Periféria miliónového veľkomesta. Skutočným domovom sa stáva predmestie. Ide o vedomú voľbu, na ktorú je hrdý, tak ako je hrdý na svoje remeslo, na svojich kamarátov pasákov, hazardných hráčov, flákačov. V diaľke vytvárajú odlesky svetiel domov, bytov, reklám, neónov, áut v súboji s očami hviezd radostnú i tragickú vizuálnu báseň o láske k životu, o víťazstve mladosti a sexu nad impotenciou a intrigami staroby. Noc predvádza súboj princípov rozkoše a smrti s okázalým exhibicionizmom v mimoriadnej kráse exteriérových a interiérových kompozícií, v ktorom dominuje nahota ľudského tela ako niečoho večného, symbolického, vášnivého a silného, ale súčasne i veľmi krehkého a zraniteľného.
Mihajúce sa tiene. Postavy, duše, vztýčené, mystické napodobenie Ukrižovaného, túžba po láske a okamžitá potreba zradiť ju. Čím viac miluje, tým silnejšie má nutkanie dostať sa z tohto zajatia, uniknúť osídlam, ovládnuť svoj cit, zničiť ho a získať tým znovu slobodu, tvrdo zaplatenú samotou a odcudzením, ktoré jediné vedú k autentickej existencii.
Noc. Opustené futbalové ihrisko. Dejisko boja medzi láskou a zradou, medzi svätosťou a hriechom, medzi nebom a peklom, ale i nesmierne zaujímavé panoptikom postáv a postavičiek z podsvetia, z druhej strany, z jeho sveta, ktorého bol súčasťou a pozorovateľom, nikdy však nie sudcom, ba ani obhajcom. Noc. Je melancholicky nežná a zároveň brutálne zmyselná. Je od počiatku budúcnosť nepoznateľná? Nesmieme sa brániť, musíme to znášať? – snažil som sa… kde život začal tam tiež skončí. Zapovedaný vesmír. Volí, že v ňom bude žiť. Noc. Vzduch je príšerný: dá sa len dýchať. Rozchádzajú sa, ako tomu býva v láske, so svetom – takí odsúdenci sú od vás nesmierne ďaleko – a jeho zákonmi. Vesmír je cítiť potom, spermou a krvou. Smädnej duši a telu sa konečne ponúka zasvätenie. Komplikované hrubé erotické obrady noci sa javia ako ideálne prostredie pre najčistejší súzvuk lásky, to znamená prostredie čo najviac poškvrnené, v ňom sú usporadúvané skvelé hostiny mŕtvych.
Nebo je temné, hviezdy dávno zhoreli a mesiac splynul s hmlou. Opis prírody, súmraku, stromov je akoby metaforou tiel, farby pokožky, výrazu tváre, zrkadlenia tváre v očiach milencov všetkých typov a pohlaví. Obloha, steny, obrazy, prázdne rámy, filmové okienka, vízie, popísané stránky, spomienky, temné nebo, vôňa lúky, vôňa ženského tela a pach mužských slabín. Je neskoro. Žiadni apokalyptickí jazdci, žiadny Boh. Vonku už sliedia po láske len prašivé kocúry, proroci a vyhnanci hľadajúci smrť, šeptajúci milenci. „Aké je tajomstvo tvojho života?“, pýta sa Sfinga tancujúc so závojom oblakov, hmly a oparu odpútavajúcim sa od zeme. Neviem, nechcem to vedieť. Sfinga s úsmevom Lisi del Giocondo pootvorí ústa a privrie oči: „Je to také zbytočné. Priepasť, do ktorej sa ma snažíš zvrhnúť, je v tebe“. Tie slová napísané nikde nenájdete. Sú prednášané tesne pri uchu tichým, chraptivým hlasom. Za svitania sú zabudnuté. Sfinga divo otvorí privreté oči, ktoré zasvietia prudkým kužeľovitým svetlom. Vydá kvílivý zvuk, chrčí a kašle. Chuchvalce mäkučkej hmly na okamih zastavia svoj pohrebný chorovod. Auto vyrazí, najprv trochu spomalí, akoby sa chystalo premýšľať, pridá rýchlosť a plynulo vyrazí medzi kopy odpadkov po rovnej ploche ihriska, nadskočí akoby prešlo po starej rúre a odfrčí. Hádanka Sfingy s vlasmi z červených stúh je rozlúštená.
Byť mŕtvy, alebo živý – nie je to jedno? Je teda bezpodmienečne nutné zomrieť, pretože pokiaľ žijeme chýba nášmu životu pravý význam a jeho jazyk zostáva nezrozumiteľný.
Ráno nájdu telo. Je to obrovská nízkosť a bezmedzný smútok. Zlostný vtip a žalujúca lyrika. Tragická nehoda, vražda, sprisahanie… Každý akt je krásny, dokáže vyprovokovať v našom hrdle pieseň. Niekedy nás vedomie, s ktorým myslíme na nejaký akt a skutok preslávený svojou hanebnosťou, silou výrazu, ktorá ho musí označovať, donúti k spevu. Stanem sa silným, som svojím vlastným bohom.
