Sasha Waltz vždy v svojich inscenáciách bola až barokovo košatá a bohatá. Jej staršia práca pre slávne bruselské divadlo La Monnaie a samozrejme hosťovanie Matsukaze – opera Toshio Hosokawu (ročník 1955), začína ukazovať tvorkyňu v inom svetle. Viac vnútornú, poetickú, nie toľko efektnú a hravú. Od premiéry v roku 2011 precestovali prestížne divadlá a je vlastne otázkou, čo diváka fascinuje na tejto podivnej opere v tanečnom prevedení so spevákmi – ako štatistami. Tradičný východný príbeh o dvoch sestrách Matsukaze a Murasame, ich duchoch, kúzelnom háji, hosťovi, morskej vode, vzduchu a svete smrteľníkov i budhistickej mystike. Orientálne vplyvy operu či tanečné divadlo fascinovali od prelomu devätnásteho storočia, avšak znovu do tanečného sveta viac prenikli potom až s Béjartom v druhej polovici dvadsiateho storočia ako súčasť akéhosi oduševneného rituálu. Hudobná stránka, výtvarno, či gestá tradičných historických foriem, kostýmovanie a štylizácia, to všetko je už dnes bežné, možno ani nie tak bežné, ale opozerané. Osemdesiatminútová opera Hosokawu pre štvoricu sólistov (Matsukaze, Murasame, mních, rybár) a zbor, ktorí u Waltzovej putujú po scéne v živej dekorácii, ktorú tvoria tanečníci jej prestížneho berlínskeho súboru, sa krokom vlečie k svojmu koncu. Čarovanie so zvukom, premeny vetra ako hudobného nástroja, šumenie, kvílenie, zavíjanie, morský príboj, prchavé kvapôčky vody, to všetko je rafinovaná zvuková ilúzia k mystickému príbehu, ktorý nie je ani nejasný, ale ani strhujúci. Pôsobivé scénické obrazy, ktorými Waltzová vládne, sú okúzľujúce a sú na rovnakej vlne ako časť japonského výtvarného umenia. Japonský skladateľ, japonská tradičná hra prevedená do partitúry opery a dielo komplexne oživené Waltzovou. Divadelný zážitok je to veľmi účinný a strhujúci, hlavne centrálna duchárska pasáž, kedy sa tanečnice vznášajú v niekoľkých poschodiach nad scénou a po pavučinovej scéne, ktorú tvoria prastaré čínske stromy prepletené ako vlasy, či sieť ľudských osudov. Tieto výjavy so zvukomalebnou hudbou Hosakawu zastavujú čas a kolíšu diváka na rovnakej vlne. Otázka je, či sa dnes divák chce ešte nechať uspávať a vábiť hlasmi ženských duchov a éterickými japonskými príbehmi v britskom štýle gotického strašidelného románu.
Waltzová si umne vie poradiť s nástrahami japonskej divadelnej štylizácie. Plávanie postáv javiskom, drobné krôčiky, výrazné ruky, úklony, chorovody a úsporné mimické prvky vytvárajú pocit živého orientu. V prepracovanom svetelnom dizajne, ktorý je výraznou položkou javiskového kúzlenia, postavy miznú v hmlistých oparoch či ostrých hranách tajomnej sály. Čo sa týka scénického tanca však neposúva fantáziu k budúcnosti. Nenachádza nič nového, len logicky a poeticky ilustruje hudbu a libreto. Nie sú tu žiadne duetá, zborové scény pohybovej sily a choreografickej výraznosti. Rovnako dobre ako na scéne, by s podobnými performancami zvíťazila v galérii, či neutrálnom priestore. Celá opera je uzavretou scénickou baladou, ktorá je elegantná, vkusná, strohá a presne si vyžaduje konkrétny typ diváka, ktorý takéto divadelné diela vyhľadáva. Tanec, ktorý je doménou Sashy Waltzovej je tu v službe drámy, avšak v omnoho menšej miere, než by byť mohol. Dominuje hudba a spievaný text, dominuje dizajnová scénografia a minimalistický kostým. Réžia sa uspokojuje iba s načrtnutými priestorovými obrazcami a niekoľkými pôsobivými rekvizitami, ktoré iní od Waltzovej radi kradnú pre svoje inscenácie. V dobe, kedy človek znepokojivo číta noviny s otázkami, čo sa stane s jeho zabehnutým životným štýlom a istotami, je takéto snové predstavenie vítanou zastávkou na konci pracovného týždňa. V kontexte súčasného operného divadla či tanečného divadla, je to však už trochu archaická pripomienka postupov, ktoré vychádzajú z módy. Sila inscenácií, ktoré umne kombinovali divadelné žánre je na ústupe úderným, dynamickým inscenáciám, ktoré oslavujú opäť konkrétny žáner a druh s jeho formou.
Waltzovej melanchólia pasuje, je to chameleón, ktorý dokáže inscenovať vtipné a zábavné, ale aj filozofické inscenácie. Predovšetkým je to však umelkyňa, ktorá dokázala svojmu pohybovému slovníku vtisnúť naliehavosť, humor a virtuozitu, čoho sa divák navyknutý na jej diela ako Kőrper či Svätenie jari nedočká. Je to operná inscenácia, ukážka súčasnej opery, ktorá je síce melodická, zároveň si však nebudete nosiť v hlave deň-dva žiadny motív či nápev. Ostanú vám v pamäti vizuálne obrazy vznášajúcich sa prízrakov Matzukaze a Murasame. Možno trochu zdriemnete a zabudnete na to, čo vás ťaží. Ale ak ste milovník tanca na operu nechoďte a ak ste milovník opery romantizmu zostaňte radšej u Pucciniho.
