Ak ste k Vianociam dostali málo darčekov, alebo aj nejaké nevhodné, pri ktorých premýšľate ako sa ich zbaviť, komu ich posunúť, kam ich deponovať a cítite sa nepochopení ako málo o vašich svetoch, túžbach a záľubách vedia vaši blízki, mal by som jeden typ. V duchu moderných algoritmov, ktoré sledujú naše cesty virtuálnym svetom, ktorý sa vie zhmotniť, uznal mozog centrálneho vodcu, že nejako moc často klikám na veľké knižné e-shopy, ktoré si môžu dovoliť zľavy v štýle od devätnásť korún za svetovú beletriu. A začal mi ponúkať iné reklamy. Napríklad Albatros, ten bol príjemne osviežujúci. Napokon prieskum umelej inteligencie došiel tak ďaleko, že keď som nakúpil na Albatrose, mohol by som aj inde. A zjavila sa mi reklama na vydavateľstvo Šulc-Švarc. Už názov na mňa zapôsobil akýmsi rodinným striebrom, niečím menším, komornejším, príjemne sentimentálny, akousi predstavou famílie, niečoho blízkeho. Navyše vesmír sa k sviatkom rozhodol vyslyšať môj vnútorný hlas, kde mi vzadu stále zneli litánie: mal by si si niečo načítať o Josefovi Hlávkoví. Spojenie ´Hlávkov most´, či ´Hlávkova kolej´ nás atakujú z médií, ale úprimne si musíme priznať, že súvislosti nám nie sú celkom známe. A keď sa zo spodnejšieho šuplíka mozgu vynorilo spojenie, že vďaka Hlávkovi má Česko Akadémiu vied, cestičky nervov, ktorými bežia informácie ako v kreslenom seriále Bol raz jeden život sa stretli a štafetu hesla Hlávka si bežci odovzdali. A tak systém, ktorý nás núti utrácať a nakupovať, rozmnožovať naše osobné zbierky v našich príbytkoch poslal bežca. Vyskočil Šulc-Švarc a vianočná zľava na románovú tetralógiu Lužanská mše od Valjy Stýblovej. Heslo – životopis Josefa Hlávky. U tetralógie je zľava vždy povzbudivá, investovať plnú cenu do štyroch kníh, aby som sa dozvedel koniec je horšie napätie než čakať na faktúru od E-onu v dobe energetickej krízy. Bol to jeden z najlepších nákupov v uplynulom roku.
Valja Stýblová napísala monumentálne ságu. Opäť sa ma zmocnil aj mierny melancholický smútok, pretože sa neviem zmieriť, že médiá si úmyselne vyberajú stále rovnakých, bez urážky komerčnejších autorov, ktorí píšu vtipné, či tragické knihy. Kde samozrejme nesmie čím ďalej viac chýbať niečo ako divoké úchylky, sex, zneužívanie, temnota na entú. Nič proti pluralite autorských tém, ale keď sú schopné artové magazíny či programy v televízii, nám niekoľko mesiacov opakovať dookola o tej istej autorke, autorovi, knihe, bolo by vhodné, aby sa redaktori viac orientovali vo vydavateľských domoch a knižniciach autorov. Valja Stýblová by si zaslúžila rovnakú pozornosť ako dámske hviezdy posledných dvoch rokov a neviem, a to sledujem kultúrne redakcie pozorne, že by v roku 2021 odporúčali nové vydanie Lužanskej mše. Tak ju teraz už pár dní odporúčam ja.
Napísať román o reálnej postave z devätnásteho storočia je úloha viac než obsiahla. Navyše o osobnosti verejne známej. Vystavať kostru diela, obohatiť ju zaujímavými postavami, vytvoriť pre čitateľa postavu z mäsa a kostí, hrdinu, ktorý sa čitateľa zmocní je úloha náročná a niet divu, že sa do podobných tém u historických románových životopisov púšťa menej a menej ľudí. Je ľahké postaviť román o kuchárke, krajčírke, upratovačke, slúžke, horárovi, než o osobnosti, u ktorej je treba výskum a treba si rozmyslieť čo podčiarknuť, čoho sa vzdať, čo môže kritikov znechutiť, čo je terra incognita. Neviem si predstaviť aký musela autorka podniknúť gigantický výskum, koľko odkazov, publikácií, dobových materiálov, tlače, korešpondencie, informácií o životnom štýle a zvyklostiach musela naštudovať.