Idroscalo di Ostia. Nevedie tam žiadne označenie, žiadna ulica. Bývalé futbalové ihrisko s chatrnou zborenou bránkou plné haraburdia, na obzore sa tristne rysuje silueta lacných, nedostavaných panelákov, ktoré dobre poznáme. Tu sa zastavíme nad pomníkom z cementu pomaľovanom sprayovými grafitmi, vylepšeným kladivom a dlátom. Železobetónový pomník bez mena nie je v Ostii populárny. Už proti postaveniu pomníka sa zdvihli masové protesty. Podľa názoru obyvateľov nie je dobrým príkladom pre mládež. Prečo by sa mal nenormálnemu perverznému teplošovi stavať pomník? Tragédia nie je smrť, ale zabúdanie.
Ak ste dočítali až sem, pomyslíte si, že som sa zbláznil a poplietol som texty. Kombinácie na javisku, transkripcie operných, činoherných diel do vedľajších uličiek výkladu sú stále populárne. Toto azda je moja meditácia, áno, k Tosce. Najprv som myslel, že to vydržím kvôli vynikajúcemu Cavaradossimu Pavla Černocha. No potom som pristúpil skoro hneď u Recondita armonia na intertextovú hru režiséra Rafaela R. Villabosa. Postupne som styčné body pochopil a pavučina myšlienok sa spojila do celkom pevnej siete. Toto nie je Tosca ako Pucciniho Tosca, toto je Tosca ako pripomienka veľkého režiséra. Pier Paolo Pasolini. Dve dejové línie sa tu za zvukov geniálnej hudby vlnia a stúpajú, vychyľujú sa, niekde na seba zavrieskajú, ale celkovo (napodiv) fungujú. Inscenované druhé plány, úvod tretieho dejstva, silné gesto scénografie, latentné náznaky a hra symbolov. Černoch spieva o hviezdach, ktoré možno tú noc zhasli, keď režiséra Pasoliniho zavraždili, Ostia nepochybne k Rímu patrí, tak ako Civitavecchia, ktorou chce Tosca s maliarom utiecť. Vlastnosti policajného prefekta Scarpiu sa isto dobre hodia k výbave špičiek republiky Salo, tak ako sa bigotnosť vtiera do zbožnosti, nevinné úsmevy strieda BDSM, náznaky prechádzajú do otvorených konfrontácií a na čiernobielej scéne vzniká logicky šedá zóna, kde tieto obrazy vznikajú.
Čo je nutné dodať je, že režisér Rafaela R. Villabosa veľmi dobre viedol spevákov k hereckej akcii v tejto neľahkej opere. Striedma javisková poetika a interakcia či súboj medzi dvoma P : P, teda Pucciniho : Pasolini vyšiel v dobrom skóre. A režisérov výklad slávneho Te Deum v prvom dejstve, kde jedinú istotu a stopu duchovna reprezentuje sama Floria Tosca v cirkevnom rúchu, sa zaradí k tým najpôsobivejším, aké sme v tejto opere videli. Druhým sú zaujímavé vokálne výkony. Myrto Papatanasiu ako viac sublimovaný soprán Toscy a v druhom dejstve výborná herecká práca, barón Scarpia Laurent Naouri ako komplexná figúra sústredená do vokálno-hereckého výrazu bez akýchkoľvek pomôcok a samozrejme maliar Pavel Černoch, ktorý v triu interpretov zostáva taktiež zbavený maniery, veristického preháňania, tenorovej exhibície (napríklad u Victoria!) a plne sa dostáva do služieb javiskového zámeru. Jeho hlas znie lyricky i mužne, brilantná práca s talianskym jazykom, v ktorom je ako doma, mu slúži k presnej artikulácii a hlavne chápaniu spojenia textu s vokálnou linkou. Dúhové frázy milostného splanutia prvého dejstva, ktoré ovládne, sa posúvajú k údernejšiemu vzdoru v týraní druhého dejstva, až k poézii svitania nad Rímom. Zatiaľ čo si predstavujeme slávneho režiséra, ktorý hľadá anonymný sex na opustenej pláži v Ostii a nájde poriadne nadržaného anjela smrti, Černoch bilancuje svoje vytrhnutie z istoty vzťahu s Floriou i svojho civilného života. Kariéra maliara už mu nič nehovorí, myslí na niečo väčšie. Zdanlivá rezignácia a presadenie do kontextu väzenia a čakania na popravu v dobe Covidovej, doby hypersexuálnej činí z jeho árie (úchvatné piano) partnera k veľkej modlitbe Toscy a pripomína nám to niečo neuchopiteľné čo nám ani karanténa, či samota nemôžu vziať. „Aké je tajomstvo tvojho života?“, pýta sa Sfinga tancujúc so závojom oblakov, hmly a oparu odpútavajúcim sa od zeme. „Aké je tajomstvo tvojho života?“ – pýtajú sa umelci naprieč dejinami sami seba i nás divákov. Aké?
Foto: © Karl Forster
