Teatrológ Jan Dvořák nazval náš súčasný stav – „dnešní samota je také přílišná, byt nehlučná“, v parafráze na Hrabalov titul Příliš hlučná samota. Má pravdu. Podobnú samotu navzdory všetkému luxusu a bohatstvu i možnostiam zažívajú hrdinovia opery Čarostrelec, ktorú sa vedeniu Bavorskej štátnej opery napriek dramatickej pandemickej situácii podarilo naskúšať a odpremiérovať v sobotu. Carl Maria von Weber by sa nepochybne divil, čo sa s jeho operou stalo. Režisérska superstar Dmitri Tcherniakov sa vrátil na opernú mapu v plnej sile aj za prispenia silných interpretov na čele s českým rodákom, tenoristom Pavlem Černochom.
Tcherniakov v poslednej dobe prejavoval akúsi režijnú únavu. Zvyknutí na jeho originálne výkladové posuny, hlboké rozkrytie postáv a ich motivácií, boli jeho posledné inscenácie krotké, mnohokrát aj nudné. Tejto sérii inscenácií urobil koniec Čarostrelcom. Akoby načerpal inšpiráciu v svojej bruselskej inscenácii Rozprávky o cárovi Saltánovi, do centra postavil silného hrdinu Maxa, pre ktorého mu vedenie opernej inštitúcie v Mníchove poskytlo predstaviteľa par excellence – Pavla Černocha. Hlavný hrdina trpí. Dostať sa do rodiny Kuna a vziať si milovanú Agátu vyžaduje podstúpiť radu skúšok, ktoré táto bohatá a znudená mondénna hight society žiada. Buď chlap! Vynútená maskulinita však vedie k agresii. Hneď v úvode má preukázať guráž a zavraždiť ostreľovacou puškou náhodného občana na ulici. „Nemôžem zabiť nič živé“, kontruje. A v úlohe zlyháva. Keď iný strelec úlohu vyplní za neho, jediný Max je zdesený. Ostatní to berú ako šport. Vo výtvarne sugestívnej projekcii vidíme túto vraždu cez hľadáčik zbrane, zatiaľ čo interpreti mieria z okna na scéne. Lov na ľudí ako nová kratochvíľa boháčov má silné zastúpenie vo filme, či literatúre. Implantovať ju do romantickej opery sa môže javiť ako drzosť. Avšak u Tcherniakova všetko veľmi dobre ladí s textom libreta aj interpretáciou. Táto samota smotánky, tak ako aj samota Agáty, Aničky či Maxa a nevýslovná trýzeň Kaspara. Môžeme si slobodne asociovať, čo sa Maxovi v minulosti prihodilo, že má blok navzdory tomu, že tak ako ho opera definuje – strelec – táto definícia zostáva aj u režiséra. Či už zažil traumu na misii v Afganistane, či niekde inde, či zlyhal pri psychologických testoch, jeho bolesť a blok sú v protiklade dravej mužnosti, ktorú po ňom spoločnosť žiada. Podobne silný psychologický vír má v sebe aj Kaspar, ktorý je jeho „bývalý“ kolega ostreľovač, či zakomplexovaný hochštapler. Scéna v rokline, samozrejme žiadnu roklinu s tieňohrou hrôzy nečakajte, je majstrovským režijným a interpretačným operným divadlom. Spôsob, akým sa Pavel Černoch zhosťuje náročnej hereckej akcie, ktorú mu režisér stavia, je triumfom umelca na vysokej hereckej úrovni. Podobne aj interpret Kaspara Kyle Ketelsen sa celkom bezvýhradne a dôveryhodne vložil do služieb nového výkladu. Temné mocnosti a ničivé sily nie sú rozprávkovým prvkom, ale driemu v duši i srdci človeka. Toto posolstvo je jedným z najvážnejších aké môže Tcherniakov prízvukovať obzvlášť v dnešnej dobe, ktorá sa s obľubou hrá v mágii, okultizme, satanizme a adorácii „čertíkov“ z pekla. Druhým prvkom je už spomínaná samota. Ani Agáta, navzdory jej slnečnému charakteru a očarujúcim pianám a kantiléne Goldy Schultz, nie je šťastná. Nezávislá Anička by sa mohla javiť ako príval energie, ale ani ona nie je schopná zabrániť nešťastiu či priniesť roztriešteným dušiam uzdravenie. Každý si nesie bremeno svojho života a ani mystický záver, ktorý Weber správnej romanci dáva, neuzdraví týchto našich kamarátov. Tcherniakovov záver je zničujúci. Samotu a vykorenenosť jedinca dnes nezachráni žiadne kúzlo ani zázrak. Snáď ani súčasná pandémia nemá analógiu pohromy v mierke toho, kam speje človek ako jedinec. Pandémia túto drámu ešte znásobuje. Izolácia ľudského jedinca sa stupňuje a človek je priam prikovaný k displeju. Neriadený rozvoj komunikačných technológií rany na duši nielenže nezocelí, naopak ich ešte viac jatrí. Demografický boom populácie, mega pole o miliónoch obyvateľov ponúka jediné riešenie. Riešenie virtuálne, technokratické.
Voľba tempa a zvukovej konzistencie orchestra tomuto komornému mikrokozmu veľmi pristali (hudobné naštudovanie Antonello Manacorda). Jedným z najlepších nápadov bolo taktiež miesto v rokline, kedy si Kaspar sám odpovedá hlasom „svojho“ Samiela. Prostý nápad, realizácia a vyznenie strhujúce. Celú inscenáciu odohrávajúcu sa v tradične vybrúsenom architektonickom priestore režiséra ťahá Pavel Černoch. Jeho záchvaty úzkosti, hľadanie odvahy k činu, ktorým by uspokojil otca nevesty, jeho široký rozptyl vnútorných pochodov a fyzické nasadenie je ohromné a silne sa dotýka diváka aj cez stream – prenos a kameru, pretože je nielen divadlom, ale priam filmovým herectvom.
Táto ľudová báchorka, duchárska historka o náboji, ktorý neminie cieľ, pretože mu žehná samo peklo, rozprávka i milostný príbeh v tejto inscenácii, berie na seba neľahký úkol percepcie dneška. Téma opery a jej čiastočky sa tu spája v silný divadelný tvar, ktorý je úplne iný ako ikonická inscenácia titulu od Roberta Wilsona, ale rovnako adekvátny dobe svojho inscenovania. Šťastie si uloviť zbraňou nejde aj keby sme boli čarostrelci.
Photo © Wilfried Hösl