Lužanská mše je monumentálne dielo, ktoré však zostáva komorné, pretože sa sústredí na rodinu Josefa Hlávku; teda jeho rodičov, brata a sestru. Veľký mecenáš a filantrop, architekt, možno aj dieťa šťasteny, vlastenecký bard je hlavným pilierom, ktorý sa nám už v prvom diele dostane pod kožu. Literárne podchytiť detstvo, dospievanie, vybrať tie motívy, ktoré mohli formovať človeka v jeho zrelých činoch je o to ťažšie, že neskoršie údaje a faktografia môžu vychádzať z korešpondencie osobnej, či vzájomnej. Stýblová ale dokonale vytvorila svet mladíka v malej dedine, neskôr na univerzite v Prahe a vo Viedni v zlatej ére mocnárstva a v dobe politického kvasu o sebaurčenie českého národa. Svet ich domčeka, úloha mamy i otca, živelná postava mladšej sestry i flegmatického brata vytvárajú farebnú mozaiku, ktorá nedovolí prestať. Osudové životné zlomy, kedy mladý Čech získa štipendium, rímsku cenu, obľúbi si ho významný podnikateľ Šebek vo Viedni a zmení tak tok jeho života, autorka brilantne vplieta do svojej dramaturgie. Citlivý milostný vzťah k prvej žene, ktorá neskôr zomiera na tuberkulózu, jeho nejednoznačnosť a subtílna poézia schovaná pred zrakmi súčasníkov aj nás čitateľov je nesmierne pôsobivá. Podobne hlboko rozvinutý vzťah Josefa s mamou, ktorá ho bude sprevádzať do vysokého veku, je mu jasným ukazovateľom, tak ako náhla smrť otecka, ktorej motív autorka opakuje ako jeden z leitmotívov. Všeobecne autorka veľmi dobre vytvára symbolické situácie či stretnutia, ktoré dokáže rytmicky vrátiť a vytvárať tak ešte zovretejšiu vnútornú jednotu. I keď hovorí jazykom slov, vytvára až symbolické obrazy vizuálne, ktoré nad textovými dialógmi určujú vnútorné vnímanie čitateľa. Pritom neabsentuje ani na možnosť dať čitateľovi dozvedieť sa maximum faktov o živote architekta Hlávku, ani pokúsiť sa načrtnúť jeho ľudský portrét a zápas.
V čom je Stýblová sugestívna a jedinečná, je stretnutie informácie o politike a stave spoločnosti v dialógoch. Bratia tak s otcom hovoria čo nového o Palackom, Havlíčkovi, kto bol cenzurovaný, čo sa hovorí v Prahe, čo povedali v komentári noviny, kde bola videná Němcová, čo hrali od Smetanu, ako pokračuje zbierka na Národní divadlo, čo cisár pán a takto nenásilne poskytuje autorka realistický obraz rodiny a spoločnosti, kde sa pri stole hovorí a diskutuje. A čitateľ sa dozvie samostatnú lekciu, čo títo zaprášení giganti, ktorých názvom ulíc či bustám sa smejeme urobili pre našu prítomnosť. Kde by sme asi boli, nebyť ich. Podobne to platí aj o odkaze Hlávku a jeho unikátnu finančnú podporu a boj o založenie Akadémie vied (rozumej českej bez Rakúska, či nemeckej sekcie). Magickým dojmom silno pôsobí stretnutie Hlávku s taktiež nedoceneným J. E. Purkyněm ako si ho opísala autorka. Ako plynie život hlavného hrdinu menia sa aj debaty, témy, situácie a priatelia. Na prelome storočí tak na lužanský zámok jazdí Dvořák, Zeyer, Myslbek,Thomayer, sochári, umelci, vedci. Autorka neplytvá slovami, ale zároveň v štýle románu dokáže bez ťažkostí naplniť vety drobnými detailmi a unikátnymi odkazmi.
Hanbím sa, že som tak dlho nevedel doceniť význam tohto muža. Veď jeho jedinečná rezidencia metropolitu s katedrálou v Černovciach je zapísaná do zoznamu UNESCO. Viedenskú štátnu operu, ktorú rád navštevujem postavila firma, ktorú vlastnil a riadil. Pôrodnica v Prahe u Apolináře je nielen priekopníckym zariadením koncepcie čo do architektonického riešenia pre pohodlie pacientov a hygienu, ale aj vďačnou kulisou mnohých filmov. Jeho štedrá mecenášska pomoc pomohla mnohým umelcom a vedcom. Dielo autorky úprimne prebudilo vo mne záujem nečítať vymyslené romány, hoc budú rafinované, ale prečítať si niečo o Purkyněm, Thomayerovi, znovu Zeyerovi, Vrchlickom, Sládkovi, Raisovi a ďalších. Turbulentný život Josefa Hlávku prekoná akékoľvek literárne fikcie. Toľko bolesti a strát, a predsa toľko entuziazmu, odhodlania a dobra. Toľko energie nevzdávať sa a bojovať, vstať a ísť. Toľko lásky k človeku i vlasti. Toľko veľkodušnosti a záujmu. Bol raz jeden život. Ale toto nebola rozprávka. Taký naplnený život mecenáša v obnosenej veste a starých topánkach.
A hlboká poklona in memoriam autorke za toto mimoriadne dielo, ktorým oživila z panteónu a histórie tohto unikátneho človeka. Jej apoteóza sveta architekta a mecenáša už bude žiť navždy, pokiaľ tu bude český jazyk, slovo.
