Nebyť Holandskej národnej opery (Dutch National Opera) a jej júnovej premiéry Borisa Godunova, prišla by mi operná sezóna mdlá a unylá. Kirill Serebrennikov mal v Amsterdame šťastnú ruku. Vynikajúci rozpočet, slobodu a dôveru vedenia, skvelých interpretov a nepochybne dramaturgov, ktorí pomohli kolosálnu produkciu vyladiť a vypointovať do všetkých odtieňov, ktoré nás tak zaujali. Kombinácia pre vznik inscenácie, ktorá zostane v análoch veľkých operných počinov. Silné a moderné spracovanie Musorgského diela — práve tým, ako Serebrennikov preniesol príbeh zo 16. storočia do dnešnej reality, plnej propagandy, manipulácie a autoritatívnej moci. Godunov nie je len historická postava, ale zrkadlo všetkých moderných diktátorov — od Ruska po akúkoľvek krajinu, kde sa pravda ohýba v mene stability a „národnej jednoty“.
To je tá sila hudobného divadla, keď režisér dokáže nájsť výklad sebe vlastný, ale taký, že syntéza javiskovej formy nás máta manipulovanými obrazmi – ako by Musorgskij písal o dnešnom svete. Surovosť a pravdivosť Musorgského partitúry tam rezonuje ešte silnejšie. Orchester pod taktovkou Vasilyho Petrenka bol fenomenálny — presne vyvažoval dramatický minimalizmus s tragickou hĺbkou.
Musím kvitovať s nadšením, že Serebrennikov vracia opere punc opulentnosti a veľkoleposti. Ten rozrezaný panelák, takzvaná chruščovka, zaberajúca celé niekoľkoposchodové javisko modernej amsterdamskej opery so všetkými izbami, bytmi, schodiskom, torzom detského ihriska v popredí — vybavenie všetkých tých izieb, osvetlenie, detaily — je úchvatné. Celé tri hodiny sa neomrzí a rozhodne nie je samoúčelné. Paralelné deje, druhý plán akcií, ktoré sa odohrávajú v životoch obyvateľov, sú nesmierne sugestívne.
V tradičnom poňatí Borisa Godunova je Jurodivý (Boží blázon) symbolom morálneho svedomia — outsider, ktorý ako jediný smie hovoriť pravdu, pretože jeho „šialenstvo“ ho chráni pred mocou. Ale Serebrennikov túto symboliku otočil a urobil z neho politického väzňa – nie blázna v mystickom zmysle, ale človeka, ktorý obetuje aj osobné bezpečie pre hlas morálneho étosu. „Život získava zmysel iba vtedy, keď skúšate osud. Viem, že je to pravda už dlho.“ Jurodivý nie je len marginálna postava, ktorá na konci zaplače nad ruským ľudom — on je prítomný od začiatku, často na scéne, v akomsi celibáte reality. Je zatvorený, pozoruje dianie spoza mreží alebo kamier. Tajná polícia mu urobí domovú prehliadku, zmláti ho. Je svedkom dejín, ktoré nemôže ovplyvniť, len trpne znášať. „Ale čo má človek vlastne robiť? Jediná vec, ktorú môžete urobiť, je zabudnúť na svoje ilúzie a byť sám sebou, nech sa deje čokoľvek. Rovnako ako staré väzenské príslovie: ‚Neboj sa, never, nedúfaj.‘“ Hovorí postava prekročiac štvrtú stenu. Serebrennikov tak ukazuje, že v modernom totalitnom štáte je pravda uväznená – existuje, ale nesmie hovoriť. Jurodivý sa stáva metaforou umlčaného intelektuála, novinára, umelca či disidenta.
V Odinovi Lund Bironovi našiel Serebrennikov dokonalého interpreta. Spočiatku si môžete myslieť, že je to nejaká schválnosť, že ho hrá činoherný herec, ale on aj skutočne spieva tú prostú, a o to viac dojímavú, elégiu. Keď napokon prehovorí — jeho texty, ktoré v origináli pôsobia ako „náboženské vízie“, tu znejú ako obžaloba režimu. Namiesto mystickej poetiky sa jeho repliky interpretujú ako konkrétne, politicky nabité vyhlásenia: „Daj mi groš, caru, aby som sa za teba modlil – krv máš na rukách.“ Serebrennikov to necháva zaznieť nie ako folklórny výjav, ale ako surový akt odvahy — posledný hlas človeka, ktorý ešte nestratil morálny kompas. V tejto inscenácii je to protest — on neplače zbožne, ale obžalúva.
Je posledným slobodným človekom, hoci zbaveným slobody. Doplnené texty, ktoré inokedy často hyzdia geniálne operné diela, sú tu čiastočne inšpirované skutočnými prejavmi politicky prenasledovaných osôb: aktivistov, umelcov, disidentov a mladých ľudí z Ruska — tak súčasného, ako aj sovietskeho obdobia. V takejto funkčnej forme nijako neškodia dramatickej štruktúre opery. „V Putinovom Rusku ľudia z pudu sebazáchovy zostávajú onemelí alebo prísahajú vernosť režimu. Štát si doslova kupuje lojalitu a ponúka najchudobnejším dedinčanom peniaze, aby šli do vojny a zabíjali susedov – sumy, ktoré si predtým nikdy nedokázali predstaviť. Žiadny odpor neexistuje. Tí, ktorí protestovali, sú teraz väznení alebo poslaní do exilu,“ povedal Serebrennikov v rozhovore pred premiérou.
