Ghost Light. Akési príznačné svetlo, ktoré v americkom divadelnom prostredí zaháňa či možno privoláva prízraky na scéne. Po konci predstavení či skúšky, stojí na jednoduchom stojane na scéne, aby scéna nezostala celkom potemnená. Svieti celú noc až kým neprídu herci, speváci či tanečníci a nezaplnia javisko svojou prítomnosťou. V balete sme často mali svetlo večné. Svetlá všetkých druhov, farieb spektra, emócií i významov. Teraz prispel John Neumeier týmto svetlom z jeho rodného kontinentu.
John Neumeier sa rozhodne nebojí pandémie. Jeho baletný zázrak Hamburgu je stále aktívny a činný. Akonáhle to umožnili opatrenia, zvolal svojich verných a začal s nimi skúšať drobné pohybové etudy na baletnej sále na lyrickú hudbu Franza Schuberta. Napokon mu vznikol z týchto „zápiskov“ celovečerný balet, ktorý aj v názve nesie význam svetla majáka pre svetlo na konci covidového tunelu.
Veľký baletný rozprávač, ktorý má svoje nepochybné miesto na tróne baletnej hierarchie, sa utiahol do sotva počuteľnej hudobnej melanchólie. Už v iných dielach skúmal ľudské vzťahy na hrane. Schopnosť či neschopnosť stretnutia, pochopenia, spolupatričnosti, ľudského kontaktu a spojenia. Jeho postavy sa stretávali v opulentných historických šatoch, prostých trikotoch, civilnom odeve, stretávali mýtické bytosti, bohov z Olympu, fauny a nymfy, anjelov a elfov, labute či kvety, kropilo ich more či drala sa k nim temnota. Teraz sa stretávajú samé. A tieto stretnutia sú rôznorodé.
Celý súbor sa vlastne obnažil v svojej civilnej ľudskosti. Každému je jasné, že podľa nemeckých pravidiel spolu bez dištancu môžu tancovať len partneri. A tak diváci zistili, ktorí z ich obľúbených umelcov s kým žijú či zdieľajú domácnosť. Máme tu rodiny, partnerov, milencov. Ale všetci sú tu zároveň aj cudzincami, ktorí si riziko spoločného života uvedomujú ako veľký boj o budovanie vzťahu, hľadanie harmónie, empatie, porozumenia a zdokonaľovania svojich vzťahov, ktorých ohrozujú všedné dni, karanténa, neistota, strach, nevery, pochybnosti či ego.
S trochou zveličenia by sa dalo povedať, že okrem lesbičiek je u Neumeiera všetko. V liberálnom hamburskom prístave bez strachu kvitne homosexualita, u choreografa rozdelená medzi bezstarostné páry a páry zložitejšie. Práve schopnosti Neumeiera ako rozprávača tieto situácie vyjadrené pohybom a samozrejme hereckým precítením, tieto niekedy dlhšie, či prekombinované pasáže poľudšťujú. V dobe pandémie sme súcitnejší, pozornejší, snažíme sa pomáhať, z nutnosti máme viac času na partnerov či manželov a manželky.
Tanečníkov nemá kto obliekať a líčiť a musia si vystačiť sami. Plynú po scéne ako sen na tomto osamotenom nočnom javisku. Z ich spomienok vyrastajú predchnuté postavy ako Marguerita a Armand, Nižinskij, Klára z Luskáčika, balerína, Giselle. Realita všednosti, hádky a neha sa striedajú v magickom svetle. A stále monotónne znie Schubertov klavír, tak skromný a nenápadný. Civilný šat, niekedy vkusný a niekedy nie, vzťahy krehké a zranené, emócie silné a protichodné. Takýto je covidovský balet legendy Johna Neumeiera.
Zo sto minút tancovania a obľúbených choreografových postupov sa vymykajú veľké duetá určené osobnostiam súboru. Máme tu veselých chalanov Karena Azatyana s Atte Kilpinom, Annu Laudere s Edvinom Revazovom, sugestívneho Nicolasa Gläsmanna. Do popredia sa však dostávajú najmä dva nádherné adagia. Pánske dueto zanechá silný dojem. Je to nielen zásluhou precítenej interpretácie Matiasa Oberlina a Davida Rodrigueza. Choreograf opäť potvrdzuje svoje nápadité majstrovstvo a schopnosť stavať nielen kroky aj emócie. Od Rolanda Petita je stále jediný, kto dokonale rozumie tajnému svetu dnes už nie zakázanej, ale aj tak komplikovanej lásky. Vrcholom kreácie je posledná hviezda zo zlatej generácie tanečníkov Silvia Azzoni so svojim manželom Alexandre Riabkom. Ich vybrúsené a technicky najviac neoklasické dueto evokuje v tejto zmäti babylonského európskeho a svetového hemženia niečo vyššie. Niečo principiálne nadľudské. Chápeme ich manželskú zrelosť, rozumieme ich dlhoročnej láske, ich partnerskej úcte a o to viac skúmame pozorným zrakom, čo sa skrýva za tým vonkajším. Azzoniová odetá v bielom trikote pripomína už nie anjela z Mahlerovských symfónií, ale archetypálnu ženu a matku, rodičku a nežnosť, krehkosť a senzibilitu. Každé jej gesto a pohľad sú koncentrovaným slovom, ktoré Neumeier spája v tomto básnickom predstavení do hravých anekdot, lkajúcich nárekov, veršov prebodnutých ostňom, rýmov, ktoré nepasujú, nerýmujúcich sa viet, porušených pravidiel rytmu trochejov a jambov, voľných veršov bez bodky, či moderných poetry obrazov, ktoré kaskády slov pršia ako vodopád.
Áno, toto je dnešný svet. Pluralitný a slobodný. Napriek tomu stále krehký a zraniteľný. Prítomnosť, priateľstvo či lásku stále ohrozuje okolitá temnota. Zahnať ju však dokáže aj malé nevinné svetielko. Ghost Light. Ein Ballett in Corona-Zeiten von John Neumeier
Photo: Copyrights Kiran West
