Viedenský Wiener Festwochen 2015 zakončila opulentná inscenácia Bartókovho Hradu kniežaťa Modrofúza v skvelej dramaturgickej jednote a zároveň viacznačnosti so Schumannovými „iba“ klavírnymi Geistervariationen. Pred skvelým Gustav Mahler Jungendorchestrom nestál nikto menší než Kent Nagano a pre réžiu večera získali do Viedne žiadanú a často nedostupnú Andreu Breth. Tá inscenuje operu vskutku konvenčným spôsobom, obrazovo veľmi pôsobivo. Nadväzuje tak na Nagana, ktorý vedie orchester k zvukovej bohatosti a celej palete odtieňov, zároveň však možno úmyselne preferuje podvedomý sonórny temný podtext partitúry. Táto inscenácia je dokonalou syntézou hudobnej a javiskovej zložky. Breth by bola určite odsúdená mnohými, pretože keď postava Modrofúza spieva – „či Judith stojí“ – a ona leží, kvetiny nie sú biele ruže ale ľalie… A mnoho ďalšieho. Ajajaj! Zároveň však Breth, a s tým súvisí aj variant názvu glosy, slúži autorovi spôsobom akým inscenuje záhadu siedmich izieb. Monumentálna klaustrofobická scéna, kde je skutočne sedmoro dverí a je to chladné, bezútešné predsálie hradu, sa bez prerušenia tečúcej hudby Bartóka začne točiť ako symbolická špirála do hlbiny (čoho?) a putujúca dvojica s nástojčivejšou Judith sa už nikdy nevráti späť, lebo cesty niet.
Tento výtvarný efekt, zároveň rázu symbolického, je strhujúci. Za scénografiou nestojí nikto menší než vynikajúci scénograf Martin Zehetgruber (dvorný scénograf Kušeja). Krajší betón a murivo by už navrhol len Richard Peduzzi. Z celej tejto dôležitej a nie samoúčelnej výpravy cítiť bohatstvo a luxus, s akou sa opere koria tí, ktorí ju chcú uvádzať a inscenovať. Hypnotické otáčanie scény, každá komnata je iná, architektonicky prekomponovaná, v šiestej je podlaha dokonca zatopená vodou, ktorá sa zrkadlí na stenách! Vizuálne artové obžerstvo. Podlaha, steny, strop, dokonalosť predvedenia a realizácie technickej stránky to je virtuozita, ktorá sa tu spája s úmyslom dodať opere jej spektakulárny charakter, tak ako Nagano tieňuje jednotlivé pointy partitúry.
Nie je to žiadna chudobná inscenácia postavená na jednoduchom symbole, je to zložité bludisko symbolov, labyrint zmyslu komparatívneho presunu sémantického myslenia napríklad od Eca do divadelnej reči. Režisér, s čím mnohí z publika nesúhlasia, nie je povinný ísť jednoduchou priamočiarou cestou a dokazovať opodstatnenie svojich symbolov, záchytných bodov a narážok. Taktiež vyvstáva otázka, nástojčivejšie práve dnes v opere; či divák nutne musí interpretovať jednotlivé ingrediencie a či mu nestačí uspokojiť sa s atmosférou, ktorú takéto napäté lúštenie ponúka. U režisérky nie je nič dešifrovateľné, jej hypnotické obrazy tvorené najmä magickými starými mužmi, ktorí blúdia v útrobách hradu, kvetiny, šperky, krv, voda, hlina, čas, kľúče to sú rôzne propriety, ktoré majú magický výklad sami o sebe, ale zároveň sú nejednoznačné. Nechýbajú ani tri už existujúce manželky Modrofúza. Spôsob akým sú prezentované, je iná vec. Je to divadelná hra, ktorú môžeme akceptovať a nemusíme. Remeselné stvárnenie je však u hviezdnej a žiadanej režisérky dokonalé. Z divadelného hľadiska je to viac než hostina, má dekadentný osteň. Hudobné naštudovanie Nagana je ukážkovou prácou so zvukom, čarovaním s farbami, motívmi. Dirigent nachádza jedinečný spôsob ako dvoch sólistov sprevádzať celkom nezávisle. Akoby spievané frázy boli celkom samostatné a zároveň vyvierali tak ako tomu aj je, z partitúry. Dva hlasy ako dva nástroje. Oslnivé zvukové masy, gradácia až nadpozemského zvuku pri piatych dverách, asociácie, ktoré hudba vyvoláva vďaka svojej nezakrytej dokonalej interpretácii. Už len sila okamžiku keď opera začína v tme a orchester prvé tóny tejto rozprávky hrá spamäti, až k napätiu, ktoré v Bartókovej bogen forme, ktorou operu napísal, Nagano vytvára ako tikajúcu bombu. Táto formálna dokonalosť je očarujúca. Všetko je dokonalé.