Podobne ako fotografie dnes už zosnulého Dmitrija Markova, ktorý často len s telefónom zachytával prosté snímky z ulíc vylúčených lokalít. Vedľa trblietavej propagandy Kremľa na monitoroch a televízneho spravodajstva ponúkajú diametrálne odlišný pohľad na tú istú krajinu. Menej „slávne“ momenty Ruska — nie monumentálne scény, ale intímne a autentické výjavy. V roku 2021 bol Markov zatknutý počas protestu pri procese proti Alexejovi Navalnému. Jeho vizuálna citlivosť pre „pozabudnuté oblasti moci“ – napríklad obyčajných ľudí pod režimom, ktorí nemajú „hlavné svetlo“ – perfektne korešponduje s témou moci, manipulácie a útlaku v Borisovi Godunovovi. To, že je „zdola“, nie z elity, a že má osobnú skúsenosť i väzbu na sociálne témy, pridáva jeho fotografiám autenticitu, ktorá je vo výprave inscenácie použitá ako vizuálny a symbolický element.
Serebrennikov fantasticky rozohráva plnokrvné, moderné divadlo, ktoré dýcha dramatickou pravdivosťou. Nemožno ani vymenovať všetky jeho režijné a koncepčné nápady, ani presne vystihnúť precízne technické vedenie postáv k hlboko prežitým hereckým prejavom.
Už len scéna, v ktorej Xénia oplakáva mŕtveho snúbenca – chlapca, ktorý padol na fronte na Ukrajine – je mrazivou aktualizáciou Musorgského tragédie. Otec, cár Boris, ju utešuje slovami o veľkej ruskej žene, ktorá sa obetuje za vlasť – no práve v tom okamihu sa odhaľuje cynická prázdnota režimovej rétoriky, ktorá premieňa osobný žiaľ na štátnu propagandu. „Ale čo je zlé na ľuďoch, ktorí posielajú svojich milovaných do vojny za výplatu? Prečo vdovy ďakujú štátu, namiesto aby ho preklínali? Ako sme sa sem dostali – kde sú sťažnosti na skorodované pušky alebo zlé jedlo, a nie na zabíjanie nevinných?“ povedal režisér na tlačovke.
Mimoriadne silný je aj poľský obraz s Marinou, ktorú Serebrennikov inscenuje ako televíznu hviezdu a moderátorku – femme fatale mediálnej doby, ktorá Dimitrija opantá v kulisách zvrátenej reality show. Tu sa tragédia mení na grotesku a z lásky na manipuláciu obrazom.
Do tohto sveta prázdnoty a mediálneho hluku vstupujú snové, poetické výjavy – „divadlo na divadle“ – s postavou mŕtveho cároviča a jeho serafínov a svätých. Tieto výjavy v sebe nesú zvláštnu, až vyblednutú spiritualitu – ako by z ikon pravoslávnych chrámov pomaly mizla farba, no zostávala v nich silná aura duchovného svedomia národa a trpkého výčitku pre panovníka.
Sám Boris nie je v tejto interpretácii prvoplánovým diktátorom. Serebrennikov ho ukazuje ako rozorvaného, osamelého politika, ktorý sa pre svoju ideu obetuje, no nedokáže nájsť rovnocenných partnerov ani spolupracovníkov, s ktorými by mohol tvoriť budúcnosť. Jeho pád tak nie je len dôsledkom viny, ale aj tragickej samoty človeka, ktorý uveril, že zodpovednosť za svet môže niesť sám. V Tomaszovi Koniecznom našiel ideálneho cára. Spevák opäť potvrdzuje svoj mimoriadny talent a uhrančivé herectvo bez okázalého operného pátosu, s minimom gest – triezvy, no o to sugestívnejší a presne dávkovaný herecko-emocionálny prejav. Vnútorne zmietaný imperátor a samovládca pôsobí ako rozbitý stroj na rozhodnutia, kdesi vo vnútri je však uštvaný a citlivý muž, vizionár, ktorého moc stojí na hlinených nohách, a nestabilnosť jeho mandátu mu spôsobuje paranoju a trýzeň. Politik ktorý sa dostal na trón vďaka vražde mladého dediča, je obyvateľstvom žiadaný, aby zostal pri moci v záujme stability svojho národa. Fraška? Beznádej? Realita? Vokálno-herecké súznenie, nezabudnuteľný výkon.
V postave Jurodivého Serebrennikov premieta sám seba – on sám bol pred emigráciou dlhodobo v domácom väzení v Rusku. Takže Jurodivý nie je len figúrou drámy, ale autobiografickým autoportrétom režiséra — umelca, ktorému zobrali hlas vo vlasti, ktorá utvorila jeho umeleckú DNA, no ktorý napriek tomu hovorí teraz k celému svetu. Vďaka za jeho umenie a veľký talent. Je to autentický hlas, čerpajúci z hlbokých znalostí s bohatými koreňmi, nepodliehajúci módnym trendom, no pritom pevne stojaci pri svojich témach, neprikášlene, neochvejne a zároveň empaticky, neodsuzujúcim obrazom rozpráva o človeku.
Photo: Dutch National Opera / Marco Borggreve
