Úprimne už od čias štúdia premýšľam, prečo sa Mozartovmu Don Giovannimu hovorí – opera opier. Nemám túto operu rád. Kľudne to napíšem. Počúvať ju k vareniu to je super. Ale sedieť dvakrát deväťdesiat minút v hľadisku a sledovať spevákov ako sa trápia v sérii náročných árií, preloženými recitatívmi a dva gigantické ansámble, ktoré uzatvárajú každé dejstvo, je pomsta pre diváka. Áno, bolo pár režisérov, ktorí statickosť dlhých árií rozohrali vďaka nápadom a talentovaným interpretom, ale k obľúbenosti diela a jeho častému inscenovaniu na všemožných scénach, je ten pomer režijných úspechov trestuhodne malý.
Keď som v Covidovom roku zaznamenal, že môj obľúbený režisér Romeo Castellucci vytvorí pre jubilejný festival 2021 v Salzburgu novú inscenáciu, tak som sa potešil. Začiatok bol viac než sľubný. Na scéne gigantického javiska Felsenreitschule stojí prekrásny interiér chrámu, vybudovaný so všetkou genialitou dnešných scénografických možností. Počas predohry parta údržbárov z chrámu odnesie všetky artefakty. Kríž, obrazy, oltár, mobiliár. Zostane čistý biely priestor, členený oknami a klasicistickými stĺpmi. Stále mimoriadne vzrušujúci. Hmlové svetlo. Na úvod padne na scénu z výšky (neviem akým trikom) regulárne auto. Uf! Podobných srandičiek Castellucci predvedie mnoho. Geniálna je dvojica Giovanni – Leporello, ktorí sú si mimoriadne podobní, čo dobre slúži Mozartovým zámerom s ich zámenou. Levitujúca Dona Anna ako kúzelnícky trik, sto päťdesiat žien na scéne ako oživnutý katalóg Leporella, kde si píše pánove sexuálne úspechy. Ženy všetkých vekov, národností, môžeme povedať aj farieb. Zábavný Don Ottavio, ktorý strieda historické kostýmy a je ako z iného sveta. Nezabudnuteľná scéna, keď si ako pasívny partner miesto Anny hladká svojho pudlíka (živé psisko na scéne). Na scénu padne klavír. Ďalší úžasný šok. Chce sa nám nadvihovať v sedadlách a možno aj ziapať. Padajú loptičky. Dedinčania s Masettom sú zasypaní kilami padajúcich jabĺk. Prázdnotu a vyprázdnenosť chrámu však nemôže zaplniť nič. Prázdnota srdca? Nie je to už peklo na zemi? – Bez ohľadu na večnosť a kresťanské vnímanie posmrtného života. V chráme kde sa konáva hostina lásky skrz liturgiu čakáme vrúcne stretnutie možné aj pre ľudské, pozemské stvorenia. Tu sa nedostáva nám, ani postavám drámy žiadny dotyk tepla, či porozumenia.
Mio Dio! – Čo ten Castellucci chce? Talian by mal Giovannimu rozumieť. Je to všetko prázdnota Giovanniho srdca? Biely chlad, hmla, para, ktorá zaplňuje jeho nepokoj, pretože ako Fausta nič ho nemôže uspokojiť, žiadny okamih medzi vyvrcholením a smrťou mu nič nehovorí? Všetky tie ženy čo chodia sem a tam, akoby ho chceli zovrieť, pomstiť sa? – Boli oklamané? Verili na lásku? Či chceli fešáka miesto nevzhľadných manželov typu Ottavia, ktorý buď vyzerá ako kredenc, alebo ako evokácia trúdov z rôznych historických epoch? Ah, ah! Castellucci, je ťažké nezblázniť sa a nezávidieť ti bohatý rozpočet na inscenáciu, technické zázraky scénografie, ale tvoj široký intelektuálny rozhľad môžeme pochopiť? Zostal si v tom sám. Sledovať obrazy na scéne je vec jedna, ale naladiť sa na ne, preniknúť do nich je vec druhá.
Aj Giovanni na slávnostnej večeri ku pocte Commendatoreho zostáva sám. Chce zožrať miesto dobrého jedla bielu farbu? Neznesie už odev. Chce byť nahý, čo vlastne chce? Šibe mu? – Váľa sa ako prasa v bielej farbe, ako prasa v metafore chlipníka a zvodcu ho iste mnohí spätne vidia. Ani jeho celková nahota a tancujúci penis medzi stehnami už nemôžu dnes nikoho šokovať. Možno malý darček pre diváčky, sexi interpret David Luciani ohúri na konci publikum svojím talianskym údom a získa na instagram viac fanúšikov? Nahota a krehkosť, bieloba a hmla. Smrť a trest?
Trestom rozhodne nebolo hudobné naštudovanie Teodora Currentzisa s jeho orchestrom MusicAeterna. To bolo hudobné divadlo vybrúsené a dovedené k dokonalosti. Fortepiano, úžasné drevené dychové nástroje, ostré struny, arpeggia, bohatá agogika, recitatívy vypracované ako bravúrne dialógy, tempá na hrane a predsa zvládnuté, svieže mladé hlasy, typovo presné. Giovanniho prevalcoval vokálne Ottavio Michael Spyres. To bola absolútna rozkoš. Obávané krkolomné árie zaspieval ako nebeský cherubín. Bude treba tohto speváka sledovať do budúcna. jeho technické školenie a možnosti previedli Mozartove frázy až do talianskej školy zdobenia. Bol to jednoducho ohňostroj špeciálneho mužského spevu, či už môžeme polemizovať dostatočne štýlový, či príliš romantizujúci, bola to bomba. Ako keď padol na scénu z výšky klavír a zadunel, bachol, a a a,,, – no rozflákal sa.
V orchestri a vokálnom prevedení musím konštatovať síce nerád, ale spravodlivo, bolo napokon viac drámy a vášne ako v režijnom koncepte a vedení postáv.
Foto: Salzburger Festspiele / Ruth Walz