Nagano si vybral spolu s režisérkou zaujímavú dvojicu. Modrofúz Gábor Bretz je najskôr najsympatickejším a v zmysle fyzickej krásy asi najkrajším Modrofúzom. Naproti tomu jeho nevesty, aj Judith sú vizuálne „priemerné“. To je ďalší vizuálny atak, aj symbol. Obaja dokážu vykúzliť kantilénu až prostého ľudského citu, zvučne deklamujú, ich hlasy nepôsobia umele v zmysle nasadenia frázy či opernej maniery dostať sa nad orchester. Tember Nory Gubisch je krásne temný, plný, zároveň jej však nebráni vo výškach. Veľmi pôsobivo interpretuje Judithu ako dosť (možno len pre mužov) nesympatickú ženu, ktorá nie je spokojná a stále chce niečo odhaľovať. Je podobná manželke Lohengrina, ktorá tiež zvedavosťou všetko pokazí. Ani na chvíľu si nedá pokoj. Režisérka nesúdi však ani ju, ani manžela. Divák na svojej duchovnej hostine zvedavo číha s napätím tiež na ďalšie dvere. To je luxus výpravnej opery. To je to, čo je v réžii a opere dôležité, na čo myslel už skladateľ. Tak ako v Tosce sa tešíme na to, ako Floria na konci skočí z hradieb, tu sa tešíme, ako budú na iluzívnom javisku inscenované záhadné komnaty. A to nám inscenátori poskytujú. Efekty, ktoré má režisérka rada, ako oheň, dážď, scénické premeny sú tu pretavené do inej kvality. Najväčší šok však príde po prestávke. Čistá provokácia pre operného diváka – malomeštiaka? Keď sa zdvihne opona po prestávke, sme v úplne inej scénografii. Rovnako dokonalej gigantickej sále s táflovaním, stropom, dokonca v rohoch miestnosti zasypanej snehom a pár starcov i trojica dievčat sa nahrieva pri radiátoroch, ktorých rúrky na vodu križujú podlahu.
Luxus! Má to aj skrytý význam? To je na divákovi. Režisérka si dovolí ešte viac. Štyridsať minút (!), skoro toľko ako trvá celá opera, na scéne rozohráva vlastnú hru, kedy starci prezentujú šialenstvo, samotu, opustenosť, demenciu, starectvo, možno smrť. S nemecky a anglicky hovorenými útržkovitými vetami dráždia divákov, ktorí čakajú. A čakajú. V pozadí opakujúce sa brechanie psa, ktorý akoby vítal toho, na koho diváci čakajú, je až neznesiteľné. Ignorancia voči divákovi, ktorý je povinný toto sledovať, je zjavná. Keď už je tetiva napnutá v pozadí sa zjaví Modrofúz, ktorý bezprizorne opakujúc slová prológu z opery otvorí jediné dvere a spoza nich z temnej izby znie dokonalý, miestami skoro nepočuteľný klavír. Na ten nehrá nikto menší, než veľká klaviristka Elisabeth Leonskaja. Nikdy ju neuvidíme. Akusticky nastražené umiestnenie nástroja, celý tento snový moment ako napínať uši. Invokácia duchov? Medzi depresiou Schumanna a svetlými chvíľami, ktoré preskakujú z variácií, za dvadsať minút postupne zhasína, hudba kolíše, Leonskaja hrá s veľkým pohnutím a až divadelne hmatateľným charakterom monológu.
Variácie bolestne končia v tichu, javisko v tme. Koniec! Luxusný zážitok. Inscenovaná prázdnota? Samota? Epilóg, či prológ k opere? Hra? S lístkom za 118 euro skočiť do Dunaja, či sa radovať? Breth rozhodne nebude prvoplánová altruistka. Problém je ten; je nutné všetko si vysvetliť? Čo je to umenie dnes? Medzi starým a novým? Klasickým a moderným? Medzi 2. svetovou vojnou a treťou – tou poslednou? Jedno je isté; pravda neexistuje.
V textu sú použité citácie z článku autora pre web www.operaplus.cz
