herca-tanečníka naučiť. Je súhrou mnohých talentov, vlôh, pracovitosti a schopnosti využiť reálny stav svojej mysle v záujme drámy ako základ hereckej kreácie. Tento film je vlastne smutný. Vyteká z neho čosi nezdravo temné. Rozhodne nie je vzorom odvahy pre ostatných, ktorí túžia niečo dokázať. Povahový rys Polunina – úteky od zodpovednosti – sú dôsledkom možno chýbajúcej rodiny, keď od trinástich rokov žil odlúčený na internáte Kráľovskej baletnej akadémie, so spolužiakmi, ktorí sa javia vo filme ako banda divochov, schopných každej „vylomeniny“. Je to nový rys dokumentu pre citlivý a senzitívny svet baletu. Neukazuje umelcov, ktorí trpia, aj boľaví vychádzajú na scénu, pretože nadovšetko milujú balet – svoje poslanie. Ukazuje človeka s mimoriadnym talentom, ktorý sa skôr chová ako márnotratný syn, a svoje vlohy prehýril. Ešte strašnejšie však vyznieva slávna baletná škola v Londýne. Ako vlastne vychovávajú kompaktnú umeleckú osobnosť človeka od mladého veku? Chlapec točí piruety ako diabol, vyhráva súťaže, ale čo jeho komplexný rozvoj? – To je vizitka poprednej baletnej školy? A Kráľovský balet? – To akí baletní majstri tam pôsobia, keď im nevadí, že tanečník, ktorého vyhlásili za najmladšieho prvého sólistu vo svojej histórii nechodí ráno na tréning, nevie temer o sebe, skoro sa nedostaví do divadla pred predstavením? – To tie roky im bolo všetko jedno? Desivé. Škoda, že keď chce film obviniť baletný systém, nikto z ROH nedostal priestor vo filme sa k tomuto vyjadriť. Bohužiaľ okrem veselých kumpánov, ktorý Sergeja natáčali na mobil ako ukazuje v snehu holý zadok, chýba aj akýkoľvek komentár od niektorej z jeho tanečných partneriek. Hoci len o tom, aký je tanečný partner.
Je to film na podmienečný efekt. Ak v roku 2014 pri odchode z moskovského angažmán vyhlásil: „V dvadsiatich piatich rokoch Sergej Polunin dosiahol všetko o čom tanečník môže snívať a rozhodol sa začať nový život“, hovorí to skôr o jeho podivnom type myslenia, než o skutočných kvalitách charakteru. Bizarné vyhlásenie nielen preto, že veľa z jeho slávy pochádza z jeho zákulisia a vystrájania, skôr než z jeho vystúpení, ktoré sú síce mimoriadne sľubné, ale Polunin mal ešte dlhú cestu pred sebou, kým bude plne brilantný a bude zrelý emocionálne a niekedy aj technicky. Polunin vyjadril svoje pocity o tom, cítiť sa ako v pasci v disciplíne baletného sveta a že túži byť bohatý a slávny. Možno, že vidí hereckú kariéru v Hollywode (kam chcel z Moskvy ísť, a samozrejme to tiež skrachovalo) ako spôsob, ktorým to dosiahnuť. Hrať vo filme však vyžaduje tiež disciplínu a je otázka čo po ňom. Či neskončí po čase ako Marilyn Monroe a nebude odstavený bokom? – Nie, pretože zatiaľ ani nezačal. Len povedal AFP, že Mickey Rourke a Russell Crowe sú dvaja z jeho obľúbených hercov a určite obaja herci zdá sa, majú niečo spoločné s Poluninom. Nielen značku „badboy“, ale všetci traja majú vášeň pre tetovanie.
Je to taká mediálna smršť, ktorá je v našej dobe obľúbená. Skôr by mohol niekto natočiť dokument o Poluninovej aktuálnej priateľke Natalii Osipovovej. Takéto dokumenty a pohľady prehlbujú stereotypy, a vytvárajú skreslené pohľady.. Neznalí žurnalisti kopírujú od seba navzájom bludy do svetových periodík. „Že na ňom stál celý repertoár Royal Balletu a preto vyhorel“, že v Rusku potom „začínal od nuly v talentovej show“. Pritom sa jednalo o mimoriadny lukratívny projekt stanice Ruská kultúra, kde medzi sebou súperili predstavitelia všetkých významných divadiel z mladej generácie: Vlad Lantratov, Artem Ovcharenko, Andrej Jermakov, Olga Smirnova. Áno, takéto teórie môže písať neznalý novinár. Tomu tieto mená, výborná spoločnosť, v ktorej logicky bol aj Polunin nič nehovoria. Škoda, že režisér Poluninovi nedal viacej priestoru okrem prezentácie jeho životnej cesty, vyjadriť jeho názory na umenie i súčasný svet. Ani o tanečníkovom bežnom dni, či niečom, čo dokonca možno označiť ako inšpiratívne, sme sa nič nedozvedeli.
Snáď sa Poluninovi podarí projekt internacionálnej baletnej akadémie pre sociálne znevýhodnené talentované deti. Chudák tanečník, ktorého poznamenalo skoré odlúčenie od rodiny, nevhodná partia, rozvod rodičov, prehnaná dôvera a rýchla sláva, dieťa, ktoré nedospelo vekom, zmätený mladý muž, tápajúci Odyseus, svojej vlastnej zložitej a kľukatej cesty späť k sebe samému. Možno úmyselne dokument nepôsobí ako pretlaková emočná bomba o Poluninovi, ale skôr ako výstraha. Aký krehký je človek vo svojom vnútri, aký zložitý je život a opäť to, čo učia biografie umelcov od nepamäti; aká vysoká je cena za talent, aký veľký je rozpor medzi životom na scéne a v zákulisí, aký pominuteľný je úspech a sláva. A tiež, že práca na umeleckom vyjadrení, je ťažká drina nekončiaca nikdy. Ako hovorí jeden baletný aforizmus: „Keď netancuješ, ničíš si nohy.“
